Už ráno s hnusom voči sebe samému i slzami v očiach zvliekol z otca nohavice. Predal ich za krajec chleba. Lenže aby prežila jeho sestra Miriam, potrebuje citrón. A získať ho, je ako stretnúť zázračného rabína. Je iba jedno riešenie. Vytrhnúť mŕtvemu otcovi zlatý zub a predať ho.
Čoho všetkého je človek v absolútnej bezmocnosti schopný, aby si zachoval ľudskosť a súčasne pomohol tým najmilovanejším? A ako sa vôbec dá existovať na vratkej hranici medzi životom a smrťou? Majú aj bezmocní silu? Arnošt Lustig o tom vie svoje. V puberte prežil tri koncentračné tábory. Terezín, Osvienčim a Buchenwald. A holokaust sa stal pre neho celoživotnou literárnou témou.
Na Slovensku teraz vychádza prvý preklad jednej z jeho najslávnejších kníh Diamanty noci. Svetovo uznávaný český spisovateľ, ktorý bol nominovaný na Pulitzerovú cenu, napísal poviedkovú knihu na začiatku svojej tvorivej kariéry, v roku 1958. A vložil do nej aj príbeh Ervína i mnohých ďalších, ktorých nacisti chceli poslať „hore komínom“, no oni neúnavne bojovali o prežitie.
Zápas proti poníženiu
„Všetko, čo som chcel touto knižkou povedať – o mladých a starých i najstarších, o strate spravodlivosti, o jedinom zápase, v ktorom mohli niektorí z nás vyhrať, totiž v zápase proti poníženiu, v súboji o dôstojnosť človeka dovtedy, kým ho napokon nezabijú, som povedal,“ píše v úvode knihy Lustig. A do prvého slovenského vydania pripája aj vlastnoručne napísaný list.
Diamanty noci označuje za svoju najobľúbenejšiu knihu. „Myslím, že je autentická a pozerá sa na holokaust zo židovskej strany. Písal som ju ešte s čerstvou pamäťou na náš život – neživot počas vojny. Ako vyzerá a ako sa správa človek, ktorého vyzlečú zo všetkých konvencií, okradnú ho o všetko, čo má, a čím sa chce stať. Ako sa správa človek pod tlakom, pod stálou hrozbou smrti,“ vysvetlil.
Diamanty noci nie sú knižkou na oddychové večerné čítanie. Príbehy z terezínskeho koncentračného tábora sú veľmi realistické. Na holokauste niet čo prikrášľovať. Pred ľudským utrpením nemožno zakrývať oči. Lenže Lustig je jedinečný. On nenarieka. Vciťuje sa do osudov jemu podobných ľudí a i v tom najodpornejšom čase druhej svetovej vojny nachádza v nich ľudskosť.
Napríklad ako v poviedke Biely chce chlapec Tomáš, prezývaný Špatúch, urobiť radosť svojej kamarátke i detskej láske Blche, a do nemocnice jej prinesie bieleho králika, mäkučkého, krásneho, aby dievčaťu uľahčil chvíle choroby. Lenže už ju tam nenájde.
Alebo v poviedke Tma nemá tieň trom chlapcom na úteku z transportu smrti a potom na úteku pred nenávistnými mužmi v sudetskej dedine pomôže pred guľkou do hlavy záhadná žena. Na motívy poviedky vznikol v roku 1964 film Diamanty noci, ktorý režíroval Jan Němec a zaradil sa medzi skvosty českej kinematografie.
Krutosť a ľudskosť
„Lustigov spôsob rozprávania o krutostiach, je spôsob, ktorý človek prijíma. Pretože on aj o krutosti hovorí akýmsi ľudským spôsobom. Aj v najhorších dobách uvažuje o zmysle ľudského života, o láske i kráse. Rovnako ako on sám hľadal zmysel ľudského života aj v čase, keď bol v koncentračnom tábore,“ povedal Pavol Mešťan, riaditeľ Múzea Židovskej kultúry, ktorá knihu pred pár dňami vydala.
„Dnes, takmer 70 rokov od čias odchodu prvého transportu do koncentračného tábora, musíme o holokauste hovoriť. A hľadať aj čitateľa mladého, čitateľa, ktorý nepovie, že je nasýtený holokaustom. Vidím na mladých ľuďoch, ktorí siahnu po Lustigovi, že ich oslovuje a v tom je neuveriteľne cenný,“ dodal.
