A okrem toho ešte o písaní, o starnutí, o cieľoch, o prekonávaní seba samého. Slovom o všetkom, čo Murakamimu zišlo na um, keď sa rozhodol spísať úvahy a eseje o aktivite, ktorej sa dlhodobo veľmi intenzívne venuje. Ktorá viac ako šport predstavuje životný štýl.
Zápisky nazýva Murakami memoárami a sú zaujímavé už len tým, že (po niekoľkých rokoch príprav a viacerých pretekoch) vyšli. Svetoznámy autor bestsellerov prostredníctvom behu postavil do svetla sám seba. A že sa v tom svetle necíti ktovieako príjemne, dokazuje tým, že toho o sebe zase tak veľa neprezrádza. No ani zbytočne nevyvoláva zvedavosť, koncentruje sa na beh. K spomienkam na svoje spisovateľské a bežecké začiatky pristupuje vecne. Píše preto, aby mohol premýšľať. Pre to isté sa oplatí aj čítať.
Text ako taký rozhodne nie je iba pre džogerov. Murakami píše o behaní a písaní preto, lebo práve to robí rád. Bola by hlúposť sa domnievať, že svojou oslavnou ódou na beh presvedčí zarytého nešportovca či beznádejného bohéma na každodennú zdravotnú hodinku. O tob mu však vonkoncom nejde. Rovnako nemožno očakávať, že jeho poznámky o spisovateľskom remesle niekoho naučia literárnej tvorbe.
Hovorí o hľadaní vlastných možností, pokiaľ sa dá až na hranici, keď sa môže zdať, že sa niečo nepodarí. Vo vyjadrovaní je veľmi konkrétny. Dokonca sa dostáva aj k diétnym radám.
Písanie je tu paralelou vytrvalostného behu, smerovaním k cieľu, ktorý keď dosiahneme, naplní nás spokojnosť z prekonania toho, akí sme boli včera. Takú paralelu môže každý ďalší pridať podľa seba, stačí si stanoviť podmienku – robiť veci pre osobný dobrý pocit.
Na jeho myšlienkach formulovaných postupne do úvah vyrastá denník bežca trénujúceho na maratón v New Yorku. Po poctivej fyzickej príprave a ešte poctivejšom zarývaní sa pod kožu jednoduchým bežeckým monotónnym prejavom a inteligentným humorom zámerne neskĺza k očakávanému emocionálne ladenému vyvrcholeniu. A ako si napokon sám uvedomuje, jednoducho preto, lebo si za základ zobral realitu, ktorá o veciach rozhoduje sama.
Často sa odvoláva na to, že tieto veci môže pochopiť alebo predstaviť si len človek, ktorý ich zažil. Napriek tomu i napriek kladeniu si množstva otázok podrobne vysvetľuje svoje pocity i fyzické procesy, akými prechádza pri behu.
Dokonale vytvára atmosféru či už sparnej gréckej horúcej maratónskej cesty, gýčového amerického dopoludnia pri rieke s regatou, slečnami v bikinách a psoch na prechádzke s majiteľmi, alebo jednoducho bežca so slúchadlami v ušiach so zvláštnym výrazom v tvári.
V spomienkach aj po skúsenostiach s tým, že chcenie a vôľa nie sú vždy v súlade s fyzickými možnosťami, vytvára obraz toho, aké dôležité je naučiť sa vážiť si svoje telo či objaviť čaro sebadisciplíny (akokoľvek absurdne toto slovné spojenie znie).
Popiera zaužívanú predstavu umelca ako dekadentne žijúceho nepochopiteľného indivídua, hoci otvorene priznáva, že za jeho tvorbou sa skrýva skôr tvrdá drina ako vrodený talent.
Ako hovorí, kto by sa púšťal na dlhú trať, keby s ňou nebolo spojené utrpenie a bolesť?
Prísť do cieľa po dlhej trati so vztýčenou rukou znamená, že následne budete schádzať po schodoch slimačím tempom, kŕčovito sa držiac zábradlia. Základom je však prebehnúť cieľ vlastnými nohami.
Najväčšou paralelou je život sám. Vybehnúť na dlhú trať znamená chuť niečo zažiť. A vedieť, čo ťa poháňa dopredu.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5
Haruki Murakami: O čem mluvím, když mluvím o běhání, do češtiny preložil Tomáš Jurkovič, Odeon 2010, 176 str.
