Kniha týždňa: Autorka mnohých tvárí

26.09.2010 13:00

Novú knižku Jany Juráňovej Lásky nebeské tvorí trinásť poviedok a jedna divadelná hra, ktoré vznikali počas dlhšieho obdobia. Vďaka tomu sa Juráňová na ploche útlej poviedkovej zbierky predstavila ako autorka mnohých tvárí, predviedla viaceré polohy svojho písania. Od poviedky k poviedke mení svoj spôsob rozprávania. Od clivo-zádumčivého cez poetický a reflexívny k ironicko-parodickému. Popri tom demystifikačne prehodnocuje heroizované postavy a postavičky kultúrno-spoločenského života či demýtizuje nedotknuteľnú literárnu klasiku.

Úvahový charakter má napríklad úvodná poviedka Zmena adresy, ktorú autorka komponuje ako rad asociácií, nostalgických spomienok, smútkov za minulosťou. Melancholické tóny zaznievajú aj z prózy Trinásta komnata, v ktorej dávno minulé časy poetizuje cez detské riekanky, známe úslovia, vložené do siete rozprávania o osudoch dvoch žien.

No už v poviedke Tá príhoda so stromom začína byť Juráňová Juráňovou – ostro výsmešnou autorkou skratky. Rozprávačkou, ktorá svojim postavám (ani čitateľom) nič nedaruje. Tým, ako autorka osciluje medzi nízkym (prípadne detsky naivným, rozprávkovým) a literárne artistným písaním, vytvára si priestor pre komentár či iróniu. A opakovaním otázky: „Kto by si to všetko pamätal?“ aj bagatelizuje zobrazované dianie.

Nakoniec sa z „rozprávky“ o ťahaní stromu vykľuje téma, ktorá Juráňovú škrie a omína. Je to minulosť (v širšom zmysle história), jej následky, ktoré sú ohraničené ani nie tak objektívnymi okolnosťami, ale skôr sústavným „zlyhávaním“ ľudského subjektu. Výsledkom takto ponímaného (textového) sveta je pochybné a svojím spôsobom aj spochybňujúce rozprávanie. Pričom spornosť obsahov sa kryje so sporným spôsobom ich stvárňovania.

Nedôveryhodnosť kronikárov, zabúdanie faktov, zahmlenosť detailov pri rozpamätávaní sa, či uvedomelé zabúdanie (ako forma terapie v poviedke Biela technika) sú len niektoré z možností, cez ktoré Juráňová odôvodňuje tému „prekrúcania minulosti“. Tej malej, subjektívne poňatej, vymedzenej jedným ľudským životom, ale i tej veľkej, histórie s veľkým H. Inou verziou manipulovania dejín je ich prepis na spôsob palimpsestu. Napríklad v próze Únos premiéra, konštruovanej ako prelínanie literárnej predlohy so stopami iného, fiktívneho príbehu, ktoré v druhom pláne možno chápať aj ako analógiu nedávnych (historických) udalostí.
Aj lásku, dominantnú tému zbierky, ktorá ako leitmotív prepája jednotlivé texty, autorka variuje a ponúka pestrú paletu jej podôb. Výrečná je titulná poviedka Lásky nebeské. Predzvesť rozdielnych foriem lásky – platonickej, večnej a každodenne tragickej je len zdanlivá, všetky tri sú napokon vo svojej nenaplnenosti platonické, vysnívané na základe „predstáv o ňom a o ich spoločnej budúcnosti“.

Juráňovej ženské postavy však nie sú len bláznivé romantické dievčatá, ktoré sa nedočkali svojich princov. Sú to i pragmatické ženy súčasnosti, ktoré odmietajú vykrmovať „darmožrácke ovísajúce pivné brucho“, či ženy zavalené všednou tragikou každodenných rituálov.

Inú alternatívu prináša poviedka Prípad Anny K. V nej sa motív nenaplnenej lásky prelína s ďalšou veľkou témou Juráňovej písania – feministickou korekciou tradičných literárnych stereotypov a autorít.

Známa literárna predloha je na jednej strane paralelou súčasného života Anny K., filmovej scenáristky a menovkyne slávnej literárnej postavy. Na strane druhej jej pokus o novú interpretáciu (filmovú adaptáciu) predstavuje polemiku s tým, ako „klasik nepochopil hlavnú hrdinku svojho románu, teda ženu, ktorú sám vytvoril“ (s. 100).

Napriek rozmanitosti rekvizít, mnohorakosti situácií a napokon i jednotlivých (ženských) charakterov sa v jednotlivých poviedkach stretávame s dvoma typmi životných situácií. Juráňová ich modeluje prostredníctvom metafory nákupu (nákup pre seba verzus nákup pre celú rodinu), ale výsledok je v oboch prípadoch rovnaký. Vydatosť, slobodnosť, rozvedenosť či opustenosť ženských hrdiniek je len vonkajším znakom, ktorý nič nehovorí o vnútornej samote, izolácii, čo jej hrdinky prežívajú. Ich bytie v každom prípade určuje nenaplnenosť života a lásky, ktorá je u Juráňovej obsiahnutá práve cez jej neúplnosť, prípadne absenciu. Postavy neprežívajú žiadne veľké vášne či osudové stretnutia. Skôr sú to malé epizódky malých lások, z ktorých presvitá clivota, ľútosť nad osamelým životom, ktorý si hrdinky samy zvolili. No aj neutíšiteľný pocit zodpovednosti, ktorý bráni vychutnávať chvíľu so sebou a pre seba (najzreteľnejšie v poviedkach Hodinu po saune je žena najkrajšia, Antikoleda, Románik).

Juráňová, jedna zo zakladateliek feministického združenia Aspekt, vo svojej tvorbe tematizuje rodové stereotypy. Konflikt – nie však antagonistickú zrážku – mužského a ženského sveta a asymetriu životných príležitostí mužských a ženských postáv. Aj poviedky z nového výberu sú polemikou so spoločnosťou a jej mocenskými štruktúrami. Aj tentoraz je parketou mužských protagonistov spoločenská oblasť, kde autorka inscenuje rôzne tragikomické prejavy ich verejného pôsobenia. Príkladom je Ján Zostatok, tvorca mŕtvych celebrít, z rovnomennej poviedky, ale aj známy intelektuál, zástanca ľudských práv, muž hýbuci svetom v próze Malá nočná príhoda.

Hoci v Juráňovej textoch je rozvrstvenie sveta na mužský a ženský významový – muži sú tí, čo ničia, ženy tie, čo ochraňujú – a aj napriek zjavnej empatii voči jeho ženskému pólu, je autorkina irónia bezpohlavná, namierená rovnako voči mužom i ženám. No najmä voči akýmkoľvek prejavom snobstva, malomeštiackej nafúkanosti, pretvárky a pokrytectva.

Hoci Juráňovej písanie akoby zvádzalo čítať ho vo feministickom kóde, možné je aj iné – univerzálnejšie čítanie. V tomto zmysle sú poviedky pôsobivou a podmanivou konkretizáciou ľudskej samoty. Prázdnoty života, tragiky každodennosti, výpoveďami o snahe hrdinov vyrovnať sa s ťaživou (čiže všedne banálnou) situáciou, z ktorých citlivo presvitá univerzálne poňatá vnútorná nespokojnosť.

Jana Juráňová: Lásky nebeské (Bratislava, Aspekt 2010)

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk