Prakticky všetky jeho texty spája nielen spoločná poetika, ale aj etika, čosi ako jedinečný životný štýl v texte. Každou ďalšou prozaickou knihou, ale aj scenárom, hrou či rozprávkou tento svoj svet potvrdzuje, znova oživuje a zároveň pomaly rozširuje o ďalšie územia. Robí to bez veľkých výkyvov a bez veľkých prekvapení. Je to spisovateľ s celoživotným literárnym programom, ktorý mu je taký vlastný, že si ho nikdy ani nemusel formulovať.
Najnovším príspevkom do tohto Dušekovho sveta je zbierka troch próz Holá veta o láske. Dve krátke novely a jedna ešte kratšia poviedka, čo tvoria túto útlu knihu, sú celkom v zhode s typicky dušekovským nasýteným, intenzitným písaním, ktoré je autorsky i čitateľsky zväčša zvládnuteľné len v takýchto kratších žánroch. Tak je to tu vlastne aj so všetkým ostatným: veľa z toho, čo môžeme povedať o týchto prózach, by sa dalo povedať aj o predchádzajúcich autorových textoch, o celom tom subtílnom, a pritom tak jasne vymedzenom svete Dušekovho písania.
Zdalo by sa, že za nové, pre túto knihu osobité, by sme mohli označiť prepojenie všetkých troch próz knižky príbuznými profesiami hlavných postáv. Sú to všetko takpovediac muži od filmu – scenárista, režisér, učiteľ scenáristiky na filmovej škole. Motív filmu či aspoň filmového scenára, ktorý sa v rôznych variáciách objavuje vo všetkých prózach, je sám osebe výrazným spojivom textov. Pri ich čítaní však zistíme, že profesia, teda filmárstvo, je na týchto postavách vlastne to najmenej dôležité. Oveľa podstatnejšia než ich profesionálna schopnosť zobrazovať svet je ich súkromná nutnosť svet prežívať. Teda to isté, čo je podstatné aj na všetkých predchádzajúcich „nefilmárskych“ Dušekových postavách.
Ak nie toto, čo je teda vlastne zásadne nové v tejto knihe? Úprimne, možno aj nič… A vôbec to neprekáža. Napokon, chcete od niektorého zo svojich starých priateľov, aby sa stále menil? Nestačí sa s ním po čase zasa stretnúť, sadnúť si na chvíľu a nechať si od neho porozprávať zopár príhod? Tých našťastie je stále dosť, dajú sa rozprávať v mnohých knihách, táto je jedna z nich. Ani netreba, aby to boli príhody ohromujúce, bujaré. Oveľa lepšie je, že vám ich rozpráva niekto, kto vie zároveň aj počúvať. S takým niekým býva dobre. A počúvať vie Dušan Dušek naozaj výborne. Je to zaujatý pozorovateľ života a slov, ktorý aj v tejto knihe priznáva jej spoluautorstvo viacerým priateľom, od ktorých čosi zaujímavé odpočul a zapísal. A aj za to, zasa typicky dušekovsky, slušne poďakuje.
A vie aj rozprávať. Ľahko a poeticky (teda nie „toporne lyricky“ ako vyčítajú jednému z jeho filmárskych hrdinov). A občas aj básnicky: „Deň ako súčet. Hoci štvrtok. Kroky dňa. A ich stopy v pamäti. Súčet vedúci k znamienku: rovná sa. Ty si moje všetko. Aj voľačo. Aj ledačo. Aj nič.“ Je to báseň zrozumiteľná, ako to už s ľúbostnou poéziou býva. Inokedy zasa je to poézia nonsensu, objavovania čarovných nezmyslov (najmä slovných, ale aj situačných), ktorých pôvodcom nebýva často sám autor, ale niekto iný, ešte „povolanejší“ – dieťa či duševne chorý človek, teda ľudia so schopnosťou vidieť svet inak než obyčajne.
V Dušekových príbehoch sa prevracia zabehaná, očakávaná mierka vecí. Malé a krehké tu dostáva galantnú prednosť pred veľkým a hrmotným. Dušek ostáva hovorcom drobných vecí, ktoré by inak okolie prekričalo. Nájsť ich, zbadať ich, vycítiť ich, vypočuť si ich, to je cesta, ako spoznávať naozajstný svet a ako naozaj spoznávať ľudí, ktorí v ňom s nami žijú. Tak ako Timo z prvej novely vlastnú ženu: „Dychtivo ju počúvať. Tešiť sa z jej malých radostí, najmä z toho, že ich má tak veľa.“
Ak Dušek z malých, ledva povšimnuteľných vecí robí veľké, viditeľné, tak to robí preto, aby bol svet bohatší, zaujímavejší, pestrejší a veselší. A ak, naopak, z veľkých, patetických, človeka presahujúcich vecí (láska, choroba, smrť, ale aj spoločnosť, politika, dejiny) robí občas malé, tak je to zasa preto, aby sa to veľké stalo ľudsky zvládnuteľné, uchopiteľné. Na pozadí všetkých tých zvýznamnených, veselých, poeticky hravých drobností sa totiž nenápadne rozpráva príbeh o vážnych veciach. Napríklad príbeh starnúceho muža, scenáristu, no najmä manžela, ktorý dokáže svet viac pozorovať ako ovplyvňovať. V práci i v súkromí bojuje – samozrejme, že nenápadný – boj, v ktorom nie je pánom situácie. Tak ako o realizácii či nerealizácii jeho scenára rozhoduje akási komisia, tak o jeho domácom šťastí či nešťastí rozhoduje manželkina choroba. Aj o ťažkých veciach sa tu však stále rozpráva s istou ľahkosťou. Možno to nie je priamo hrdinstvo, ale asi to je aspoň statočná vyrovnanosť so sebou a so svetom.
Druhá novela knihy vyzerá zasa napohľad ako nezáväzná intelektuálna hra. Je to autorova literárna adaptácia jeho vlastnej filmovej adaptácie klasického literárneho diela, Tolstého novely Diabol. Zdá sa, že témou je tu hľadanie rozdielov medzi literatúrou a filmom a spôsobom budovania textu zasa niekoľkonásobné preklápanie prózy na scenár a scenára na prózu, pôvodného textu na adaptáciu a adaptácie na vlastný text… Lenže za celou tou efektnou žánrovou hrou je vlastne jednoduché poznanie, že celé to umenie – literárne či filmové – je aj tak len adaptáciou skutočného života skutočných ľudí.
O čom teda je táto kniha? No, o všeličom: o vtáčích deťoch, o studených vlasoch, o detskej zvedavosti, ktorej patrí „večná sláva“, o žltom zobáku vrabca skalného a o mnohých iných „dôležitých drobnostiach“. Tou najdôležitejšom drobnosťou však pre Dušeka ostáva – človek. Každý človek, teda aj on sám – alebo aspoň jeho literárna postava, ktorá sa mu dosť podobá: „Veľmi si vážil sám seba – a nikoho menej.“ (s. 10) Je dobré mať okrem iných v úcte aj seba. Potom sa netreba pričasto meniť.
Dušan Dušek: Holá veta o láske. Slovart, Bratislava 2010
