„Moje matky pochádzajú z opice/nemôžem banán ani vidieť,“ to je jeden z veršov, ktorý zaznel počas čítania básní nemeckého autora Matthiasa Göritza. Svoje texty prednášal po nemecky na striedačku s Marekom Majeským, ktorý spoločne s Luciou Rózsa Hurajovou deklamoval ich slovenské verzie v zaplnenej sále A4 – nultého priestoru. Atmosféru dotváral projekciami VJ Zden Hlinka.
Nezrozumiteľné švédske zhluky slabík z pera fínskej poetky Bodil Lindforsovej sa vďaka prekladu Zuzany Drábekovej a citlivého prednesu herečky v okamihu zázračne premieňali na básne plné citu. Navyše, hneď „na mieste“ sa dala porovnať „mužská“ a „ženská“ poézia.
Slovenský básnik s ukrajinskými koreňmi Taras Muraško predniesol napríklad mnohostranovú báseň Premantura, v ktorej do detailov, ako je čerpanie benzínu či predbiehanie sa na diaľnici, opisoval svoju cestu s rodinou do Chorvátska. Pri tom, čo riaditeľ festivalu Martin Solotruk nazval „mentálnym hyperrealizmom“, sa už publikum začínalo mrviť.
Naopak, ďalší z hostí, ukrajinský básnik Alexander Irvanec, strhol poslucháčov svojím dramatickým prejavom tak, že tlieskali už po ukrajinských verziách jeho veselých básní, v ktorých sa nevyhol ani politickej satire.
Festival Ars Poetica predstavil 27 básnikov zo 17 krajín a ukázal, akými rôznymi podobami poézia oplýva. Prináša aj takmer 400-stránkovú multilingválnu antológiu, najrozsiahlejší prekladateľský projekt súčasnej svetovej poézie na Slovensku. Okrem básní ponúkal aj filmy, hudbu či diskusie.
Poéziou bolo aj vystúpenie Evelin Tóth. V jej hudbe sa snúbil folk s vplyvmi world music. Spievané básne Daniila Charmsa či perzského básnika Omara Chajjáma prekladala piesňami tvorenými neartikulovanými zvukmi. Sprevádzala ju trojčlenná kapela s netradičnými nástrojmi – sarangi, gadulka, kalimba či tabla. Hudba na dobrú noc, jedna báseň.
