Rád sa do Ázie vraciate. Čím vás láka tento kút sveta?
Museli by sme to porovnať s niečím, čo ma neláka. Neláka ma napríklad Arktída ani Ohňová zem. Porovnajme si teda, aké jedlo je v Arktíde a aké v Ázii. Aké ovocie, aké ženy, aké more je v Ázii a aké sú tieto veci v Arktíde. A to som vymenoval len pár dôvodov, ktoré svedčia v prospech Ázie.
Chystáte sa spoznať nový kus ázijského kontinentu.
Teraz som zastavil naplno rozbehnutú cestu do Číny, kam som mal ísť na šesť týždňov. Zaplatili mi letenku, mal som veľmi dobre vymyslenú trasu, ale… Stretol som sa so zástupkyňou čínskeho veľvyslanca na Slovensku aj s naším bývalým veľvyslancom v Číne a zistil som, že v Číne nedokážem realizovať cestu ako tulák.
Čo máte na mysli?
Ako tulák znamená, že priletím do Šanghaja, večer si dám v krčme ryžové rezance, ako napríklad v Djakarte, skamarátim sa s miestnym rikšiarom, prejdeme celým mestom a druhý deň sa budeme túlať. V Číne to nejde. Čína je obrovský zajac, ktorý – keď sa pohne – len zadnou labkou vás rozmliaždi. Tam sa dá ísť na Čínsky múr, terakotovú armádu, Námestie nebeského pokoja.
Svojho plánu túlať sa po Číne ste sa však nevzdali.
Pracujem na tom. V Šanghaji budem mať prenajatý byt v paneláku, budem tam bývať, nakupovať, sprevádzať ma bude náš mladý diplomat. Musím sa naučiť v Číne žiť, zatiaľ to ešte neviem.
Prečo ste si vybrali práve Šanghaj?
Chcel som tam ísť kvôli tomu, že na svetovej výstave bol veľký projekt o architektovi Ladislavovi Hudecovi, ktorý v Šanghaji postavil prvý mrakodrap Ázie. Rád by som trošku poopravil názor, že to bol Slovák. A potom by som chcel ísť do menších miest, aby som si Čínu osvojil. Mám tam kamaráta – je Bratislavčan – ktorý vlastní veľkú továreň na kuchyne. Žije tam aj skupina asi dvadsiatich mladých Slovákov, ktorí v Číne študujú. Majú krčmu, kde sa schádzajú. Predtým som nebol pripravený, ale ľahkomyseľný.
Ako to myslíte?
Myslel som si, že priletím do Šanghaja, kúpim si lístok do Pekingu a idem. Vysvetlili mi však, že tam to tak nie je. Jednoducho nikto vám nerozumie, vy nikomu nerozumiete. Človek sa musí držať skupiny alebo trasy. Keď som odchádzal z Tokia na Hokaido, tak ma náš veľvyslanec učil odchod z tokijského nádražia tri večery. Musel som sa naučiť, ako sa dostať najprv na plus tretie poschodie, potom na mínus štyri, prejsť asi dva kilometre rôznymi chodbami… Všetko je rovnaké, bez možnosti informácie. To je iný svet.
Ako sa cítite v úlohe fotografa? Aj Tajomstvo Budhovho úsmevu prináša množstvo vašich fotografií.
V našej rodine je fotograf môj syn Oliver. Ja len dosť dobre vidím. A mám stále lepšie fotoaparáty, ktoré mi poskytujú to, čo som kedysi nedokázal odfotiť, iba vidieť. Nie som fotograf. Som iba "viditeľ“, ktorý stláča gombíček na počítači, ktorý má aj fotofunkciu. A robím to preto, lebo nikto nedokáže lepšie sprostredkovať tú situáciu, detail… Ale, aj keď mi fotoaparáty pomáhajú, ešte stále majú moje fotografie dve chyby: sú zásadne nakrivo a z nadhľadu.
S akými pocitmi ste fotografovali mužov, ktorí si rituálne prepichovali tváre?
To je droga. Normálne sa vám stoporí prst ako pri sexe a už len kmitá. Erotický zážitok. Alebo na veľkých slávnostiach pri rieke, vždy sú to orgie obrazov.
Budha so zakrytou hlavou, pod ním nohy ukrižovaného Ježiša. Prečo ste dali tieto fotografie na obálku knihy Tajomstvo Budhovho úsmevu?
Je to pohľad Európana na civilizáciu, ktorej nerozumieme, ktorú si sami napĺňame myšlienkami. Pohľad kresťana na budhistickú krajinu – nie vediaci, iba očarený. Tajomstvo Budhovho úsmevu je kniha, ktorú som s potešením cestoval, radostne prežíval, s pôžitkom písal. Mala by byť ľahkým antidepresívom. Som vďačný pani Belopotockej z Ikaru, že prišla s ponukou spraviť plnofarebnú verziu bohatú na fotografie. Možno by som to nemal hovoriť, ale keď si ju listujem, vracia sa mi pocit, aký som mal pri pohľade na nášho pudlíka Pukiho, keď prišiel čerstvo ostrihaný a vrtel chvostíkom. Škoda, že ju nemôžem darovať Julovi Satinskému. On by povedal, že ju občas pohladká…
Na Srí Lanku chodíte aj revitalizovať koraly. Darí sa?
Postupne tam vyhynulo až deväťdesiatšesť percent koralov, čo je obrovské množstvo. Robíme, čo sa dá. Zelení netušia, ale možno už áno – tak ako my sadíme koraly konárik po konáriku, za rohom ich domáci odstreľujú dynamitom a stavajú si z nich domy a cesty. Tento rok som bol dvakrát v Egypte. Keď zájdete kúsok od rezortov, v ktorých vám nedovolia ani len dotknúť sa koralu, zbadáte veľké kopy odstreleného koralu. Je to vápnik, veľmi vzácna stavebná surovina. Paradoxná situácia – chodíme zachraňovať koraly pre niekoho, kto ich potom odpáli dynamitom.
Do Egypta vás ťahá aj svet pod morskou hladinou. Rozšírili ste si zbierku potápačských objavov o niečo mimoriadne či úžasné?
Žiadne iné ako úžasné nie sú! Raz som povedal, že by som chcel novú planétu. Toto je nová planéta. Existuje tam svet úplne inej architektúry, úplne iného dizajnu. Mám pomenované trasy, napríklad v Šarm el Sheiku som mal údolie záchodových mís. Nie, že by tam boli nahádzané záchodové misy, ale koraly tak vyzerali. Potom tam boli horčicové polia, nezábudky, sklad sloních chobotov, ryžový vodopád, obrovský pudlík a vedľa neho malý brontosaurus. Keď koraly rozkvitnú, sú červené, žlté, modré, hnedé, jednoducho krásne. Našťastie, že je tam voda a nie je vidno, že plačem od šťastia. Pod hladinou si to nikto nevšimne.
Netajíte, že cestovanie je vaša droga. Čo vám dáva?
Vyriešil som si tým niekoľko veľmi vážnych životných problémov. Ale okrem iného cestovanie zbavuje človeka troch základných istôt. Istoty, že bude mať kde spať, že sa bude mať čoho najesť a že môže bezstarostne prechádzať akýmkoľvek priestorom. Zrazu sa musíte báť o svoje bezpečie, ubytovanie, stravovanie, to rozhýbe kolesá zhrdzavené z domu. Je to veľmi užitočné.
Aj niečo iné, okrem neistoty?
Cestovanie mi vracia pocit, ktorý som mal v detstve. Prázdniny sú vtedy veľmi dlhé i veľmi krátke preto, lebo každý deň ako dieťa vidíte tisíce nových vecí. Jete nové jedlá, kradnete ovocie v inej záhrade, kúpete sa v inom potoku. Väčšinu roka žijem rutinne. Ráno vstanem, zapnem si počítač. Idem sa do kuchyne najesť, potom si idem niečo kúpiť do Kittsee, s Jožom Rážom si potom niekde sadneme… Žijem veľmi monotónne, aj keď v hlave si dávam dokopy svoje veci. A na ceste zrazu žijete v niečom novom, prekvapujúcom, nebezpečnom, očarujúcom. Je to príjemné.
Na cestách vás často sprevádza manželka. Ako reaguje na nečakané nepríjemnosti? Ako napríklad na ceste k delte Dunaja.
Na ceste je vynikajúca. Veľmi výkonná, čo sa nezdá. Je ohromne chápavá na tieto veci a je dobrodružná povaha. Má však zvláštnu vlastnosť. Keď je zle, tak sa „opúzdri“ a mlčí. Nechá ma konať, nemotá sa mi do toho, lebo ja som na ceste diktátor. A vždy je z toho problém. Keď sme cestovali s Rážovcami, vedel som, že v Bukurešti je dobrý izraelský hotel, v ktorom môžeme prespať. Oni si mysleli, že lepší by bol Sheraton. Ale potom sa zistilo, že stojí päťsto eur, tak sme zas išli inde. To už je zle! Na ceste preberám všetky povinnosti a chcem všetky práva. So mnou nie je príjemné cestovať.
Tvrdíte, že v každej knihe si zodpovedáte jednu dôležitú otázku. Ktorá to bola v knihe Prešporock? Spomienky na mladosť?
V Bratislavských krutostiach som si riešil svoj problém vzťahu k Bratislave. V Prešporocku som sa pokúsil oškrabať z nej nánosy päťdesiatych rokov predošlého režimu a vzkriesiť niektoré bratislavské legendy. Bratislava je totiž ťažko ranená Maďarka, ktorá sa vydala za Bystričana, má vybité a zle urobené zuby. A tak treba pozbierať vybité zuby zo zeme a povedať: mala takéto pekné zuby, takéto pekné vlasy, bola to proste krásavica. Myslím, že kniha už žije svojím životom, ľudia na ňu reagujú. Už si spomínajú na pána Didiho, na bratislavského Robinsona. Vedia, že Hrad vyzeral ako smetisko aj ako sa k nemu správali ľudia, takže je to mýtotvorná knižka.
Z pôvodného názvu Prešporok sa stal PrešpoRock. Chceli ste pripomenúť hudbu, ktorá hýbala aj Slovenskom od šesťdesiatych rokov?
Medzičasom mi Jano Štrasser povedal, že pripravuje knižku rozhovorov, ktorá sa bude volať Rok Lasicu. Zdalo sa mi, že Rok Lasicu a PrešpoRok by boli príliš vedľa seba.
Už je to rok, čo ste mi nadšene rozprávali o poviedke Troška z Jánošíka. Chceli ste sa sústrediť na posledné tri dni jeho života, ktoré strávil v cele. Kedy vyjde?
Mám trošku problémy ju dopísať, nenašiel som celkom dobre polohu. Ale teraz píšem poviedkovú knižku a tam bude. Mám pocit – a mňa inštinkt nikdy neklame – že musím brzdiť písanie knižiek. Hotové už boli dávno, ale teraz vychádzajú. Musím znížiť frekvenciu a dať si pauzu. Teraz píšem pre divadlo.
Konečne teda príde na svet hra Návrat malého princa, ktorú ste písali pre Milana Lasicu?
Aj. Teraz pracujem na troch hrách. A znova sa učím, lebo som sa tomu dlho nevenoval, hoci som scenáristku vyštudoval. S Ďurkom Nvotom sme sedeli, už som mu mal odovzdať verziu hry o Eláne. Ide mi to však pomaly a ťažko. Asi nemám talent. (smiech)
Uvidíme teda Filana na javisku?
Eugen Gindl napísal divadelnú hru, a výbornú, ale na scénu sa nedostane skôr ako o dva roky. Zdá sa mi to trochu ťarbavé. Nevyznám sa v divadelnom svete, hoci moja manželka je herečka. Takže neviem, ako v ňom obstojím. Zaniesol som napríklad do Slovenského národného divadla kompletný námet, odovzdal hlavnej dramaturgičke. Strašne sa potešila, vypila som mnou asi päť litrov čaju a… neozvala sa.
To muselo byť dávnejšie.
Sú to asi tri-štyri roky. Tak som jej zavolal, čo je. Povedala, že má hrozne veľa roboty. Ja, že svoju vec nevidím v divadle. Ona, už sa ozve a potom sa už neozvala nikdy.
V šuplíku máte veľa rozrobených textov. Čo rozhodne o tom, že jeden vytiahnete a dokončíte?
Neriadim sa žiadnym presným plánom. Snažím sa žiť. A dajme tomu iba tretinu času venujem písaniu. Naplánujem si, že napíšem novelu, ale čas prepasiem a nenapíšem ju. Už sa nesilím, vynechám ju a idem žiť. Sadnem do auta a ideme s Jožom Rážom do Piešťan. Alebo sa niekde zabávame a Eugenom Gindlom. Vždy som mal hrôzu, keď som videl našich spisovateľov v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, ako nepísali knižky preto, že mali čo povedať, ale aby mali stoličku v klube spisovateľov.
Vraj každé ráno napíšete tri stránky. Aj cez víkend?
Neviem, čo je sobota a nedeľa. Už som ich dávno zrušil. Pracujem, lebo ma to baví.
Veľa času venujete čítaniu. Čo vás oslovilo naposledy?
Prečítal som po sebe dve šesťstostranové knihy, Ruarkove Medárky a Grassov Plechový bubienok. Nádherné čítanie, plnotučné. Po tridsiatich rokoch to boli úplne iné knihy. Keď nie je dosť nových, čítam staré. Tiež sedemstostránkovú knihu Philipa Rotha Ať se děje, co se děje. Medzitým plno malých kníh, detektívky, thriller a nádhernú poéziu Wislavy Szymborskej.
Čo vás roky naučili o živote?
Že všetko je ináč. A že keď sa niečo poserie, tak oveľa skôr.
Boris Filan
Narodil sa 30. júna 1949 v Bratislave. Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU v Bratislave. Od šestnástich rokov písal texty piesní pre Pavla Hammela a skupinu Elán, patrí k zakladateľom modernej slovenskej textovej tvorby. Do roku 1987 pracoval ako dramaturg v redakcii zábavných programov Československej televízie v Bratislave. V roku 1991 literárne debutoval zbierkou poviedok Paternoster. V roku 1994 dostal Cenu Egona Erwina Kischa, v roku 2000 ocenili jeho Tam-Tam tri Cenou za najpredávanejšiu knihu. Je autorom 21 kníh, napríklad Wewerka, Bratislavské krutosti, Dolu vodou, Klimtov bozk, PrešpoRok, Tajomstvo Budhovho úsmevu.
