Goncourtova cena sa udeľuje za romány, no vy tvrdíte, že táto kniha román nie je. Čo teda je?
V skutočnosti som sa pokúsil prerozprávať príbeh atentátu na Heydricha ako román, ale bez vymyslených udalostí a bez prechodu k fikcii. Moja kniha je takmer nefiktívny román. Hovorím takmer, lebo z času na čas som nedokázal odolať a niektoré scény som vymyslel. Ide však o scény, ktoré sú komentárom k ďalšej kapitole a v ktorých diskutujem s čitateľom. Zdalo sa mi dôležité, že ak chcem prerozprávať tento príbeh a vzdať hold československým parašutistom, musím sa pokúsiť zostať verný historickej skutočnosti.
Podobné príbehy sa však dajú veľmi silno prerozprávať aj ako fikcia, ktorá vychádza z historických okolností – napríklad ako Sofiina voľba Williama Styrona…
Ale mňa zaujal osud skutočných ľudí. Keď som sa ich príbeh rozhodol prerozprávať ako román, obmedzovalo ma práve úsilie o historickú presnosť. Bez nej by som si skutočne mohol vybrať príbehy anonymných postáv.
Prečo Jozef Gabčík a Jan Kubiš, prečo Československo, prečo túžba písať o hrdinoch krajiny, ktorá, ak to trochu preženiem, pre Francúzsko takmer neexistovala?
Nepreháňate. V čase, keď som chcel prehlbovať svoje vedomosti o atentáte, Francúzsko ma vyslalo na vojenskú službu do Košíc. Aj väčšina mojich priateľov si plietla Slovensko so Slovinskom, čo často trvá dodnes. Na Slovensko som prišiel náhodou, spočiatku ma viac lákalo Rusko, Rumunsko či Rakúsko. O akcii Antropoid aj o samotnom Heydrichovi som vedel len veľmi málo. Moja láska k Československu sa vyvinula tak, ako to s láskou ku krajinám obvykle býva – na Slovensku som sa zamiloval. Keď som tu potom učil francúzštinu, mal som lepšiu príležitosť zistiť viac o tejto nesmierne výnimočnej udalosti. Podľa mňa je to jeden z najúžasnejších prejavov odboja druhej svetovej vojny, hodný väčšieho zviditeľnenia aj za hranicami bývalého Československa. Aj vo Francúzsku, ktoré o tom nevie takmer nič.
Chceli ste „vychovávať“ Francúzov?
Možno. Som učiteľ francúzštiny a literatúry a moju knihu vnímam tak trochu pedagogicky. Mám veľmi rád históriu a túžim vysvetliť, čo je Československo, čo je Slovensko, Česko, Mníchovská dohoda. Vo Francúzsku si už málokto uvedomuje, čo tá dohoda znamenala. V povedomí zostala ako niečo negatívne, ako synonymum zrady, ale myslím si, že u nás priveľmi málo ľudí vie, že išlo o zradu Československa.
Považujete teda odpor a odvahu československých parašutistov za významnejšie ako iné prejavy odboja?
Či za významnejšie, neviem, ale rozhodne za najpozoruhodnejšie, pretože v druhej svetovej vojne išlo o jediný prípad, keď sa podarilo zavraždiť nacistického pohlavára. Hitler si význam toho atentátu veľmi dobre uvedomoval, pretože to znamenalo niečo, ako prehrať bitku na fronte. Nerobím rozdiely medzi hrdinskými skutkami, veď vo Francúzsku sme mali veľa veľkolepých odbojových udalostí, nikto však nezabil hlavu vichystického Francúzska Philippa Petaina či predsedu vlády Pierra Lavala podpisujúceho deportácie Židov. Nikoho natoľko významného, ako bol Heydrich.
Represie po atentáte boli obrovské, a preto aj dnes niektorí spochybňujú význam odboja. Nezdá sa vám, že tento atentát je pozoruhodný práve v tom, že sa stal v krajine, ktorá sa historicky cíti ako trpná obeť veľmocí, bez väčšej tradície, či dokonca vôle k aktívnemu vzdoru?
Vždy si môžeme položiť otázku, načo to všetko bolo. Vojna sa neskončila, nacistická pomsta priniesla veľa obetí a vo vyhrotených situáciách mnohí ľudia volia nerobiť nič. Ale symbolický význam toho skutku bol nesmierne dôležitý. Popri Slovenskom národnom povstaní bol atentát na Heydricha pre budúcnosť Československa najvýznamnejší prejav protifašistického odporu. A máte pravdu – aj preto, že vytvoril obraz Československa, ktoré vzdoruje aktívne. Navyše bol nenahraditeľný aj politicky. Beneš akciu Antropoid podporil, pretože Churchill mu vyčítal priveľmi pasívny odboj a hrozil, že po prípadnom víťazstve Spojencov neobnoví hranicu Československa spred Mníchovskej dohody.
V strednej Európe s povojnovou komunistickou skúsenosťou sa u nás pomerne často vynára diskusia o historickej legitimite akcií protifašistického odboja, akou bolo napríklad aj SNP. Niektorí politici dokonca hovoria o „dláždení cesty do gulagu“ či „terorizme“.
Dnes nemusíme súhlasiť s mnohými európskymi vládami, ale nevládne nacistická okupácia. Ak niekto tvrdí, že išlo o terorizmus, treba povedať, že atentát na Heydricha bol predovšetkým reakciou na teroristickú situáciu a bol oveľa oprávnenejší, ako by bol dnes. Z tejto perspektívy by sme preto mali hodnotiť aj iné udalosti, ktoré sú z dnešného pohľadu možno extrémne. Som presvedčený, že tým či iným spôsobom je aktívny odpor proti fašizujúcim tendenciám v ktorejkoľvek dobe potrebný.
Sociológ Zygmunt Bauman tvrdí, že mechanizmy vedúce k extrémnym politikám, napríklad masovému vyhladeniu, ktorého architektom bol aj Heydrich, nie sú charakteristikou výlučne druhej svetovej vojny. Keď ste písali knihu, nevnímali ste podobnosti medzi dobou, ktorú ste opisovali, a dneškom?
Áno, robil som aj paralely medzi rokom 1942 a súčasnosťou. Keď počujem, ako Nicolas Sarkozy hovorí, „ak máte Rómov tak radi, vezmite si ich“, pripomína mi to Hitlerov prejav, v ktorom sa na obyvateľov USA obracal vetou, „ak máte radi Židov, len si ich vezmite“. Tie paralely však nie sú absolútne. Neviem, či sú ľudia schopní presne rozpoznať zlo, ktoré môže vyústiť do katastrof podobných rozmerov, ako bola druhá svetová vojna, a ktokoľvek sa môže stať ich obeťou.
Prečo sa i dnes vo Francúzsku práve téma druhej svetovej vojny spracúva veľmi často?
Je to veľmi fascinujúce obdobie plné tragédií, hrdinstiev, epických gest. Aj v porovnaní s inými veľkými súčasnými konfliktmi je mimoriadna. V jej podobách a rozmere je niečo také strašné a také neskutočné, že sa to zdá absurdné. Lenže nie je. A v našej predstavivosti sa preto môže hádam spájať len s trójskou vojnou, o ktorej sa neprestávajú ani dnes nakrúcať filmy, a ktorá sa, hoci aj transformáciou na legendu, stala večne aktuálnou výpoveďou o ľudstve.
Zúčastnili ste sa na Stredoeurópskom fóre v Bratislave. Prinieslo vám ako človeku, ktorý sa strednou Európou zaoberá, fórum niečo nové?
Predtým som si naozaj neuvedomoval, do akej miery je pre vás v strednej Európe dôležitá otázka identity. V Českej republike a asi ešte viac na Slovensku som mal vždy pocit, že sa považujete za malú krajinu, častú obeť väčších a silnejších krajín, ktorá však na túto skutočnosť pomerne rezignovala a presvedčila sa, že to ináč nemôže byť. Je pravda, že som vtedy nepoznal takmer žiadnych slovenských a českých sociológov či politológov, ale moji priatelia a ľudia, ktorých som tu stretával, zväčša nepôsobili ako niekto, kto by mal vôľu s tým niečo aktívne robiť alebo o tom uvažovať. To, že Európa vie tak málo o vás a vašich dejinách, prijímali ako akúsi nemennú konštantu. Na konferencii som však cítil skutočnú vôľu o tom kriticky premýšľať, prehodnocovať vaše postavenie a reflektovať vlastnú identitu.
Je naša odlišná historická skúsenosť jedinou príčinou, že o nás západná Európa vie tak málo? Veď práve Francúzsko bolo rozhodujúce aj pri samotnom vzniku Československa…
Podľa mňa sú Francúzi dosť egocentrickí a o geografii nevedia takmer nič. Západný svet je voči východnému stále pomerne uzatvorený a nedôverčivý. Okrem toho si myslím, že od čias Mníchovskej dohody si u nás nikto nechce bývalé Československo pripomínať, pretože by to znamenalo odkrývanie dosť pochmúrnej udalosti našich dejín. To, čo nazývam našou aroganciou, samozrejme, nie je nič genetické. Francúzsko však bolo významnou veľmocou, krajinou kolonizátorov, a niektoré skupiny si stále odmietajú pripustiť, že to tak už nie je. Myslím, že to do istej miery vysvetľuje pomerne nadradený prístup najmä na politickej úrovni, ale aj individuálnej.
Všimli ste si, že z pozície „obete“ sa zase my zvykneme pozerať s dešpektom na francúzske rebélie, aj tie súčasné?
Osobne som sa u vás s takýmto postojom nestretol, ale nepochybujem, že existuje. Hoci si nemyslím, že sa viaže na tú-ktorú národnosť. Je to celkom obvyklý diskurz pravicových politikov a ich prívržencov. Francúzska pravica sa predsa vyjadruje veľmi podobne. Rozdiel je možno v tom, že vo Francúzsku takéto stanoviská nezastáva väčšina intelektuálov či umelcov. Väčšina z tisícov či miliónov ľudí, ktorí idú do ulíc a organizujú štrajky, boli a sú vždy bežní ľudia, ktorých sa problém dotýka najväčšmi, ale nikdy medzi nimi nechýbajú ani intelektuáli. Ak sa na ľudové rebélie najmä obyčajný človek pozerá s dešpektom, vypovedá to niečo o spoločnosti, v ktorej žije.
Na konferencii ste sa zúčastnili na paneli s témou, ako naloží stredná Európa so skúsenosťou trpnej obete dejín, či bude schopná trvať na hodnote ľudských práv a aká bude jej úloha v multipolárnom svete. Čo ste sa na ňom o nás dozvedeli?
Väčšinu krajín strednej Európy spája skúsenosť, že ste boli obeťami tak nacizmu, ako aj komunizmu. Považujem za veľmi vzácne, že si vďaka tomu môžete uchovávať kritický odstup od čohokoľvek vrátane kapitalizmu. Je to skúsenosť, ktorá vás môže ochrániť od mnohých foriem fanatizmu, hoci dobre viem, že pravicový extrémizmus je u vás rovnako na vzostupe ako u nás.
Ako vnímate tvorbu francúzskeho Stredoeurópana Milana Kunderu?
Vo Francúzsku je veľmi populárny a naozaj pre nás istým spôsobom stelesňuje strednú Európu. Vždy sa mi zdal priveľmi kritický voči komunizmu, hoci spočiatku antikomunistom nebol. Keď však emigroval, nestal sa automaticky zaslepeným zbožňovateľom západného kapitalistického systému. Myslím, že je to schopnosť, ktorá tak trochu definuje ducha strednej Európy a ktorý je často prítomný vo vašom filme aj literatúre. Možno som idealista, ale zdá sa mi, ako by bol vzostup extrémizmu v Česku a na Slovensku čímsi proti podstate vašich krajín. Ducha strednej Európy vnímam oveľa väčšmi cez posolstvo Karla Čapka, ako cez vzostup extrémizmu.
Myslíte si, že aj dnešok potrebuje podobné symbolické hrdinstvá, ako vykonali napríklad aj vami obdivovaní československí výsadkári?
Každá doba potrebuje odvážnych ľudí, ktorí sa nezohnú. Čím sú okolnosti horšie, tým väčšia je aj odvaha, ktorú každý z nás môže prejaviť, a tým väčšmi ju asi vnímame ako hrdinstvo. Hrdinstvo je vždy symbolické a vždy dôležité. Nemyslím si však, že aby sa niekto dnes stal hrdinom, musí niekoho zavraždiť.
Neobávate sa trochu, že pri eskalácii napätia sa čoskoro hrdinstvo môže začať merať aj tým?
Dúfam, že túto obavu si nikdy nebudem musieť overovať v praxi.
Francúzsky spisovateľ Laurent Binet pracuje ako učiteľ francúzštiny a literatúry a prednáša na univerzite Paríž III. Na Slovensku vyučoval francúzštinu na vojenskej akadémii a začal písať román HHhH o atentáte na Heydricha, v čom pokračoval v Prahe. V marci 2010 zaň dostal prestížnu Goncourtovu cenu za románovú prvotinu, ktorá bola v minulosti udelená napríklad aj Marcelovi Proustovi či Simone de Beauvoir. Venuje sa aj hudbe, spieva a komponuje pre skupinu Stalingrad. Kniha HHhH už vyšla v českom preklade a onedlho vyjde aj na Slovensku.
