Pri niektorých pasážach sa sčítaným nepochybne vyjaví atmosféra azda najlepšej knihy o démonoch duše, rozsiahlej prózy Jerzyho Krzysztona Šialenstvo, iným zasa prídu na um bezcieľne sa potulujúce beznádejné postavy Samuela Becketta.
Špičkových autorov nespomínam náhodou, Dobrakovová nie je na úrovni práce s textom povrchnou nímandkou a rozprávačkou hlbokomyseľných banalít, ktoré sa dnes spájajú so štylisticky negramotnými slovenskými pop-literárnymi autorkami. Dobrakovová píše literatúru ako textové pole, ktoré sa odohráva aj na úrovni nedokončených viet, čiarok, hromadenia významov, rytmizovanej prózy a jazykovej hry.
Prvé dotyky s príbehom nás ťahajú z malomestského slovenského svetíka na dobrodružnú výpravu 19-ročnej študentky do Marseille. V rámci letnej brigády sa rozhodne pomáhať medzi dobrovoľníkmi v ústave pre telesne i mentálne postihnutých. Pracovný tím tvorí pestrá zmes mladých ľudí z Európy a Alžírska, ktorí starostlivosť berú ako svojskú formu zábavy a voľný čas primárne ako typickú súčasnú mládežnícku snahu zabaviť sa a užiť si.
Blanka, hlavná hrdinka i rozprávačka príbehu, do tohto modelu hedonistickej zlatej európskej mládeže nezapadá, sama je psychicky labilná a smeruje k vážnej maniodepresívnej poruche. Jej egoistické vyčíňanie, priam energetické upírstvo, problémové vzťahy, návaly nenávisti, ktoré strieda až nepríčetná eufória, nakoniec vedú k dezintegrácii Blanky a ku skolabovaniu jej sveta.
Blanka je typom hrdinky, ktorú spočiatku chcete spoznať, potom ju ľutujete, vnímate ako chorú, aby ste ju nakoniec považovali za stratený prípad, ktorý vlastne vedome robí ľuďom zle. Aj keď smútok z jej choroby, detailne a priam halucinogénne opisovanej, čitateľa stále nútiť myslieť na jej záchranu. Na záchranu Blanky, ktorá síce nemá zmrzačené telo ako pacienti v zariadení, kde pracuje, ale jej duša by si kolieskové kreslo zaslúžila.
Dobrakovovej rozprávanie je silné, autenticita výpovede hlavnej hrdinky je pre čitateľa presvedčivá a opisovanie psychosomatických ťažkostí, zvládania a nezvládania vlastnej i cudzej telesnosti vzbudzujú priam fyzický hnus. Je to dôkaz sily Dobrakovovej textu, pretože jej živočíšnosť nie je afektovaná, ale hlboko prežívajúca. Svojím spôsobom musí byť čitateľ rád aspoň za to, že nežije Blankin svet. Jej pobyt na „peknej vyhliadke“ na francúzskej Riviére je existenciálnym zlyhaním, tak kontrastujúcim so súčasným svetom šťastných a mladých.
