Kedysi každý spisovateľ na počkanie povedal, že k písaniu ho priviedlo intenzívne čítanie. Čo ťahá k písaniu dnešných mladých ľudí, keď literatúru čítajú okrajovo?
Mladí ľudia nečítajú menej ako staršie generácie, ale čítajú úplne iné veci. V našej mladosti sme na oveľa menej dobrých kníh mali oveľa viac času. Nejestvoval napríklad internet – a práve na ňom mladí ľudia čítaním aj písaním prirodzene komunikujú. No kapacita toho, čo sa dá za deň alebo za týždeň prečítať, je obmedzená a napĺňa sa mnohými odlišnejšími vecami. Samotné knihy, próza, beletria, zaberajú čoraz menšiu časť z priestoru, ktorý je človek schopný zaplniť čítaním. Napriek tomu potreba vyjadrovať sa písaním ostáva.
Čo si myslíte, prečo?
Čo ich k tomu vedie, je aj pre mňa trochu záhada. Možnosti uplatnenia sú pre scenáristov veľmi neisté. V tejto chvíli sa napĺňajú najmä v televíznych seriáloch. Oveľa zriedkavejšie v celovečernej, teda dlhometrážnej filmovej tvorbe. A predsa každý rok s obdivom a radosťou zisťujem, koľkí sa k nám hlásia. Nie som taký pesimista, aby som považoval za márnosť, že chodia práve k nám. Títo mladí ľudia tri až päť rokov strávia v žičlivom liberálnom prostredí. Môžu komunikovať so svojimi rovesníkmi, ktorí sú rovnako zameraní, a stretávajú sa so všetkými filmovými profesiami, ktoré sa im raz môžu zísť. Duch našej školy je priateľský. Máme samozrejme aj vedomostné skúšky, ale my sa najväčšmi tešíme a oceňujeme, keď niekto príde s niečím novým, keď nás svojou prácou prekvapí.
Na vysokej škole učíte mladých ľudí písať. Ako sa vám darí?
Prvá veta, ktorú hovorím študentkám a študentom na začiatku ich štúdia, znie: Ja ani nikto iný vás písať nenaučí. Môžu sa to naučiť len tým, že to budú robiť. A ja budem nápomocný drobnými, čo najmenej nápadnými radami. Tak ma to kedysi v Mladej tvorbe naučil básnik Ján Buzássy. Môžem pomôcť v uvažovaní o texte – cudzom, a potom aj vlastnom. Nikdy som netušil, že okrem tvorby scenárov budem raz učiť aj literatúru. No na školách je – ako vždy a stále – veľmi málo peňazí. Preto musíme vlastnými silami zvládať predmety, ktoré už nedokážeme obsadiť samostatnými pedagógmi. A tak teraz s ďalším spisovateľom Jozefom Puškášom učíme aj literatúru. Vynútil si to stav, v akom k nám prichádzajú študenti zo stredných škôl.
Tak málo vedia?
Literatúru poznajú len tak, aby im to stačilo na skúšku k maturite. Nedokážu hovoriť o jednotlivých knihách, dielach alebo aspoň o jednej poviedke, podať o nich svoj výklad. A keďže chcú písať, musia vnímať text nielen ako čitatelia, ale aj ako budúci autori. Takto sa mi teraz, ako dúfam, po dlhých rokoch zúročujú tie stovky kníh, ktoré som prečítal.
Istá vysoká úradníčka z ministerstva kultúry v jednej debate nedávno vyhlásila, že príliš veľa mladých ľudí každý rok končí na vysokých školách kultúrne a umelecké smery, a potom idú všetci na ministerstvo kultúry s natiahnutou rukou. A navrhla zredukovať vysoké školstvo na podstatne menší počet kultúrnych odborov. Ako by ste komentovali takýto názor?
Použil by som jediný argument – na našej škole sa slobodne rozvíja myslenie mladých ľudí. A to je absolútne prioritné.
Nevznikli práve preto už v stredoveku vysoké školy?
Samozrejme. Vôbec nie je záruka, že naši absolventi budú robiť film alebo písať literatúru. To najcennejšie je, aby mali vlastný názor. Aby ich niekto podporoval a uistil, že ten vlastný názor nielen môžu mať, ale môžu ho aj slobodne vysloviť. A to sa potom bude týkať celého ich ďalšieho života.
Čo si myslíte, prečo celé humanitné vzdelanie v našej krajine ťahá akoby za kratší koniec?
Frustruje ich neistota, či svoje vzdelanie dokážu použiť. Na ďalšom mieste je ocenenie práce. Ide to až do takých absurdností, že môj priateľ výtvarník pri rozhovore s maliarom, ktorý mu prišiel vymaľovať ateliér, vypočítal, že ako umelec zarába dvadsaťkrát menej ako maliar natierač. A ja ani nepoznám nikoho, kto by písal, maľoval, filmoval či robil divadlo pre peniaze. Možno sa kde-tu nájde nejaká výnimka. No väčšinou sa ľudia rozhodnú pre umenie z čistého idealizmu. Alebo z čistej sebalásky – že robím, čo chcem. Nemôže byť nič vzácnejšie, ako robiť to, čo človek chce. To je ďalšia príčina, prečo ľudia v kultúre sú idealisti a nekričia až tak hlasno, že majú malé honoráre.
Zdá sa, že za dvadsať rokov od revolúcie si ľudia s humanitným vzdelaním už zvykli na svoje slabé ohodnotenie. Čo ich tak položilo?
Azda aj nástup konzumu. Pokiaľ ide o to, čo si môžeme kúpiť v obchodoch alebo si užiť, Slováci sa nikdy nemali tak dobre, ako sa majú dnes. Nechcem byť moralista. Neodsudzujem to, len konštatujem, že materiálna potreba ľudí sa ešte stále nenaplnila natoľko, aby tu odrazu prevládol hlad po duchovných hodnotách.
Často sa povie, že Slováci sa nemali tak dobre, ako sa majú dnes. No mnohí ľudia, čo sú dlhodobo bez práce, majú iný názor. A premieta sa to aj do internetových diskusií, kde mladí, ale už frustrovaní diskutéri píšu, že všetci umelci sú darmožráči a treba ich poslať k lopate.
Ale veď tí umelci často k lopate aj idú! Nikto ich tam nemusí posielať. Na svoj prvý písací stroj som si zarobil, keď som ako študent pomáhal po kalamite na Červenej skale, kde som vozil drevo k píle a na stanici som nakladal vagóny. Čo to znamená – ísť k lopate? Chce taký človek vedieť, aký mám honorár? Pokojne zverejním, že za poslednú knihu Holá veta o láske, ktorú som písal asi rok, som dostal 1 200 eur, čo je asi 100 eur na mesiac – pri každodennom vysedávaní za písacím stolom.
Akoby sa autorské honoráre nehýbali sto rokov…
Ale ja sa vôbec nesťažujem! Mojím najväčším honorárom je, že moja kniha vyjde, a ešte väčším – že si ju niekto kúpi a prečíta. No nech človek, ktorý hovorí: umelci k lopate, vie, že ide o 100 eur mesačne za každodennú prácu. Nehovorím, že z toho žijem ani nič také, no chcem, aby tieto relácie boli jasné.
Ako vyzerá každodenná práca spisovateľa?
Keď sa raz Karla Čapka opýtali, ako píše, odpovedal: „Prdelí!“ Každodenná práca znamená sedieť na zadku. Nie je to nič nové ani nevšedné, naopak. Je to prostá práca, ktorá spočíva v tom, že človek sedí za stolom, a ak má nejaký nápad, tak sa pokúša nezošalieť z toho, že sa mu ho nedarí napísať tak, ako by chcel. A stále dúfa, že cez okno pracovne priletí nejaký opeľovač, ktorý mu myšlienku posunie ďalej. Niekto píše rýchlo, ja skôr pomaly, niekedy trpezlivo, inokedy netrpezlivo, po vetách. V každom prípade – pre mňa je to veľmi príjemné sedenie…
Ako vás „opelilo“ napísať Holú vetu o láske?
Odrazu mi zišlo na um, že som nikdy nenapísal nič, čo by vychádzalo z filmárskeho prostredia, hoci sa v ňom pohybujem už okolo 40 rokov. A že niektoré detaily z „filmárčiny“ by mohli byť pre čitateľov zaujímavé. V jednej poviedke je teda scenárista, v druhej režisér a v tretej pedagóg, ktorý učí na filmovej fakulte. Takže to, k čomu som pričuchol, som rozdelil do troch textov. I keď, samozrejme, filmárske prostredie je len kulisou. V prvom rade ide vždy o vzťahy medzi ľuďmi, o ktorých je zväčša ťažké povedať niečo nové, neošúchané…
Je vaším prvoradým cieľom autentické prežívanie človeka?
Moje úsilie smeruje k čomusi, čo ani neviem presne pomenovať. Azda, asi – zachytiť nejakú emóciu. Čo viac? Zachytiť to, čo vznikne, keď sa dotknú dvaja ľudia. Raz som niekde napísal, že dotyk je najmenšia vzdialenosť. Usilujem sa, aby v mojich textoch fungovali takéto dotyky. A pri troche šťastia, aby sa ich dotýkal aj čitateľ.
Krásny názov knihy Holá veta o láske tiež spôsobuje, že čitateľ má chuť dotknúť sa jej…
Názov je ponukou na hru. Ani neviem, ako mi zišiel na um, napokon ani jedna poviedka v knižke sa tak nevolá. No tie texty sú naozaj trochu o láske a holá veta hovorí o tom, že sa tam hádam zbytočne netára.
Striedanie takmer holých viet je váš typický rukopis. Napísali ste napríklad: „Zápalky sa tešia na tmu.“ Alebo: „Vzduch má čierny kašeľ.“ Či rozvinutejšie: „Už na začiatku jesene ste v jej hlbokom strede.“
Toto som napísal?
Iste. Akoby vám išlo o sfilmovanie jazyka – „holou vetou“.
To sa mi páči – sfilmovanie jazyka. Ak by to bola pravda, ak by to tam bolo, aspoň v jednej vete, tak by som si mohol len gratulovať.
Nenaznačili ste to inde aj sám, keď ste napísali, že noc je čierne políčko – je to negatív dňa?
Niektoré asociácie prichádzajú tak samozrejme a prirodzene… Čo je vo filme povedzme banálne, keď sa to dá do holej vety, zrazu to má väčšiu špecifickú váhu. Keď niečo zázračne prejde z jedného jazyka do druhého, získa nový význam. Asi najcennejšie je, keď autor dostane spätnú väzbu. Keď sa dozvie niečo, o čom ani netušil, že tam nejaký čitateľ raz nájde. Skúsenosť a emócia čitateľa pri komunikácii s textom je tvorivý proces, o ktorom sa spisovateľ dozvie len úchytkom.
Nehovoria vám azda ľudia, ako čítajú vaše prózy?
Len kde-tu príde nejaká správička. A vždy ma veľmi poteší. Mám takú historku, ako som raz písal jednu prózu a po mesiaci som to celé zabalil a hodil do koša. Bol som s tým nespokojný. Veľmi som sa ľutoval, aké je to nespravodlivé – až som zbúchal za pol hodiny trojstranovú poviedku spojenú z drobných poznámok. Aby som mal pocit, že po mesiaci vysedávania mám aspoň čosi hotové, nejakú „poviedku“, črtu alebo čo to bolo. Po nejakom čase odo mňa pýtali text z Romboidu. Spomenul som si na tento dávno odložený text, ktorý na moje prekvapenie uverejnili. Keď to vyšlo v časopise, dal som to aj do knižky. A keď to už bolo v knihe, literárny vedec Peter Zajac o tom napísal 15-stranovú štúdiu. Veľmi som sa na tom zabával.
O čom to svedčí?
Pri jednom stretnutí som mu vysvetlil, že poviedku som zbúchal za pol hodiny, len aby som sa z márnomyseľnosti odmenil za nepodarenú mesačnú robotu. A že ak by to bol vedel, iste by o nej nič nenapísal. A vtedy mi Peter Zajac povedal tú pamätnú vetu: „Ty nevieš, čo si napísal.“ To ma zaskočilo a zároveň nadchlo – je to pravda.
Ak ako spisovateľ „neviete“, čo ste napísali, ste akýmsi médiom?
Netuším. Samotný text má po dokončení úplne suverénny a samostatný osud. Najzaujímavejšie je, keď sa text v tých maličkostiach, jednotlivostiach „preinačuje“ na jedinečný spôsob konkrétneho čitateľa. Bolo by krásne, keby sa napríklad sto čitateľov dohodlo, že si vyberú poviedku Antona Pavloviča Čechova a napíšu o nej kratučkú esej – o svojej emócii z jej čítania. V každom texte by bolo zaručene niečo iné. A to je na tom to najkrajšie, z toho by sa určite radoval aj sám Anton Pavlovič. Čitateľ má vždy pravdu. A nemusí sa zhodovať so zámerom autora.
Často hovoríte o ruskej literatúre. Čím je pre vás iná?
Nemyslím si, že je „iná“, ale bez ruskej literatúry – od Gogoľa cez Tolstého, Dostojevského, Čechova – by dnešná súčasná moderná próza, ako ju poznáme, nebola. Ich diela sú absolútne kľúčové. Gogoľove Petrohradské poviedky v 19. storočí priniesli niečo, čo tu nikdy predtým nebolo. Absurdnosť, iróniu, posmech, to všetko spojené s obrovskou fantáziou a presnosťou. Sú to proste takí ľudia, ktorí zrazu zmenia svet.
Svet literatúry?
Literatúry, umenia, myslenia. Je ich celá plejáda – a v literatúre to nie sú iba Rusi. Neskôr prišiel Francúz Marcel Proust, do anglosaskej literatúry vstúpil James Joyce, v germánskom prostredí to bol Robert Musil a v 50. rokoch to boli určite americkí beatnici. To sú také stĺpy. Akoby sa suma jedného obdobia zrazu pretavila do novej kvality. V autorskej skúsenosti tú zmenu zrazu niekto uchopí a vychádzajúc z toho, čo bolo predtým, hovorí niečo nové. Ináč, jedinečne. Taká udalosť sa vždy stane motorom pre nové obdobie a v literatúre spôsobí novú vlnu.
Viete si predstaviť svet bez literatúry?
Neviem. Literatúra však svet nemení. Je jeho pamäťou, svedectvom, dokumentom. Ak si prečítate napríklad texty Daniila Charmsa z 30. rokov minulého storočia, pred vaším vnútorným zrakom sa vyplaví celá hrôza totalitného sveta, v ktorom ten človek žil. A možno je to ešte desivejšia správa ako nejaká skvelá historická kniha. Pretože hovorí v takých apokalyptických obrazoch, ktoré realitu dolapia a usvedčia z toho, že takto sa žiť nedá. Napokon je to aj svedectvo o tom, ako tá konkrétna doba človeka napokon zabije. Ako samotného Charmsa. Je to veľkolepý spisovateľ.
Nie sú skutočnými dejinami ľudstva dejiny jeho myslenia?
Aj tak by sa to dalo povedať. Znie to akoby trochu pateticky, ale na druhej strane, možno sa to ani presnejšie nedá povedať.
Vy sa obávate pátosu. Prečo? Je v slovenskom spoločenskom aj jazykovom kontexte nevkusný?
Pátosu sa vyhýbam, lebo verím, že pravdy, ktoré sa niekedy zaobaľujú do pátosu, sa dajú povedať rovnako presne aj tými najobyčajnejšími slovami. Niekedy to je skutočne replika z rozhovoru, ktorá má tú istú výpovednú hodnotu ako nejaká úvaha. Je rovnako legitímna, vzácna, múdra. Keď má človek šťastie, tak to niekedy začuje v dvoch – troch vetách bežného rozhovoru, doslova živých slovách – a tak sa mi to páči väčšmi ako s tým pátosom. Mám pocit, že je to vďaka spontánnosti všetko akési rýdzejšie.
Vaše ženské hrdinky sú výnimočné aj vďaka tomu, ako ich pozorne počúvate a povyšujete ich reakciu na svet cez nenápadné repliky. Dá sa povedať, že milujete ušami?
Obdivujem, ako ženy s oveľa väčšou vľúdnosťou, jemnosťou a prívetivosťou vnímajú maličkosti sveta. Keď sú ochotné o tom hovoriť, tak zvyčajne sú oveľa vrúcnejšie ako chlapi. A v tej vrúcnosti je niečo najcennejšie – tichý, vzácny cit. Keď sa to dostane do nejakej presnej vetičky, bol by hriech nezaznamenať to, s obdivom to nepoužiť.
Prečo scenáristiku študujú takmer samé dievčatá?
Azda preto, že 18– až 20-ročné dievčence sú citovo vyspelejšie ako ich rovesníci – chlapci. Vnútorný svet dievčat je v tomto období bohatší, intenzívnejší. Chlapci sú „veční chalani“. Skôr reflektujú, čo sa deje. To však nestačí, lebo pri písaní treba vnímať aj to, čo je vnútri diania. Navyše dievčatá v tomto veku oveľa viac čítajú ako chlapci. Aj preto sú ich texty, ktoré posielajú na pohovory, zrelšie.
Aký film vás naposledy scenáristicky nadchol?
Za posledné dva – tri roky to bol napríklad scenár k americkému filmu Dvere v podlahe. Je to príbeh mladého muža a staršieho spisovateľa s rodinou. Natoľko ma zaujal, že som siahol po knihe, podľa ktorej vznikol. A zistil som, že múdry Tod Williams sfilmoval len jednu pätinu knihy a múdry spisovateľ, bestsellerista John Irving napriek ponukám Hollywoodu uprednostnil práve tohto mladého režiséra a autora scenára. Tak vznikol krásny film, ktorý sa mi páči ešte väčšmi ako samotný román. A musím spomenúť aj slávnu Améliu z Monmartru. Keď som film videl prvýkrát v kine, cítil som, ako je celá sála blažená, že sa naň pozerá. V jednej chvíli som sa prestal dívať na plátno, obzeral som sa po divákoch a uvidel som samé šťastné tváre. To je najväčší úspech, aký môže nejaký film mať. Toto by som si želal zažívať pri každom dobrom filme.
Ako vnímate vývoj filmu a najnovší nástup 3D verzií?
Som staromódny, úplne mi stačí podoba dvojrozmerného filmu – na plátne či v televízii. Teším sa, keď vidím dobrého herca, dobrú herečku… Nezdá sa mi, že by 3D akokoľvek napomáhalo tomu, aby bol film citlivejší a lepší v príbehu. Je to naozaj technologická záležitosť. A umenie nespočíva v technológiách. No môžu byť dobrými pomôckami. Povedzme – vo filmoch pre deti.
Je koniec roka. Aká kniha vás v poslednom čase zaujala?
Asi pred dvoma rokmi som natrafil na recenziu knihy autorky, ktorej meno som nikdy predtým nepočul. V novinách bol našťastie aj kratučký úryvok textu, ktorý hovoril len o tom, ako čajka behá po morskom brehu a zanecháva stopy v piesku… Bolo to však napísané tak, že som okamžite vyrazil do kníhkupectva. Išlo o americkú poetku a spisovateľku Elizabeth Bishopovú, ktorá zomrela pred vyše dvadsiatimi rokmi. Vydala štyri básnické zbierky a za jednu z nich dostala Pulitzerovu cenu. Márne som hľadal jej meno v antológiách americkej poézie, ktoré mám doma. Neuvádzali ju.
Vyrazila vám dych?
Ide o texty, ktoré Elizabeth Bishopová písala po celý život. Jej priatelia ich posmrtne usporiadali do knihy s názvom V dedine (Ve vesnici, Opus, Praha 2007). Prečítal som to s prvotným úžasom ako v časoch, keď som len začínal vážne a vášnivo čítať. Rovnako nádherné sú aj jej básne vo výbere Umenie strácať (Umění ztrácet, Fra, Praha 2005) Bol to pre mňa ten druh objavu a pocitu, že nič podobné som dosiaľ nečítal. Pritom – sú to veľmi prosté texty, ktoré najobyčajnejším zachytením skutočnosti hovoria tie najväčšie krásy.
Tými obyčajnými vecami sa prihovárajú ľuďom aj napríklad tituly zo série Slepačia polievka pre dušu. Je to literatúra?
Domnievam sa, že keď niekto číta Slepačiu polievku, tak možno mu raz príde do ruky aj nejaká iná kniha. Čítanie súvisí aj s istým návykom, s potrebou. A návyk na čítanie sa dá získať čítaním čohokoľvek. Aj ja som v detstve čítal všelijakú brakovú literatúru. A napokon, keď má niekto zážitok z čítania takého Paula Coelha, je to stále lepšie, ako nečítať nič.
Prečo?
Čítanie knižiek, nie je len niečo mechanické. Je to hlboká duchovná činnosť, ktorá blaží dušu.
Vaši študenti na rozdiel od iných vyhrali, keď pre skromné financovanie školy ich učíte literatúru práve vy. Biofyzik a filozof Ladislav Kováč (náš prvý ponovembrový minister školstva) tvrdí, že školy a kultúru musíme neodkladne povýšiť na úroveň financovania silových rezortov – ako sú ministerstvá hospodárstva či vnútra. Neznie to ako výrok fantastu?
Úplne s ním súhlasím. Aj keď sa to nedá silovo presadiť. Ak si túto jednoduchú vec u nás konečne niekto neuvedomí, manko spoločnosti voči vzdelaniu a kultúre sa bude iba zväčšovať. No za dvadsať rokov od Novembra 1989 si to ani jedna vláda, ktorá tu bola, poriadne neuvedomila. Jeden príklad za všetky. Doteraz nevyšiel kompletný výkladový Slovník súčasného slovenského jazyka. Stále je tu iba prvý zväzok A - G. Ani neviem, ako to mám nazvať, túto ignoráciu, túto nekultúrnosť, veď ten posledný je datovaný rokmi 1959 – 1968!
Ako je to v iných krajinách?
Každý kultúrny národ má niekoľko vydaní slovníkov svojho jazyka. V každom anglickom kníhkupectve nájdete možno aj päť rôznych vydavateľov, ktorí vydávajú vlastný výkladový slovník. Navyše náš slovník je už hotový – je v počítačoch, ale peniaze na vydanie vraj stále nie sú! Teraz, po piatich rokoch, má vyjsť druhý diel. Zdá sa mi, že v Európe ani nejestvuje ďalší taký národ, ktorý by viac ako 40 rokov nevydal aktualizovaný slovník svojho jazyka. Ten starší, šesťdielny, ešte stále čítam, aj keď niekedy so smútkom za krásnymi slovami, ktoré už umreli, lebo sa prestali používať, ale stále je veľmi dobrý. No nutne potrebujeme aj ten nový. Slovník je základná vec každého národa, každej literatúry, a nech to znie aj pateticky, je to vždy biblia jazyka, bez ktorej sa nedá žiť.
V situácii, keď samozrejmé kritéria kultúrnosti prestávajú platiť, akákoľvek oprávnená požiadavka znie „nástojčivo“…
Slovník je nad všetkými ideológiami, vládami. To je základný majetok národa a musí byť k dispozícii – a nielen ako správa a dokument o živote súčasnej slovenčiny. Keď to niekto ignoruje, tak vlastne blíži všetkému, čo sa označuje za slovenské. A tu sa bez nástojčivosti nezaobídeme.
Dušan Dušek
Narodil sa 4. januára 1946 v Gbelciach
Vyštudoval geológiu a chémiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (1970)
Pracoval ako redaktor v časopisoch Smena, Tip, Kamarát a Slovenské pohľady
V súčasnosti vedie Katedru dramaturgie a scenáristiky na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave
Knižne vydal poviedkové zbierky – Strecha domu, Oči a zrak, Poloha pri srdci, Kalendár, Náprstok, Milosrdný čas, Kufor na sny, Teplomer, Pešo do neba, Vták na jednej nohe
V roku 2006 vydal novelu Zima na ruky
Napísal dve básnické zbierky Dúšky a Príbeh bez príbehu
Z tvorby pre deti sú najznámejšie knihy o dobrodružstvách Pištáčika či Babka na rebríku
Je autorom televíznych a rozhlasových scenárov Prášky na spanie, Zabíjačka, Sojky v hlave, Vlakári, Muchy v zime
Vo filme spolupracoval s režisérom Dušanom Hanákom, s ktorým napísal scenáre k jeho dvom filmom Ružové sny a Ja milujem, ty miluješ
S režisérom Martinom Šulíkom je spoluautorom scenára filmu Krajinka
V septembri vo vydavateľstve Slovart vyšla zbierka jeho troch noviel z filmového prostredia – Holá veta o láske, ktorá sa stala jednou z dvoch víťazných titulov ankety Pravdy Kniha roka
