Témou festivalu BRaK bola krajina. Ako by ste opísali svoj vzťah k Islandu?
Som Islanďan, takže jazyk, príroda, počasie, spoločnosť, to všetko ma formuje. Preto som taký, aký som. Neviem povedať, či by som bol iný, keby som žil povedzme tu na Slovensku alebo v Dánsku. Samozrejme, máme svoj charakter, ale veľmi nás ovplyvňuje aj miesto, kde vyrastáme. Láka ma začať opisovať ohromujúce islandské počasie alebo prírodu, ktorá tam prevažuje. Ľudia sa tam vyskytujú len sem-tam. Takisto však viem, že veľa ľudí z mojej generácie, aj islandských spisovateľov, prírodu nemá rado a výhradne o nej nepíše.
Vy k nej máte blízko, aj keď ste sa narodili v meste.
Narodil som sa v Reykjavíku, ale už od mojich šiestich rokov som každé leto trávil na severozápadnom vidieku. Bol som tam približne od mája do septembra, takže som napríklad nevedel, aké je to zažiť leto v meste. Keď som bol o niečo starší – niečo medzi 15 až 19 rokmi – zvykol som tiež na jeseň pracovať na vidieckom bitúnku. Som tak trochu oboje, mešťan aj vidiečan.
Vďaka svojej profesii ste precestovali veľa krajín. Nachádzate aj tam svoju inšpiráciu?
Na človeka, špeciálne to platí pre spisovateľa či umelca, vplýva všetko. Vždy som otvorený, hľadám niečo, o čom by som písal. Niekedy to vidíte, cítite, inokedy zase nie, a prejde to vami bez toho, aby ste si to všimli. Keďže moje knihy vychádzajú aj v zahraničí, stretávam rôznych ľudí. Vidím ich, vidím detaily v ich tvárach, to, ako sedia, ako kráčajú. A to ide dovnútra. A potom možno o pár rokov neskôr to vyjde von prostredníctvom nejakých postáv.
Putovalo niečo dovnútra aj počas pobytu na Slovensku?
Bol som tu hlavne preto, aby som svojmu skvelému vydavateľovi pomohol odprezentovať novú knihu, takže som sa zameral práve na to. Ale ako som už povedal, všetko sa dostáva dnu. Je však nemožné predpovedať, akým spôsobom sa to dostane na povrch. To je tá najlepšia a zároveň najhoršia vec na písaní. Nikdy netušíte, aký bude výsledok.
Ako sa podľa vás krajina prejavuje v súčasnej literatúre?
Priznám sa, že som nad tým nikdy nerozmýšľal. Miesto, kde vyrastáte, má na vás naozaj silný dosah. A rovnako na spôsob, akým píšete. Je to silnejšie skôr v staršej literatúre. Ak sa začítate do ruskej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia, cítite Rusko v každom jednom slove. A to je na tom to vzrušujúce. Vždy keď si vyberiem nejakú knihu napríklad z Talianska alebo Južnej Ameriky, chcem tam tú krajinu cítiť. Nechcem čítať talianskeho autora, ktorý píše ako Islanďan. Čítam knihy z iných krajín, aby som lepšie spoznal svet. Samozrejme, aj preto, lebo dúfam, že je to dobrá kniha. Ale tiež chcem zachytiť dych jazyka a krajiny, to je tiež jeden z dôvodov, prečo sú také dôležité preklady.
Island v súčasnosti láka množstvo turistov, svet oslovil aj prostredníctvom hudby, v tomto prípade literatúry… Je podľa vás dobrým signálom, že sa stáva globálnym?
Island bola vždy izolovaná krajina, no aj v minulosti sa sem plavili napríklad francúzski, britskí či španielski moreplavci. Je to jednoducho niečo, čo si nemôžeme vybrať. Nemôžeme sa rozhodnúť, že už nebudeme prijímať turistov. Deje sa to, takže s tým musíme pracovať. Prináša nám to, samozrejme, veľa peňazí, ale zároveň nás to priaznivo ovplyvňuje. Spoznať iných ľudí je vždy pozitívna vec. Obohatí vás to, pomôže vám to pochopiť lepšie svet. Ale rovnako musíme byť ostražití na náš jazyk. Sme Islanďania aj kvôli nášmu jazyku.
Krajina je dolu, obloha zase hore. Vždy vás zaujímali hviezdy, čierne diery alebo astronómia?
Čo mi pamäť siaha, vždy som bol oblohou fascinovaný. Keď som bol mladší, chcel som byť astronómom. Na Islande máme dlhé zimné noci a krásny výhľad na hviezdy. Keď som bol dieťa, často som premýšľal o tom, čo je to obloha, čo sa nachádza za hviezdami alebo medzi nimi. Pravdepodobne som sa viac zaujímal práve o toto, ako o hviezdy samotné. Svojím spôsobom je písanie odpoveďou na to, čo je medzi hviezdami. Píšete preto, aby ste zistili, čo sa nachádza v človeku alebo za ním, to, čo ten človek skrýva. Každý je v tomto zmysle trochu ako hviezdy, vidíte svetlo, ale nevidíte ostatné veci, ktoré sú za svetlom skryté.
Odhaľuje teda noc v ľuďoch viac ako denné svetlo?
Spisovateľ píše o ľuďoch v situáciách, v ktorých ich nikto nevidí. Keď ste sami doma, správate sa inak, ako keď kráčate s priateľmi po ulici. Spisovatelia majú talent vidieť osobu, ktorú ukrývate. Nehovorím, že sa vždy pozerám na ľudí a premýšľam, čo asi robia, keď sú doma sami. Ide skôr o to, zamerať sa na postavu, dostať sa do jej vnútra.
Foto: Ivan Majerský
Zvádza vás pohľad hore aj k myšlienkam o zmysle života alebo k hľadaniu Boha?
Každý, kto so zvedavosťou vzhliada k hviezdam, musí premýšľať o Bohu. Vesmír a nebo je niečo také žiarivé o obrovské. Ak Boh existuje, musí byť niekde tam. Zároveň však môže byť aj v jednej dažďovej kvapke. Jedným z mojich cieľov ako spisovateľa je prísť na to, či Boh existuje. Aby som na to prišiel, píšem.
Boh a náboženstvo, teda aspoň v inštitucionalizovanej forme, absentuje v dedinke, ktorú opisujete v knihe Letné svetlo a potom príde noc. Nie je tam žiaden kostol.
Má to veľmi prozaický dôvod. Dedina, v ktorej som kedysi pracoval na bitúnku, nemala žiaden kostol. Odtiaľ prišiel ten nápad. Je to asi jediná dedina na Islande bez kostola. Niekedy máte ako spisovateľ jednoducho šťastie. Žil som desať rokov v Keflavíku a nenávidel som to tam. Ale keď som sa stal spisovateľom, uvedomil som si, že mám, naopak, šťastie. Keflavík je jednoducho miesto, o ktorom sa píše. To isté platí o dedine bez kostola, je to fantastické a musíte to použiť.
Zásadné postavenie vo vašich knihách má žena – krásna, silná, zároveň však často nedostupná. Je to zámer?
Bol som ešte veľmi mladý, keď som si uvedomil, že v našej spoločnosti niečo nie je v poriadku. A nielen na Islande. Videl som to vo filmoch, počúval v piesňach, čítal v knihách. Začal som si pomaly uvedomovať, že nielen v náboženstve, ale prosto vo všetkom je už akosi zabudované, že žena je menej podstatná, považovaná za slabšiu. Boh je muž. Podľa Biblie, jednoducho podľa každého. V niektorých krajinách sú kňazmi len muži, pápež je muž. Ak sa začítate do histórie ľudstva, tak 95 percent z nej je o mužoch. Ak sa poprechádzate po mestách či dedinách a všimnete si napríklad sochy, takých 80 až 90 percent sú opäť muži. Muži vládnu svetu. A muži písali históriu. A ženy z histórie vyškrtli. Odráža sa to v každom detaile nášho života. Ak chcú byť ženy vnímané rovnako ako muži, musia pracovať dvakrát usilovnejšie. Pozrite sa len na príklad zlého šoférovania. Ak je za volantom žena, každý povie: Ach, šoféruje žena. Podľa jednej ženy sa súdia všetky. Ak zle šoféruje muž, je to iba on. Vždy som to považoval nielen za hlúpe, ale aj za nebezpečné a veľmi smutné. Nemôžem sa teda vyhnúť písaniu o tom. A samozrejme sa to snažím zmeniť.
Keď sa túto situáciu práve nesnažíte zmeniť, alebo inak, keď nepíšete, ako zvyknete tráviť svoj voľný čas?
Píšem stále. Nepíšem len v období medzi dvoma knihami. Dokončiť knihu zaberie veľa času, ale keď je už pripravená do tlače, odpočívam a "načítavam sa“. Vždy sa na to teším, pretože keď píšem, zamestnáva ma to celý deň naplno, je to jediné, o čom dokážem premýšľať. Ale na konci tohto obdobia, sú to asi 2–3 mesiace, už cítim veľký nepokoj. Písanie mi dáva význam. Je to síce peklo, písať je niekedy naozaj ťažké. Ale stále ma to núti pokračovať ďalej. Čiže keď nepíšem, som z toho trochu nervózny.
Určite máte aj svetlé chvíľky, a rovnako ako vaše postavy si viete vychutnať napríklad rannú šálku dobrej kávy.
Život bez kávy, to nie je život. Milujem čítanie, kávu, počúvanie hudby, veľa behám, prechádzam sa, rozprávam sa so svojím psom, svojimi deťmi, ženou, počúvam priateľov, rovnako ako každý. Jediný rozdiel je, že ja s tým musím pracovať. Hovorím si, môžem použiť napríklad tieto oči alebo niečo iné? Spisovatelia sú hrozné osoby, chodia okolo a kradnú život, kradnú ľuďom oči, prsty či chôdzu. Mám zo spisovateľov strach.
Nedávno vám na Slovensku vyšla už druhá kniha. Čo môžu čitatelia očakávať?
Medzi tými knihami je rozdiel takmer desať rokov a mnoho vecí sa za ten čas v mojom živote zmenilo. Poviem len… Môžete cítiť, že je to písané jedným autorom, ale rovnako dúfam, že je tam rozdiel.
