Sci-fi sa zrútila do skutočnosti

Skutočnosť už predbehla fantázie autorov sci-fi, hovorí zakladateľ teórie modernej fantastiky a neprehliadnuteľná osobnosť tohto žánru na Slovensku Ondrej Herec. Vo svojich knihách sa ako prvolezec venuje témam, ktoré nielen na Slovensku, ale ani v Európe nikto nespracoval. Sociológ a právnik, ktorý pracoval aj pre OSN, koncom minulého roka pridal k štúdiám Cyberpunk (2001) a Z teórie vedeckej fantastiky (2008) ďalšiu knihu – Dobre organizovaný netvor.

07.01.2011 05:00
Ondrej Herec Foto:
Ondrej Herec napísal knihu o odraze organizácie vo fantastickej literatúre. Jeho eseje sa čítajú ako napínavé príbehy.
debata

Vaša kniha má veľmi dobre premyslený názov…
To bola veľmi organizovaná náhoda. Písal som do časopisu Dotyky seriál o netvoroch a narátal som deväť základných netvorov populárnej kultúry. Napríklad Dracula reprezentuje v našom vedomí prototyp upíra, Votrelec netvora z kozmu, Terminátor vražedného robota, nebudem ich všetkých vymenúvať. A potom sa mi do textu votrel desiaty netvor, ktorý vyčnieval nad ostatnými – organizácia.

Prečo sme si vlastne stvorili toľko netvorov?
Azda preto, že chceme vedieť, akí sme, chceme definovať človeka. Pokusov bolo veľa, ale stále sa vraciame k definíciám, ktoré človeka definujú tým, čím nie je. Netvor stelesňuje tabu, je temným zrkadlom, ktoré ukazuje, čo človek nesmie robiť, ak chce zostať človekom. V tomto zmysle je netvorom aj organizácia. Napríklad, podľa 14. dodatku americkej ústavy má organizácia všetky práva fyzickej osoby. Štrnásty dodatok teda považuje organizáciu za rovnocennú človeku. Ak je organizácia osoba, pozrel som sa, aká je to osoba. Zalistoval som v diagnostickom manuáli Svetovej organizácie zdravia o duševných poruchách a zistil som, že organizácia má všetko, čím sa definuje psychopat. Chorobná túžba po majetku a po moci, chorobné klamárstvo, bezcitnosť, ľahostajnosť k ľudskému životu a utrpeniu, absolútny nedostatok súcitu, ale schopnosť predstierať súcit atď. Typ agresívneho psychopata, masového vraha. A presne taká je organizácia, ibaže je nesmrteľná.

Hovoríte, že vlastnosťou každej organizácie je, že je neľudská, že vždy v určitej miere obmedzuje a zneužíva ľudí, ktorí ju tvoria a ktorí sú od nej závislí, ale, naopak, pre ňu je každý jej člen nahraditeľný?
Jedna z vecí, ktoré som prijal za východisko, je, že schopnosť organizovať sa a meniť organizácie, v ktorých žijeme, je vlastnosť človeka. A všetky základné ľudské vlastnosti, ktoré od toho odvodzujeme, teda reč, komunikácia, schopnosť vytvárať abstraktné systémy, vyrábať nástroje, sú od nej závislé, nič z toho sa bez organizácie nedá. Pre organizáciu je každý nahraditeľný, lebo organizácia je viac ako súhrn členov a materiálneho vybavenia. Je to spôsob správania.

Podľa toho je príbeh ľudstva príbehom organizácie.
Tým končím prvú časť knihy, v ktorej tiež píšem, že nikdy nie sme spokojní s organizáciami, v ktorých žijeme. Pekne to ukázali Jennifer Abbotová a Mark Achbar, ktorí nakrútili film The Corporation, potlačený všade na svete. Ukázali totiž, že organizácia je netvor, ktorého ľudia vytvorili, aby poľudštil ich správanie, ale namiesto toho organizácia prebrala „neľudské“ vlastnosti človeka: bystrý netvor mal potlačiť neľudské správanie, ale naučil sa potláčať ľudské. Lenže organizácia má schopnosť zdokonaľovať sa a verím, že vždy príde organizácia, ktorá bude aspoň chvíľu trochu ľudskejšia, trochu lepšia. Fikcie o netvoroch uspokojujú publikum, lebo obnovujú sociálny poriadok. Organizácie nastoľujú vlastný poriadok.

Príbeh, ktorý rozprávate, je dosť frustrujúci, vyplýva z neho, že človek mimo organizácie žiť nemôže. Čo môže robiť? Bojovať proti organizácii, vytvoriť si vlastnú, nájsť si lepšiu?
Stredoveké cirkevné porekadlo znie Extra ecclesia non est vita, et si est vita, non est ita. Teda Mimo cirkvi niet života, a keď je, tak nie je žitý. To isté platilo o komunistickej strane. Napokon sa vždy ukáže, že organizáciu treba odstrániť a vznikne nová organizácia, chvíľu možno lepšia. S tou sú ľudia spokojní dovtedy, kým nezískajú víziu, že by mali vytvoriť ešte lepšiu.

Nie je vlastne schopnosť organizovať sa, teda organizácia, podstatou života?
Z hľadiska sociológie, práva a antropológie považujem za organizácie ľudské organizácie, ale ten pojem sa dá rozšíriť. Takto by sme sa dostali k starým fyzikálnym predstavám, že existuje makrosvet a mikrosvet a že sú usporiadané na základe nejakých zákonov. Tu by sa núkala aj analógia nášho nechápania organizácie: tak ako vždy vo vede existuje úroveň, ktorej porozumieme, až keď sa dostaneme na vyššiu úroveň, a prídeme k niečomu, čomu rozumieme ešte menej.

Opäť ste prišli s témou, ktorej sa dosiaľ na Slovensku nikto nevenoval. Viete o niekom inom v Európe či inde?
Prvá časť Dobre organizovaného netvora hovorí o živote tak, ako si ho ľudia predstavujú a ako ho poznajú, a tá časť je pomerne jednoliata. V lete bol v Tešíne európsky festival fantastiky Eurocon a tam som sa pýtal Angličanov a Američanov, či u nich niekto skúmal odraz vývoja organizácie v dejinách fantastickej literatúry, čomu sa venuje prvá časť. Vedeli o nejakých dvoch článkoch. Druhá časť o premenách človeka a jeho tela v (post)modernej fantastike hovorí o svete, aký nepoznáme, ale ako by mohol fungovať zajtra-pozajtra. Tých predstáv je tak veľa a sú také rozdielne, že z toho zatiaľ nikto nedokáže urobiť systém. Samozrejme ani ja, len som sa pokúsil poukázať na problém.

Prečo?
Lebo ten problém je skutočne tu a nikto to u nás zatiaľ z tohto hľadiska neurobil.

Môže to byť aj súčasnou celkovou neistotou? Ideológie zlyhávajú, svet akoby postihla globálna kríza nielen v ekonomike…
Je to otázka stratenej paradigmy sveta, teda jeho jednotného obrazu, napokon je to stará vec; v určitej dobe a kultúre je nejaká myšlienka základná a pomocou nej sa dá vysvetliť všetko, celý svet. V kresťanskom stredoveku sa všetko dalo vysvetliť božou vôľou a všemohúcnosťou. Osvietenský racionalizmus zamenil Boha rozumom, ale ani ten neodstránil biedu, vojny a utrpenie. Teraz sa nachádzame v období, keď vieme, že starý vek odišiel a nový ešte nenastal.

V minulých vekoch ľudia verili, že existuje nejaký poriadok, že sú súčasťou hierarchie, že patria do nejakej organizácie, ktorá im pomáha. Verí tomu dnes ešte niekto? Akoby svetu chýbala jednotiaca idea, epistéma.
Takýchto medziobdobí, v ktorých svetom blúdia zástupy duševne aj fyzicky vykorenených ľudí, už bolo veľa a cyklicky sa opakujú. Nové teraz je, že vznikla otázka o samotnej existencii jednotiaceho princípu. Na jednej strane Lyotard a časť postmoderných mysliteľov tvrdia, že nám chýba metamýtus, jednotiaca epistéma, základná idea. Názvy sú mnohé, jav je ten istý. Dejiny poskytujú nádej, že nová idea prinesie aj nový poriadok. Ale mnohí ľudia sa vrátili k antickým pochybnostiam, ktoré posilnili ďalší myslitelia, napríklad Berkeleyho mystický idealizmus, že svet existuje len ako naša predstava o ňom. Poriadok a systém v ňom si vraj len konštruujeme vo vedomí, aby sme sa nezbláznili a mali návod na logické konanie.

Je tu teda otázka, či je organizovaný svet alebo naše vedomie, ktorým svet vnímame?
To je základná otázka súčasnej fantastiky aj súčasnej vedy. Teraz, po vstupe do modernej fyziky, genetiky, kybernetiky alebo letov do vesmíru je realita fantastickejšia, než si dokáže vymyslieť aj ten najlepší autor a veda je fantastickejšia než umenie. Literatúra už bola vymyslená, nastal čas vymyslieť skutočnosť. Často sa hovorí, že nastal koniec science fiction. Skončila sa, lebo sa zrútila do skutočnosti a stala sa druhom realizmu.

Nevysvetľuje to však, či zisťujeme, ako je organizovaný svet, alebo len spôsob, akým naša organizovaná myseľ dokáže svet vnímať.
Stále je tu spor, či existuje kľúč nášho poznania, alebo či naše poznanie je samo sebe kľúčom. O tom hovoria aj Deleuze a Guattari, že naše vedomie nie je nádoba, v ktorej sa miešajú farby pohnútok, ktoré si my vyberáme, ani hodinový strojček, ktorý sa natiahne a beží. Tvrdia, že človek je stroj túžby, naša psychika je založená na procesoch, ktoré od nás nezávisia. Závisí od neurofyziologických a psychických procesov a naše správanie je výsledkom vojny síl, ktoré v našom vnútri zápasia. A len dodatočne si vysvetľujeme, prečo sme sa zachovali tak, ako sme sa zachovali. Nepoznáme tú továreň na túžby, čo kdesi hlboko v nás pracuje, ale ani nesprávne vysvetlenie toho, ako vnímame svet, nám nebráni, aby sme nemali penicilín a bezbolestné zubné vŕtačky a spokojne si nežili.

Teda človek nič nemôže ovládať a jeho správanie je dopredu dané?
Naše správanie nie je predurčené, lebo (podľa niektorých súčasných mysliteľov) procesy našej psychiky sú nepredvídateľné. Raz prebiehajú jedným spôsobom a inokedy iným. Ľudské správanie je také roztomilo nevypočítateľné preto, lebo výsledok konfrontácie vplyvov je každú chvíľu iný. Človek nie je mechanizmus ako hodinový strojček a na šťastie aj vo svete to chodí podobne. Keby bol svet úhľadný a vypočítateľný, bol by omnoho horší ako ten, v ktorom žijeme.

Ako sa má teda mysliaci tvor vyrovnať s tým, že jeho vedomie od neho vlastne nezávisí? Alebo s tým, že nemôže existovať bez začlenenia sa do nejakej organizácie, ktorá ho obmedzuje, ak nie trestá či zneužíva?
Na to je ťažké odpovedať, lebo nie sú rovnakí všetci jednotlivci ani všetky organizácie. V podstate sa do nejakej organizácie človek narodí. Ak sa narodil do socializmu, buď sa s tým zmieril a podriadil sa, to sú Leninovi užitoční idioti, alebo boli takí, čo z toho dokázali ťažiť a dostali sa k moci. A potom sú tí, ktorí sú jednoducho ťažko prispôsobiteľní. Často od nich prichádzajú podnety na zmenu v organizácii.

Opäť sa pýtam, aké sú možnosti? Prispôsobiť sa? Bojovať? Vytvoriť si vlastnú organizáciu?
Áno, aj tieto, ale sú aj iné možnosti. Dnes existuje, chvalabohu, veľa spolkov, organizácií a inštitúcií, takže človek, ktorý chce, si nájde takú, v ktorej sa môže realizovať. A vďaka demokracii je aj šanca založiť vlastnú organizáciu, ak mu žiadna iná nevyhovuje. To sa v socializme nedalo, ale dalo sa neškodiť iným, nezúčastňovať sa na násilí a len tak švejkovať. Mať prácu, ktorá nevyžadovala členstvo v strane, mať rodinu a žiť si svoj život.

Vráťme sa k netvorom: Už aj v slovenčine vyšla kniha Ako sa stať upírom, ktorá hovorí, čo si obliekať, ako sa správať, akú hudbu počúvať aj aké jedlo jesť…
To je viac ako organizácia, to je subkultúra, hoci azda aj ľudskí upíri majú organizácie…

Keďže je to aj marketingová záležitosť, tak to niekto organizuje.
Asi áno. Aj to, ale hlavne je to súčasť populárnej kultúry. Podobne tu pred desaťročiami bol kyberpunk. Mladí nezamestnaní rebelovali proti zriadeniu, ktoré ich vytlačilo na okraj spoločnosti, ale neriešili to revolúciou. Postupne sa začali organizovať, hnutie sa intelektualizovalo a postupne sa z neho stával biznis. Ale to ukazuje, že nech už je akákoľvek zlá táto spoločnosť, človek si môže vybrať z viacerých možností. Lebo vždy v akejkoľvek spoločnosti niekto má viac a niekto menej. Jav, o ktorom hovoril Marx, triedna nenávisť, sa môže otupiť, ale čo sa nikdy neotupí, je triedna závisť. Naša spoločnosť je lepšia ako v minulosti, je lepšia ako otrokárstvo alebo feudalizmus či spoločnosť ľudožrútov. Toto je spoločnosť usmievavého teroru.

To je aká spoločnosť?
To je spoločnosť s automatizovanými výrobnými linkami – a možno aj s automatizovanými ľuďmi. Korporácie a ich nástroje – politici už nepotrebujú otrokov výroby, ale sluhov spotreby. V konzumnej spoločnosti nikto nie je taký chudobný, aby sa na ňom nedalo zarobiť. A tu sa dostávame k tomu, čo vlastne každá spoločnosť produkuje. Každá jedna od začiatku dejín formuje človeka sebe na mieru; konzumná spoločnosť vyrába spotrebiteľov. Začína sa už od detí, ktoré sú najviac ovplyvniteľné, a na to sa využívajú médiá. Stovky, pravdepodobne tisíce animovaných aj hraných seriálov inšpirovaných fantastikou od mýtov a rozprávok cez Star Trek a Hviezdne vojny po anime a mangu sú ekonomickým motorom súčasnej fantastiky, ale aj pohonnou silou detskej spotreby a jej neskoršieho produktu – dospelých spotrebiteľov.

V poslednom čase vedú najmä upíri, možno vďaka úspechu Meyersovej ságy Zatmenie. Prečo sa mládež chce identifikovať s netvorom? Pretože je sexy?
Existuje erotika nebezpečenstva, krvi, násilia a smrti. Mladí vždy chcú provokovať starších a odlišovať sa. Bezmocní, odsunutí na okraj spoločnosti, nemajú inú možnosť vyliať si svoj hnev, než aspoň vyzerať nebezpečne. Pocit, že páchame niečo zakázané, oslobodzuje: za totality sme sledovali viedenskú televíziu s pocitom, že robíme niečo ilegálne, hoci to bolo každému okrem platených ideológov ľahostajné, ukradnuté. Aj ľudskí upíri majú pocit, že prekračujú tabu, hoci nikomu neškodia. Ani si neuvedomujú, že na ich pocite slobodnej odlišnosti sa dobre zarába.

Čiže obdoba rímskeho dať ľudu chlieb a hry?
Áno. Najväčšia zmena, ktorú prinieslo 20. storočie, je, že menšina ľudstva dokáže uživiť väčšinu. V súčasnosti niekoľko málo percent dokáže uživiť seba aj ostatných vyše 90 percent ľudstva. Väčšina ľudí je vlastne pre súčasnú svetovú ekonomiku zbytočná, ale čo s nimi? Málokto by súhlasil s tým, aby boli fyzicky odstránení. Spoločnosť sa o takých ľudí stará, lebo zmierlivá sociálna politika je lacnejšia, ako ničivé sociálne konflikty a krvavé revolúcie. Dostávajú podporu a sociálne dávky, aby prežili. Majú svoje záľuby, napríklad hrajú sa na upírov, majú príjemný pocit, že sú zasvätení do záhad, utajených pred zvyškom ľudstva. A z peňazí daňových poplatníkov, ktoré im spoločnosť pridelí na živobytie, si kupujú tovar korporácií, ktoré politiku ovládajú.

Ľudskí upíri patria k subkultúram "zábavným“ s komerčným potenciálom, ale v druhej časti knihy hovoríte o silných myšlienkových prúdoch, ktoré zrodili subkultúry mediálnej spoločnosti. Ktoré z nich sú najvýraznejšie?
Nemuseli to byť práve subkultúry, skôr ideológie, tradičné aj v v novodobom rúchu. Sú také tri-štyri myšlienkové smery, silnejšie než ostatné. Neviem, ktorý je najsilnejší, ale silným ideovým prúdom súčasnosti je feminizmus (spomeňme napríklad dnes už svetovo vplyvnú Donnu Harrawayovú a jej kyberfeminizmus). Sú to tiež rôzne ľavicové smery od anarchizmu cez marxizmus po maoizmus. A samozrejme náboženstvá. Je zaujímavé, že ideológie kritizujúce súčasnú spoločnosť na internete združujú veľa špičkových odborníkov všetkých smerov. To je vlastnosť demokratickej spoločnosti, alebo ak chcete, organizácie profitu, že dokáže vyrobiť z kyseliny vyliatej do svojej tváre kozmetický prípravok a zarobiť na ňom. To sa deje takmer s každou odbojnou kontrakultúrou.

Čím viac ľudí sa s ňou dokáže stotožniť, tým väčší má komerčný potenciál?
Áno, na to existujú odborníci, ale to nie je len pri subkultúrach, ale napríklad aj pri kultúrnych ikonách. Typický je Michael Jackson: zosobňuje to, čo intelektuáli učene nazývajú postkapitalistickou schizofréniou, iní tekutou identitou, plynúcim JA a podobne. A môžu mať pravdu. Jackson je muž aj žena, čierny aj biely, dieťa aj dospelý, umelec aj obchodník. A teraz je dokonca mŕtvy aj živý, dokonca tým živší ako obchodný produkt aj ako kultúrna ikona, čím dlhšie je mŕtvy. Je znakom toho, že v dnešnej spoločnosti neexistuje pevný vzor správania sa. Názory, že proti spoločnosti treba bojovať, sú vždy populárne a nie je to ináč ani teraz. Americký matematik „Unabomber“ Kaczynski, odsúdený na doživotie za terorizmus, teoreticky obhajoval svoje atentáty v Manifeste „anarchoprimi­tivizmu“. Univerzitný profesor Antonio Negri si odsedel 13 rokov vo väzení za terorizmus. Spolu s Michaelom Hardtom napísali v marxistickom duchu knihu Impérium; dúfajú, že minulosť nám ukáže, ktorým smerom ísť, aby sme odstránili nedostatky globálneho impéria.

Ako tomu máme rozumieť?
S dnešnou technikou, zdrojmi a poznaním vieme nájsť prostriedky a metódy na zmenu spoločnosti, ba niektoré zmeny by možno prijali aj mocní tohto sveta, ale nikto nevie, k čomu a akým smerom by sa mala spoločnosť zmeniť. Teda, okrem radikálov a pseudomesiášov, ktorí sú nebezpeční, ak dostanú priestor vykrikovať, ako napríklad nacionalisti. Falošní proroci vždy ukazovali smer, ktorým má kráčať celá spoločnosť, len neveria, že to je cesta do pekla.

V tom, zdá sa, pomôže len silná organizácia…
Dobrotivý Leviatan. Nielen štát, každá organizácia je netvor, ktorý nás ochraňuje aj terorizuje. Náš najsilnejší ochranca je zároveň náš najsilnejší nepriateľ.

debata chyba