Všetci s niečím začínajú s cieľom dosiahnutia vlastnej slobody či slobody tých druhých, alebo sa snažia zachrániť seba, zachrániť svet. Rozenbergovej hrdinovia síce neoplývajú „superschopnosťami“, nenosia dlhé plášte vznešene vejúce v povetrí, obtiahnuté kostýmy či masky na zakrytie svojej pravej identity, no zato istým spôsobom bojujú za spravodlivosť, pravdu, lepší svet, za seba či už spomínanú slobodu. Od „antimamy“ cez aktuálny obraz pretechnizovaných tínedžerov (odkazy na meme, sociálne siete, seriály The Walking Dead, True Detective, Hra o tróny, mobilné aplikácie, herné konzoly), záchrancov bažantov či psov, deti s tendenciou spasiť svet, až po alkoholika – amatérskeho vyšetrovateľa.
Robia to svojsky a pomocou dostupných prostriedkov.
So Štúrom pri nohách
Tínedžerka Altaluna sa začne strategicky správať inak, aby dostala psa, pomstiac sa tak majiteľovi, ktorý týra svojho psa Harukiho: „Začnem sa učiť, česať a nehrbiť sa a v hlave si zoradím všetko tak, aby sa moja temná duševná práca neprejavila navonok. Aby môj plán vyšiel.“ Póla každý deň na pár hodín „uniká“ mimo domu od manžela a syna, aby si tak „ukradla“ čas pre seba: „Začala tráviť viac času mimo domu, so mnou a s Melitou, chodievala preč na niekoľko hodín, a to aj vtedy, keď chlapec nebol v škole a zostával doma s otcom, s bratom a so psom.“ Postava chlapca (paradoxne) „zachraňuje“ psov kradnutím od majiteľov, ktorí ich držia na reťazi, a hľadá im lepší domov.
Vandina starká sa chcela pomstiť svojmu nevernému mužovi neverou, ktorá sa jej nakoniec nevydarila: „Vyhliadla som si v robote kolegu, taký trochu mumko, čo ti poviem, ale mala som za to, že na prvú neveru nemôžem hneď inžiniera.“ Chlapček chce zachrániť svet tým, že v izbe uskladňuje plechovky s trvanlivými potravinami (mandarínky, rybacie konzervy, sušené mlieko, jablkové pyré, bravčové na paprike, jahodové sušienky, instantnú kašu, holandské kakao…) pre prípad núdze: „Večer v posteli mu však napadlo, že pri záchrane sveta predsa nezáleží na tom, kto príde s riešením ako prvý, a až potom spokojne zaspal, so Štúrom pri nohách“.
Psychicky týraná manželka sa rozhodne zostrojiť po domácky výbušninu, aby tak ukončila šikanovanie svojím mužom. Notorický alkoholik si zaumieni vypátrať vraha vykopanej mŕtvoly neznámeho muža. Mat unáša bažanty zo zoo a vypúšťa ich do voľnej prírody.
Keď detaily hýbu dejom
Rozenbergovej univerzum poviedok, v ktorom sa títo hrdinovia pohybujú, je založené na ustavičnom oscilovaním medzi dvoma svetmi: svet detí a rodičov, svet mužov a žien, svet mesta a domácnosti, fantazijný svet, taký, aký by ho postavy chceli mať, a reálny svet, taký, ktorý ich obklopuje. Ten je na jednej strane vykonštruovaný na báze detailov, a na druhej strane za použitia rôznych perspektív rozprávania.
Detail tu tak má na ploche krátkych próz dve funkcie. Prvou je navodzovať priestor domova, intímneho miesta v podobe jednotlivých pestrých a rôznorodých „obrázkov“: machové makovice, mirabelky, ženy s ručníkmi na hlavách, miesenie cesta na lekvárové perky, pečenie koláčov, vyprážanie šišiek, rybníky, kukuričné polia, dažďová voda v starých kýbľoch, kríky malín, ruky natierajúce sa gélom proti vysušeniu, čistenie strieborných náušníc v roztoku, kreslenie kružníc, krájanie kapustnej hlavy na drobno, strúhanie starého mydla, čistenie zubov a podobne.
Tie tak jednak odkazujú na akúsi nemennú každodennosť domácností, rituálnosť jednotlivých úkonov: „Večer sa dívam na televíziu, rozprávam sa s mamou, sťahujem filmy, sťahujem hudbu. Cez víkend sa hrám s bratom, dlho spím, pozerám americké seriály a večer idem na diskotéku. Tam miniem vreckové, po polnoci som doma, v nedeľu opäť dlho spím, po prebudení hrám hry na svojom noťáku alebo aj na telefóne, a potom je večer“, ale aj na drobnosti, ktoré istým spôsobom charakterizujú, „oživujú“ a ozvláštňujú postavy. Napríklad ako v Jeunetovej snímke Amélia z Montmartru. Radosť mladej ochotníckej herečky z učenia sa divadelných textov, Vandina matka pedantne sledujúca vyjadrovacie nedostatky u ľudí alebo dokonca u hrdinov kníh, záujem starej matky o princíp synchronicity, Ildina záľuba v zhotovovaní herbárov či detských máp ako vyjadrenie potreby mlčania a podobne.
Na druhej strane tu však nejde iba o „páčivosť“ obrázkov interiérov a exteriérov, ktoré vstupujú do každodennej reality postáv. Samotné detaily majú tiež signifikantnú funkciu „hýbať“ dejom. Ako detail mení smerovanie príbehu, môžeme vidieť v rovnomennej poviedke Slobodu bažantom, kde Ildina odviata červená gumička spôsobí to, že narazí na občiansky preukaz v zoo, ktorý vytratil Mat pri „oslobodzovaní“ bažantov. Práve táto maličkosť následne partnersky spája dvoch hlavných hrdinov.
Pátranie so štipkou imaginácie
No autorka okrem širokej palety odlišných charakterov zároveň zaujímavo narába aj s perspektívami rozprávania, čím dodáva príbehom aj nádych bizarnosti či absurdity. V poviedke Sauno Paulo je príbeh rozprávaný postavou po smrti: „Neviem, ako presne sa to celé zbehlo, drobná krvná zrazenina mi z ničoho nič upchala cievu a ja som zomrela.“
Vo Výtvarných technikách sa zase pozeráme na príbeh cez pohľad alkoholika jazdiaceho na „lambordžíni“ (bicykli), ktorý náhodou objaví pod zemou pivnicu a v nej mŕtvolu muža: „Vtedy som zakopol o nejaký výčnelok a pri páde som si oškrel kolená aj lakte. Výčnelok vyzerá ako múr. Múr v zemi“.
Detská perspektíva je uplatnená v texte Islanďania, kde si postava chlapčeka vymýšľa imaginárneho brata Becka, ale zároveň je tu vykreslená jeho reflexia rodičov: „Ocko po príchode z práce sedí v obývačke, trúsi oriešky a večer pozerá televíziu, niekedy ani to nie.“ Takisto tu môže dochádzať aj k striedaniu perspektív na ploche jedného textu, keď sú nám ponúkané dve rozdielne príbehové linky i optiky na jednu a tú istú udalosť, ako je to napríklad v poviedke Slobodu bažantom (niečo podobné môžeme sledovať aj vo filmovom projekte Zmiznutie Eleanor Rigby).
Kniha poviedok Slobodu bažantom je príbehovou zmesou o detských záchrancoch, mladých „pomstiteľoch“ či dospelých pátračoch po univerzálnej slobode so štipkou imaginácie, hrsťou bizarností a veľkou dávkou každodenných návykov a rituálov, ktoré jednak definujú jednotlivcov, no zároveň sú predurčené na závratný zlom a porušenie.
