Auster už dávno nepatrí k čistým postmodernistom, na to mu bola od začiatku táto charakteristika dosť úzka. V jeho knihách sa stretávame s poklesnutými žánrami – obľubuje detektívku, ale neodmieta ani grotesku – román Kniha ilúzií (slovensky 2004), alebo bildungsroman (takzvaný „vývinový“ román, sledujúci životnú cestu hrdinu) – Mr. Vertigo (česky 2001) s vyústením do „kafkovskej“ existenciálnej absurdity – Music of chance (česky ako Za pokus nic nedáte, 1998).
Trvalá je preňho záľuba v hre. A tá hra často súvisí s ním samotným. Vo svojom veľmi úspešnom prozaickom debute Newyorská trilógia (1987, česky 2000), zloženom z troch krátkych noviel (pričom tá úvodná, Sklené mesto vyšla samostatne i po slovensky v roku 2005), napríklad vystupuje spisovateľ Paul Auster (zamenený za detektíva), za ktorým príde muž menom David Quinn. V ďalšej novele, ktorá je tiež v debute, zasa Quinn vystupuje ako iná postava, ktorá má však zhodné rysy s tou pôvodnou… Je to na prvý pohľad trochu chaotické, ale všetko má v Austerových prózach prísnu logiku. Navyše podporenú častými narážkami na klasickú americkú prózu – najmä Nathaniela Hawthorna.
Postupom času však u Austera došlo k logickej premene – stal sa úspešným scenáristom a trochu menej úspešným režisérom (spoločne s Wayneom Wangom nakrútil v roku 1995 film Smoke, a sám sa v roku 1998 pokúsil o réžiu snímky Lulu on the bridge, u nás uvedenej pod skráteným názvom Lulu). A jeho nové romány, ktoré naďalej vychádzajú s železnou pravidelnosťou, sú často len odleskom niekdajších silných „austerovských“ tém. Tými môže byť na jednej strane princíp hry, rovnako ako veľmi intenzívne a zručne spracovaná fikcia, okorenená o traumy a obsesie: smrť otca, hľadanie vlastných (židovských) koreňov, návratné motívy funkcie spisovateľa alebo jednoducho „tvorcu“ v prostredí, ktoré mu nie je príliš priateľsky naklonené. Napriek tomu patrí k autorom, ktorých sa oplatí sledovať a čítať.
Práve Austerovu tvorbu z posledných rokov predstavujú niektoré vydavateľstvá systematickejšie. Nech to bol vcelku konvenčný román Brooklynské frašky (2005, slovenský preklad z roku 2007), zachytávajúce rámcovo udalosti okolo 11. septembra 2001, alebo zaujímavá „ženská“ novela Muž v tme (2008, český preklad 2009). Medzi nimi Auster napísal a vydal i novelku, nazvanú v origináli Travels in the scriptorium (2006), ktorá vlani vyšla takmer súčasne v češtine (ako Toulky skriptoriem) i v slovenčine (Putovanie v skriptóriu).
Tato prózička je skôr malým darčekom pre Austerových dlhodobejších čitateľov než dvere, cez ktoré treba do dielne tohto spisovateľa vstupovať. Ak ste ešte nevyskúšali, ako a o čom Paul Auster píše, bude lepšie si nechať Putovanie na neskorší čas, aby ste si mohli vychutnať jeho hru so sebou samým. Zároveň ide o také štylistické cvičenie, akého sa plodný autor musí raz zákonite dopustiť. Uprace si v sebe i vo svojom živote a napíše takú novelku, v ktorej popustí uzdu už vyskúšanému modelu. Vráti niektoré z predchádzajúcich motívov a na záver dodá trochu tajomnej a nevysvetliteľnej omáčky. To je presne prípad Putovania – dá sa bez neho existovať, nie je to nijaká prevratná a trýznivá kniha, ako už spomenutý nasledujúci román Muž v tme. Napriek tomu sa dobre číta a dokáže v niekoľkých momentoch zaujať – je to však skôr dôkaz Austerovej schopnosti fabulovať ako niečo, čo upúta prevratným alebo inak nápaditým námetom.
Ak sa dá dej tejto knihy zhrnúť, tak možno nasledujúco – v uzavretej miestnosti je starnúci muž menom Blank, ktorý nevie, ako sa do nej dostal. Je sledovaný, chodia k nemu nejakí ľudia a navyše číta nedopísaný román istého autora menom John Trause, pričom my čítame tento román s ním. V princípe odkrývame nejaké znamenia a prekvapenia, najmä ak sme zatiahnutí do typických austerovských hier. Tak napríklad meno „Trause“ je prešmyčka z mena Auster, meno „Blank“ je typicky „hovoriace“ meno (znamená prázdny alebo čistý).
Ďalšie postavy, ktoré tu vystupujú alebo sa o nich aspoň hovorí, sú známe z predchádzajúcich Austerových kníh (Peter Stillman, David Quinn alebo N. R. Fanshawe sa objavujú v Newyorskej trilógii, postava Davida Zimmera zas v Knihe ilúzií a podobne). Celkovo je to vlastne len taká hračka pre zábavu čitateľa a zároveň pre autorovu jemnú iróniu – chcete hľadať súvislosti a ony naschvál nie sú. Postmoderná hra tohto typu však už dávno omrzela a odrazu sme v akomsi síce príjemnom, ale nijako ozvláštňujúcom prostredí, v ktorom dokážeme predvídať, ako to všetko asi dopadne. Z niekdajších originálnych postupov sa stala tak trochu odrhovačka a všetko dohromady tvorí guláš. Guláš s mnohými ingredienciami, ktoré sú samy osebe vynikajúce, ale ako výsledok len uspokoja.
No napriek tomu nie je dôvod Austera zavrhovať. Jeho novela je osobným pohľadom do vlastnej pisárskej dielne, skriptória, v ktorej sa v stredoveku opisovali už existujúce knihy. Auster tak doslova ponúka pohľad do svojho domova, do prieniku minulých i súčasných textov. Zisťujeme stále viac o ňom a jeho vnútornom svete, ktorý sa stal nedeliteľnou súčasťou kníh. Napríklad to, že ho desí a zároveň fascinuje staroba (čo sa intenzívnejšie prejavuje hneď v knihe nasledujúcej – Muži v tme) a čoraz viac sa vracia do minulosti (jeho román Neviditeľný – Invisible z roku 2009 je situovaný do 60. rokov). Putovanie v skriptóriu je oddychový, austerovsky premýšľajúci a hravý medzičas v jeho zásadnejších dielach. V jeho prípade to však znamená zaručenú čítavosť, určitý typ schválnosti a zároveň vernosti tomu, čo sme si navykli označovať ako postmoderný román.
Paul Auster: Putovanie v skriptóriu, Artforum 2010, preložil Vladislav Gális
