Ukážka z filmu Obchod na korze nevyvolala úsmev. Prečo názov Elixír smiechu?
Mala som nachystaných viac ukážok. Dokonca bola medzi nimi aj Charleyho teta, v ktorej hral Jozef Kroner práve tú tetu veľmi vtipne. To by na Elixír smiechu sedelo. Priznám sa, pôvodne som uvažovala o názve Útrapy zo smiechu, ale stretla som sa s veľkou nevôľou voči tomu spojeniu. Že Útrapy a zo smiechu? Až v poslednom období vznikol nápad, že sa kniha bude volať Elixír smiechu. Napokon elixír je pre život vždy dôležitý.
Smiech charakterizuje všetkých Kronerovcov?
Myslím, že áno. Spája ich zmysel pre humor. Je to najsilnejší motív v rámci hereckej tvorby aj súkromného života. Aj Terézia Hurbanová-Kronerová, ktorá hrala menšie ženské postavy napríklad v seriáli Slovácko a nesúdi a ďalších, bola veľmi vtipná. Zuzka Kronerová má po nej niektoré črty, je rázna, energická a veľmi vtipná žena.
Na myšlienku napísať knihu o hereckom rode Kronerovcov ste prišli po tom, čo ste odmietli dať dokopy zborník z kolokvia o Jozefovi Kronerovi.
Bol tam trochu podtón, aby ten náš bol lepší než ten, čo už urobili. Priznám sa, že som veľký nepriateľ súperenia až so zlým prídychom. Myslím si, že je vždy možné nájsť nový uhol pohľadu na tú istú vec. Zatiaľ sa písalo len o Jozefovi Kronerovi a tentoraz je na svete kniha, ktorá hovorí o tom, že na Slovensku existujú herecké rody, kde sa v genealogickej línii tento gén neustále posilňuje. A možno ho vystopovať aj v ďalšej generácii. Zatiaľ sa intenzívne nepotvrdzuje, ale ako naznačil Janko Kroner, možno už z jeho malej dcérky rastie budúca herečka.
Pri práci na knihe ste dozvedeli nové fakty?
Samozrejme, pri základnom výskume som sa dozvedela mnoho nových vecí. Čo sa týkalo Jozefa Kronera, išli sme od jeho ochotníckych začiatkov cez martinské obdobie, bratislavské obdobie, filmové úlohy až po to posledné, keď z vlastnej vôle odišiel veľmi rozhnevaný na svojich kolegov, ktorí v tom čase viedli Slovenské národné divadlo, že mu nedali hrať žiadnu závažnejšiu postavu.
Objavujete aj iné súvislosti?
Napríklad aj to, že herecké povolanie je skutočne veľmi ťažké. Nielen v dotyku s veľkým sklamaním Jozefa Kronera, keď sa rozhodol odísť zo SND, lebo tam už nevidel svoju budúcnosť. Ale aj keď som písala štúdiu o Zuzane Kronerovej, pochopila som, koľko úloh jej ušlo, pretože režiséri si nevšimli, že by ju mohli obsadiť, keď bola celkom mladá, do Jany z Arku. Alebo neskôr do veľmi výrazných závažných postáv. A kládla som si otázku, prečo je to tak. Prečo režiséri nestavajú repertoár v divadlách na výrazných hereckých osobnostiach. Ale doba je nežičlivá, a tak Zuzana Kronerová napríklad nehrala nikdy žiadnu postavu kráľovnej. Alžbetu by dokázala zahrať vynikajúco.
V knihe sa striedajú štúdie s rozhovormi a spomienkami. Dôvod?
Pretože si myslím, že čitateľa zaujme tá „všehochuť“, ktorú chce poznať o hereckej osobnosti. Chce ju vidieť aj z pohľadu umelca, ktorý má závažné divadelné úlohy, ktorý hrá veľké filmové postavy alebo komediálny repertoár. Ale zároveň sa chce trošku bližšie pozrieť aj na faktografiu z jeho života. Čoho som sa chcela vyvarovať, sú pikantérie bulvárneho typu. Dúfam, že som sa im aj úspešne vyhla.
Robili ste Kronerovcami aj rozhovory. Ako ste sa cítili v úlohe novinára?
Veľmi dobre. Žiaľbohu, Jozefovi Kronerovi som už nemohla klásť otázky, tak som použila rozhovor, ktorý som považovala za kvalitný, od renomovaného teatrológa Vladimíra Štefka. Ale priznám sa, že tie rozhovory mi dali zabrať. Nie je ľahké robiť rozhovory so známymi osobnosťami, pretože niektoré kľučkujú ako zajace a nechcú sa nechať prichytiť, nechcú vám povedať viac o sebe, nechcú nechať nahliadnuť do svojich intímnejších vrstiev, alebo nechcú ani otvorene hovoriť o súvislostiach svojho povolania.
Kto kľučkoval?
Stalo sa mi to pri rozhovore s Jankom Kronerom, ktorého som chcela doslova uhnať k tomu, aby sa otvoril a aby mi veľmi otvorene porozprával o tom, aký má vzťah k režisérom a tak ďalej. Ale s ním to bolo ťažké – radšej vtipkuje, aj o svojom povolaní.
Koľko času trvala cesta od nápadu po hotovú knihu?
Prešlo asi päť rokov. Pred dvoma rokmi to vyzeralo, že kniha nikdy neuzrie svetlo sveta. Boli to príkoria osudu. Napokon sa to podarilo a ja som si povedala, že zázraky ešte sú. Kniha je jeden zo zázrakov.
Ako ste hľadali spoluautorov?
Oslovovala som mnohých autorov, niektorí ma dokonca vodili za nos. Sľubovali, že napíšu a v hodine dvanástej povedali, že nemali čas. Kniha mohla byť oveľa bohatšia o ďalšie témy. Napríklad Jozef Kroner v moliérovských veľkých postavách. Nepodarilo sa mi to… Priznám sa, že s úctou spomínaného Jána Jaborníka som potrápila riadne a on riadne potrápil mňa. Jeho štúdia mala byť na svete najmenej pred dvoma rokmi. Dokončil ju až v skutočne posledných chvíľach svojho života – aj preto, že si povedal, že nesmie zostať dlžníkom.
S jedným z autorov ste dokonca pracovali len cez internet.
To bolo tiež tak trochu naháňanie zajaca. Keď mi Roy Mittelman poslal príspevok, ktorý ma veľmi zaujal a videla som, že je skutočne odborník na analýzu filmu Obchod na korze, chcela som o ňom vedieť viac. Niekoľkokrát som naňho naliehala, naposledy pred týždňom, aby mi poslal svoj profesional c. v., nikdy to neurobil. Porozprával mi o tom, ako pracuje so študentmi, ale skutočné detaily z jeho profesijnej univerzitnej kariéry nepoznám dodnes. Viem len, že je profesorom na Newyorskej univerzite.
Čo vás naučila práca na knihe Elixír smiechu?
Naučila ma, že nemám veriť starším kolegom. Jedna moja veľmi dobrá priateľka, nie z divadelnej, ale kunsthistorickej branže, ma varovala. Hovorila – so žijúcimi nikdy! To sa ti len vypomstí. A priznám sa, že som jej niekedy dala za pravdu. Išlo však o inú tému, lebo som robila aj iné knihy. S Kronerovcami sa spolupracovalo vynikajúco. Okrem toho, že majú veľký herecký talent a veľký zmysel pre humor, majú jednu vynikajúcu vlastnosť. Nie sú márnomyseľní.
