Kniha týždňa: Pes na ceste - odstup od seba

30.01.2011 17:00
Pavel Vilikovský: Pes na ceste
Pavel Vilikovský: Pes na ceste

Na prvý pohľad by sa zdalo, že próza Pes na ceste ponúka zjednodušený výber či skôr pohodlnú prehliadku toho najznámejšieho, pre niekoho možno aj najlepšieho z kníh Pavla Vilikovského. Na návratnosť motívov a tém, stabilitu autorského gesta aj nedôverčivý, iróniou maskovaný pohľad na kolektívne mýty, či na otázky individuálnej identity a sebaklamy obyčajného ľudského života, na zvažovanie možností, ako o tom všetkom autenticky vypovedať, si už Vilikovského čitateľ zvykol.

Na čo si asi nezvykol, a ani zvyknúť nechcel, je publicisticky pôsobiaca predžutosť, explicitnosť, nepríjemné sprehľadnenie a zjednodušenie momentov, situácií a myšlienok, ktoré u tohto autora už raz napísané našiel, a to v sugestívnejšej podobe.

Mierna ľútosť
Niet pochýb – kniha Pes na ceste bude patriť k tomu lepšiemu v slovenskej próze, aspoň tento rok určite. A rovnako dobre sa ukáže v antológii stredoeurópskej literatúry – veď napokon rozsiahle úvahy o mentalite, identite a národných komplexoch Slovákov s odbočkami k susediacim národom, ju na to predurčujú. No i tak vyvoláva miernu ľútosť a rozpaky, pretože Vilikovský patrí k autorom, ktorí zvyčajne svojho čitateľa „dostanú“ hneď a nežijú zo svojej lepšej minulosti.

A predsa, napriek všetkým výhradám máme do činenia s autorom, ktorý dokáže udržať svoj štandard. Aj v tejto knižke sa teda čitateľovi zjavuje v podstate zaujímavý príbeh „podomového obchodníka so slovenskou literatúrou“ Iksa Ypsilona. Jeho meno nebude výrazom spisovateľskej bezradnosti dať svojej postave pôsobivé meno, ako niekde v úvahách nad touto knihou odznelo. Je potvrdením mienky rozprávača a protagonistu v jednom o samom sebe, ktorá je zbavená ilúzií. Ako aj demonštráciou autorského odstupu od rozprávaného.

No skôr ako sa k tomuto príbehu dostaneme, musíme prekonať nánosy takmer paušálnych úvah o Slovákoch, Slovenkách a slovenskosti, slovenských spisovateľoch a o živote s tým všetkým. Tak ako aj predstavy o slovenskom nebi, kde tancuje Timrava, „Isadora Duncanová Novohradu“, či na seba zazerajú ľudáci a komunisti. Ambivalentné vyrovnávanie sa s Thomasom Bernhardom, prípadne tým, ako si ho rozprávač predstavuje. Satiricko-rezignovaný pohľad na stredoeurópsku kultúrnu prevádzku a sebailúziou naplnený export slovenskej literatúry.

Zabudnutý – ten najslastnejší stav
Hrdina Vilikovského novely Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch (1989) sa zobúdza „v nádeji, že azda v noci, keď nečakane zapálim lampu, zastihnem ako prekvapené šváby zvyšky samého seba, totiž to zo mňa, čo neslúži nijakému účelu, čo sa nehodí na praktické použitie, o čo nikto iný nemá záujem… Svojho, povedzme to takto, svojho vlastného seba“. Ale protagonista knihy Pes na ceste Iks Ypsilon – bývalý redaktor a moderátor slovenskej kultúry v období „štátotvorného“ mečiarizmu, do ktorého je dej prózy situovaný (a ktorým si azda autor svoje rozprávanie uľahčuje) – o takéto precitnutie už nestojí.

„Spoznať sa a uznať ako jedinečnú bytosť“ považuje za akt odvahy, na ktorý pre svoje životné skúsenosti aj vek už nemá chuť, ilúzie, ani vôľu. Chvíle úľavy z kolobehu povinností, a vlastne aj zo svojej existencie, zažíva v momentoch, keď „je nikým“: „Sám sebou zabudnutý, ten najslastnejší stav­.“

Jeho nechuť k sebaidentifikácii sa neobmedzuje len na ironický a sebazáchovný odstup od svojho povolania, keď v kultúrnych centrách v zahraničí mechanicky reprezentuje slovenskú kultúru, ktorej napokon nedôveruje, ale aj tak sa usiluje so zaťatými zubami „byť Slovákom“. Odstup a nezaujatosť prejavuje sa aj v rezignovanom postoji k najelementár­nejšiemu faktu fyzickej identity, k vlastnému telu.

Telo ako nevyhnutné zlo
Tento vzťah k vlastnému telu a telesným prejavom nie je daný iba jeho pominuteľnosťou („Všetky skrutky ňom už boli povolené, pri pohybe škrípali, a koža vyťahaná častým praním sa na trupe skladala do hrubých záhybov. Ja som sa už s tým viac-menej vyrovnal a potichu som sa chystal z tela vysťahovať, ale prečo do veci zasväcovať iných?“). Ide tu skôr o bytostnú nedôverou k telu ako k niečomu, čo človeka vlastne obmedzuje. Telesné, a patrí sem aj erotika a láska, autor prezentuje ako nevyhnutné zlo. Ako zlozvyk, ktorý sa časom zunuje, a túžba a chuť prejdú ako nejaká detská choroba.

Hrdinov odstup od sveta a napokon aj od seba, nechuť citovo sa angažovať, sa naplno demonštruje aj v letmom vzťahu k americkej Rakúšanke Grétke. V scéne ich erotického zblíženia (na Vilikovského je napísaná prekvapujúco rozvláčne, trochu melodramaticky a pripomína do mnohých detailov staršie autorove texty ako poviedkový cyklus Eskalácia citu či poviedku Ja teda v tele, telo v príbehu) v jednom momente Iks Ypsilon vystupuje zo svojho tela a začudovane hľadí, čo sa s ním deje. Rovnako jeho rozhovory s Grétkou unavene prebiehajú podľa rutinného scenára, ktorý vedie k finálnemu telesnému zblíženiu.

Literatúra na poslednej ceste
Čo však protagonistovi ostáva po takejto dôkladnej existenčnej skepse, ktorú uplatňuje ustavičným odstupom od seba samého? V čom nachádza „jedinečnosť“, pomocou ktorej sa mu „ľahšie pretĺka životom“? Ako možný svet úľavy, kde zaznieva a uchováva sa „jedinečný hlas“, sa na chvíľu javí svet umenia.

V rozsiahlych esejizujúcich odbočkách ho predstavujú predovšetkým spisovatelia ako Hemingway, Faulkner, Scott Fitzgerald, Thomas Wolfe. Sú pripomienkami kultúry, ktorá nepotrebuje žiadny štempel a ani podporné granty. Je to však, ako autor ukazuje, svet, ktorý v dnešnej dobe nemá šancu pretrvávať, pretože podľahne všeobecnej kultúrnej apatii a nivelizácii. Rozprávač a hlavná postava Iks Ypsilon sa teda vzdáva aj poslednej ilúzie svojho života – pretrvávania jedinečnosti v umení a formuluje svoj posledný životný cieľ: „Strávil som celý život s literatúrou, chcem ju teda odprevadiť na poslednej ceste.“

A tak za tým všetkým, čo nás môže pri čítaní tejto knižky vyrušovať ako autorský výpredaj, postupne nachádzame elegický príbeh. Príbeh trúchlenia za poslednou ilúziou, ktorá prináša zmysel ľudskému životu, ale teraz už patrí do sveta, ktorý „bol dávno“.

Pavel Vilikovský: Pes na ceste, Bratislava, Kalligram, 2010

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku