Kniha týždňa: Bitka o charakter Európy

02.03.2011 07:00
Andrew Wheatcroft: Nepriateľ pred bránami
Andrew Wheatcroft: Nepriateľ pred bránami

Dejiny nám dnes pripadajú neraz ako veľké dobrodružstvo, v ktorom sa hrdinské a podlé činy navzájom striedali - a keďže dejiny píšu víťazi - tie činy, ktoré viedli k víťazstvu, sa stali hrdinskými. Niekoľkostoročné spory s osmanskými (tureckými a aj tatárskymi) nájazdníkmi na územia obývané našimi predkami zanechali v literatúre, kultúre či v jazyku ako dôkaz presne takéto odkazy na "podlosť" útočníkov, krvilačnosť barbarských kmeňov bojujúcich s menom Alaha na svojich perách.

Azda stačí uviesť dva slovníkové príklady – janičiar ako označenie zapredanca v cudzích službách, ktorý bojuje proti svojim, či označenie tatár pre človeka, ktorý sa správa ničomne, podlo a barbarsky. Aj v našich školských dejinách sme v prípade turecko-európskych vojen jednoznačnými dobrákmi, ktorých napadli cudzie dobyvačné sily. Nie je to len našská slovenská vlastnosť, ale negatívny vzťah k Turecku ako pozostatku Osmanskej ríše a bývalej moslimskej superveľmoci pretrváva aj v súčasnej Európe ako viditeľný pozostatok dejín v našom myslení.

Skúmanie dejín cez kľúčovú udalosť
O to zaujímavejší je pohľad na „posledné veľké vzopätie“ Osmanskej ríše a posledný pokus o dobytie Viedne a pokorenie habsburskej ríše pri obliehaní Viedne v roku 1683, ktoré podáva anglický historik Andrew Wheatcroft vo svojej pútavej historickej štúdii Nepriateľ pred bránami s podtitulom Habsburgovci, Osmanská ríša a bitka o Európu. Odrazu pred Európanmi nestoja hordy zúrivých bojovníkov, ale kvalitne organizovaná armáda silnej ríše, ktorá bojovala modernými útočnými zbraňami a vedela sa správať disciplinovane aj pri obliehaní veľkého mesta, akým bola Viedeň. A na tej našej „európskej“ strane odrazu nevidíme len udatnosť a hrdinstvo, ale aj nesprávne rozhodnutia, malicherné spory, zákulisné intrigy a v niektorých momentoch dokonca nespochybniteľnú zaostalosť v porovnaní s nepriateľom. Pre zaujímavosť – viedenskí obrancovia napríklad obdivovali sofistikovaný systém latrín osmanskej armády pri obliehaní mesta.

Wheatcroftova kniha nie je úplnými dejinami osmanských vojen, skôr zapadá do charakteru skúmania dejín na jednej konkrétnej kľúčovej udalosti, cez ktorú sa ukazuje celý systém vzťahov a iných historických udalostí (ale aj predsudkov, mýtov a povestí) v novom svetle. Zlomovým príbehom tejto knihy je obliehanie Viedne v roku 1683. Autor s rozprávačským gestom vlastným skôr veľkým románopiscom ako puntičkárskym pozitivistickým historikom opisuje ťaženie Sulejmanovej armády z Konštantínopolu až k Viedni, následné obliehanie a nakoniec zahnanie Turkov až za Budín. Kombinácia dobových bizarných opisov z jednej i druhej strany, denníkových záznamov, posolstiev a postrehov s množstvom vysvetľujúcich informácií tvorí skvelú fresku. Najmä ak si uvedomíme zemepisné súvislosti a porovnávame dobovú geografiu a obmedzenia, ktoré kládla pred armádu príroda, s dneškom. Obrovská osmanská armáda sa presúvala aj po nám dobre známych územiach – Nové Zámky, Komárno, Bratislava či celý severovýchod Viedne. Keď dnes kráčame po úhľadnej, civilizovanej krajine, ťažko si predstavíme močaristé územie lužných lesov s minimom osídlenia a množstvom prekážok, z ktorých najväčšou bola nepochybne príroda. A práve odtiaľ viedla hlavná cesta Turkov pri útoku na Viedeň.

Spoločná obrana brány Európy
Obliehanie Viedne v roku 1683 malo – z pohľadu súčasnej Európy – kľúčový význam. Viedeň totiž bola prvou baštou kresťanskej Európy, ktorá – ak by padla – vytvorila by bránu pre osmanský útok do zvyšku Európy. Nakoniec cieľom obsadenia dunajskej metropoly malo byť vytvorenie základne pre ďalší turecký postup v nasledujúcich rokoch. Ohrozenie bolo také veľké, že sa nakoniec habsburskému panovníkovi Leopoldovi, ktorý sa hrdil titulom cisára svätej rímskej ríše a mal plnú podporu – aj finančnú – pápeža s cieľom viesť proti „neveriacim“ svätú vojnu, podarilo zjednotiť viaceré mocnosti pod jednu vlajku. Okrem samotných brániacich sa Viedenčanov sa na odpor proti Turkom nakoniec vybrala nielen habsburská cisárska armáda pod vedením Karola Lotrinského, ale aj mocná poľská jazda Jána Sobieskeho či armády z Bavorska a ďalších nemeckých kniežatstiev. Bola to vlastne medzinárodná spolupráca par excellence na európskej báze, ktorá nakoniec pomohla prelomiť niekoľkomesačné turecké obliehanie a zahnať Osmanov. Pravda, píše sa 17. storočie a vojny prebiehali v omnoho pomalšom rytme, ako tie „moderné“ takže postupné vyháňanie Turkov a ich tatárskych spojencov trvalo roky. Dobytie Budína Karolom Lotrinským sa podarilo o tri roky neskôr roku 1686, Belehrad, dlhé storočia pod osmanskou správou a východisko útokov na habsburskú ríšu, sa vrátil do rúk kresťanských vojsk roku 1688, aby sa o rok vrátil pod tureckú správu. Vojna o Európu, v ktorej bitka o Viedeň bola zlomovou udalosťou, však trvala ďalšie desaťročia – a ako upozorňuje Wheatcroft, jej dozvuky vlastne pretrvávajú na etnicky nepokojnom a pestrofarebnom Balkáne dodnes.

Posledná kapitola knihy Nepriateľ pred bránami sa príznačne volá Mýty namiesto dejín. Andrew Wheatcroft, ktorý je profesorom medzinárodných masmédií a komunikácie na University of Stirling v Škótsku, v nej píše práve o vývoji vzťahov a najmä obrazu osmansko-habsburských vzťahov v ďalších storočiach. Obidve ríše za Márie Terézie či Františka Jozefa I. žili vo vzájomne rešpektovanom, opatrnom, niekedy napätom vzťahu. Vďaka osvietenstvu sa postupne začal meniť aj kultúrny postoj a vzájomné opovrhnutie sa pomaly zmenilo na istú formu zvedavosti, kultúrneho spoznávania, obchodných kontaktov. Kresťansko-moslimské napätie ustupovalo a v niektorých oblastiach sa dokonca medzi habsburským trónom a Tureckom našli aj vzácne zhodné názory – napríklad pri ohrození Ruskom. Napriek takejto zdanlivej idylke a dejinám 20. storočia, ktoré sú spojené aj s moderným sekulárnym Tureckom, je krajina na moste medzi Európou a Áziu dodnes témou, ktorá vyvoláva minimálne otázniky. Patrí či nepatrí do „našej“ Európy? Korene averzie sú uchované aj v historickej pamäti, o ktorej kniha Andrewa Wheatcrofta Nepriateľ pred bránami rozpráva.

Andrew Wheatcroft: Nepriateľ pred bránami (prel. Igor Kišňan, Slovart 2011)

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku