Vo svojich prácach rozvíja podnety najmä Oskára Čepana (Stimuly realizmu). Aj vo svojej novej publikácii Paradoxy realizmu (s podtitulom „Neklasickí“ klasici slovenskej prózy) mu venovala dve podnetné štúdie. Ak v úvodnej časti hovorí o slovenskej literatúre z konca 19. a začiatku 20. storočia, že má „rozlomený“ či štýlovo hybridný charakter, uvedomuje si, že to súviselo najmä s vtedajším stavom spoločnosti. Tvorba musela suplovať ďalšie spoločensko-politické inštancie. Táto jej „národná“ úloha ju nielen formovala, ale aj deformovala. Dostávala sa do sklzu oproti európskym tendenciám, ale predovšetkým do konfliktu s autorskými subjektívnymi sklonmi a túžbami.
V oficiálnom chápaní mohol byť subjektom iba národ. Mikulovej konkrétne výskumy spochybňujúco rozkladajú epochu realizmu. Nachádzajú v nej iné vrstvy a spresňujú jej charakter. Autorka vytrvalo polemizuje s výkladmi, ktoré sa stali až návykovou konvenciou.
Umeniu svedčí tajomstvo
V Paradoxoch realizmu ďalej rozpracúva túto problematiku. Deje sa tak cez interpretácie próz Martina Kukučína, J. G. Tajovského, Timravy a Janka Jesenského. V štúdii o Tichomírovi Milkinovi sa dozvedáme, aká bola v čase realizmu situácia v literatúre a kultúre a ako sa vybojúval priestor pre literárnu kritiku. Dva príspevky o Oskárovi Čepanovi objasňujú vývin jeho koncepcie.
Štúdia Tajomstvo a interpretácia sa dotýka výkladu umeleckého diela, spôsobov interpretácie, pátrajúcej po totálnom uchopení zmyslu. Umeniu však svedčí aj tajomstvo, ktoré sa nedá, ale ho ani netreba celkom odhaliť.
Čas na prevrátenie hierarchie
Jednotlivé príspevky, ktoré sa týkajú konkrétnych diel autorov realizmu, sa vyznačujú tým, že autorka prečítala tieto diela ináč ako predošlí interpreti. Našla v nich iné dôrazy a významy. Pomenovala javy, ktoré zostali v minulosti neprečítané.
V Kukučínovom románe Dom v stráni odhalila dramatickosť (predtým bol Kukučín najmä harmonizátor), ktorá súvisí s jeho vlastným autorským ustrojením. No aj s protirečením medzi jeho videním sveta (s dôrazom na tradíciu a morálku) a (núteným?) akceptovaním spoločenského „pokroku“.
Timrava ju fascinovala dávno. Jej silu vidí v nemilosrdnom sebaodhaľovaní, jej prózy sú pre ňu klinickými štúdiami, v ktorých niet ideologizovania a presadil sa v nich rýdzi ľudský aspekt.
Úplne zmenila tradičný názor na J. G. Tajovského. Nielenže ho posunula vo vývine bližším zaradením k moderne, ale zároveň ho vyzdvihla oveľa vyššie, keď kladne zhodnotila jeho obľúbený „okrajový“ žáner – črtu. Tajovského holú vecnosť, schopnosť pomenovať „škaredosť“ ako súčasť reality, ja-formu ako prejav vlastného zážitku. Ide tu o markantné prevrátenie hierarchie závažnosti.
Irónia prezrádza dezilúziu
Najviac priestoru venovala Jankovi Jesenskému, jeho novelám, ale najmä románu Demokrati. Vidí, hodnotí a zaraďuje ho cez bytostné opozície či paradoxy. Jeho iróniu chápe ako prejav dezilúzie, rozčarovania z najbližších, ktorí zradili. V románe náležite vyzdvihuje ostrú kritiku politickej praxe, ale pripomína aj fakt, že autor tu využil nástroje poklesnutej literatúry (sentimentálny ľúbostný príbeh), aby dodal ironickému partikularizmu celistvosť a románovú osnovu.
Nielen štúdie o Jesenskom, ale celá publikácia sa vyznačuje myšlienkovou koncíznosťou a interpretačnou spoľahlivosťou, podloženou aj odkazmi na literárnoteoretické súdy súčasných európskych vedcov a estetikov. No jej závery nemajú nikde nespochybniteľnú podobu. Pripúšťa aj iné výsledky. A práve toto vymedzenie robí jej názory sympaticky vierohodnými a produktívnymi.
Marcela Mikulová: Paradoxy realizmu, Veda 2010
