O tom, že píše básne, nevedel ani jeho svokor Albín Brunovský a do smrti sa to ani nedozvedel. Básnikovým krstným otcom sa stal Ľubomír Feldek, ktorý zistil, že Ondrejička má neodškriepiteľný talent. V posledných rokoch mu vyšli dve básnické zbierky (Na vnútornej strane viečok, 2004; Tanec večerných vločiek, 2006) a jedna knižka epigramov (Epigramy, 2009), a tie naozaj potvrdzujú Feldekov názor.
V čom je pes zakopaný
No ohlas na tieto knihy bol neprimerane malý. Pes bude zakopaný asi v tom, že Ondrejičkovou vyjadrovacou formou sú rýmované štvor- a viacveršia, hoci mu nie je cudzí ani voľný verš. Panuje názor, že tento spôsob písania sa už vyžil. V tomto prípade to tak nie je. Za zdanlivo jednoduchou schémou tají sa pomerne zložitá významová štruktúra, mapujúca svet autorových pocitov, predstáv a súdov. Je to svet, ktorý autenticky vypovedá o tom, čo hýbalo a hýbe jeho vnútrom. Akosi bokom zostali aj jeho epigramy, hýriace nápadmi, vtipom a aktuálnym nasadením, ktoré zas vypovedajú o tom, že zblízka vníma aj to, čo ho a nás s ním obklopuje.
Ondrejičkova nová básnická kniha Oči a rýmy akoby evokovala to, o čom sme doteraz hovorili. Nejde o rýmované momentky viditeľné prostým okom. Básnikov pohľad je komplexnejší, mnohorozmernejší a hlbší. Podtitul knihy znie Nočné piesne kamenného mesta. Tým nočným mestom je autorovo rodisko – Bratislava. Oči sú len metaforou vnútorného pohľadu, v ktorom sa splieta žena, noc a fantázia na pozadí kamennej sochy-mesta. Je to láska k žene, často eroticky vypointovaná, láska k mestu, ktorého „rohy sú ostré ako rýmy“, ktoré má „tajomnú šepotavú atmosféru“ (slová autorky doslovu Márie Bátorovej). Má veľa podôb a nočné krčmové potulky ich znásobujú.
Staré a nové
Niektoré básne možno vnímať aj ako zašifrovaný obraz poézie. Prvá časť, od ktorej sa odvodil názov celej knihy, vznikla dávnejšie. Autor akoby celkom nedôveroval hĺbke vtedajšieho pohľadu, preto priložil ku každej básni nový text básnického slova, nasmerovaného k zmyslu básne. Tieto texty sú nielen doplnkové, majú vlastnú poetickú hodnotu a spolu s básňami vytvárajú zvláštnu symbiózu umocňujúcu celkový dojem.
Samy básne akoby nadväzovali na líniu poetizmu, obohateného o ostré zmyslové vnímanie. O „mladosti“ niektorých svedčí odstup od obnaženej emocionality zmierňovanej ironickou pointou. Druhá časť (Chryzan témy; autor sa tu – aj inde – hrá rád so slovami) sa viaže na motívy matkinej smrti. Tento fakt mení zorný uhol pohľadu. Návraty do rokov chlapčenstva sú navždy späté s matkinou prítomnosťou. Fakt, že sa tu rozbehol aj ku globálnejším bilančným úvahám, svedčí o tom, že završuje jednu vývinovú etapu.
Za ohýbanie výrazov
Vyzdvihnúť treba Ondrejičkov cit pre jazyk. Jeho obraznosť je významovo bohatá, za ohýbaním výrazu je vždy presný zámer. Veršová jednoduchosť je vyvažovaná sémantickou mnohoznačnosťou. Možno povedať, že Ondrejičkova poézia stojí bokom, ale je zároveň sympatickým obohatením súčasného stavu. Za pozornosť stojí aj fakt, že sa vždy spája s výtvarnou artikuláciou. Ilustrácie a koláže Petra Uchnára a Juraja Viteka v poslednej zbierke znásobujú tajomnú atmosféru mesta a pripojené CD s hudbou Miloša Železňáka ju obohacuje aj o džezujúcu akustiku.
