Sú dvaja a sú jeden
Mala 21 rokov, keď spolu so svojím bábätkom a s manželom ilegálne prekročila hranice Maďarska, utekajúc pred inváziou sovietskych vojsk. Napriek pôvodnému zámeru usadiť sa kdesi v Rakúsku či USA, zakotvila nakoniec vo švajčiarskom meste Neuchâtel a len ťažko sa učila cudzí, francúzsky jazyk. Svoju beletristickú prvotinu, román Veľký zošit, vydáva až ako štyridsiatnička a azda aj preto je štýl spisovateľky Agoty Kristof vyzretý, oslobodený od príkras, fabúl a kvetnatých odbočiek.
Foto: Artforum
Veľký zošit, rovnako ako nasledujúce knihy Dôkaz a Tretie klamstvo, ktoré má čitateľ prvýkrát možnosť čítať v slovenskom preklade a súbornom zväzku, sú písané strohým, vecným štýlom, ktorému dominujú dialógy a surová pravdivosť.
V prvom diele Veľký zošit sledujeme príbeh dvojčiat, ktorých mená nepoznáme. Sú dvaja a sú jeden. Prepojení citovo i pokrvne, previazaní spoločným vnútorným svetom, zviazaní krutosťou toho vonkajšieho, píšu svoj Veľký zošit. Zachytávajú v ňom len to, čo vidia, nič viac a nič menej – bez emócií, bez názoru, bez snov. Dvojčatá, obdarené mimoriadnou inteligenciou a túžbou vzdelávať sa, prinesie ich matka do domu starej mamy. V krajine zúri vojna, mesto sa stáva nebezpečným a v nešpecifikovanom Malom meste budú azda v bezpečí. Stará mama je krutá žena. „Voláme ju Bosorka. Ona nás volá sukini synovia,“ píšu chlapci.
Plač nepomôže
V chátrajúcom dome sa dvojčatá učia novým pravidlám života. Z opustených a trpiacich detí sa postupne stávajú individuality, ktoré vyvolávajú obdiv aj strach. Aby prežili krutosť, stávajú sa krutými, aby odolali fyzickej bolesti, bijú sa navzájom, aby prehltli smútok za matkou, opakujú si jej láskavé vety dovtedy, kým nad nimi nestratia svoju moc.
Pracujú v záhrade, predávajú zeleninu v meste, kradnú, skúšajú žobrať, nechcú sa odlúčiť, navzájom sa dovzdelávajú zo zadovážených kníh, praktizujú zvrátené tréningy v snahe po fyzickom a psychickom zocelení, budujú si svoje pevné miesto v meste nasiaknutom utrpením a vojnovým chaosom.
Pomáhajú len niektorým, zdivenému dievčatku menom Zajačí pysk, ktoré v situácii nastolenej chudobou ponúka svoje telesné vnady. Apatickému farárovi, jeho mladej pomocníčke, ktorá chlapcov rada pravidelne okúpe, ale žiada od nich intímne zblíženie. Dvojčatá to prijmú, sexuálne zneužívanie je súčasťou ťažkých časov a stretávajú sa s ním často.
Keď v lese nájdu vyhladovaného vojaka, prinesú mu jedlo a deku. „Ste milí, povie im. Vravíme: Nechceli sme byť milí. Priniesli sme vám tie veci, lebo ich nevyhnutne potrebujete. To je všetko. Ešte povie: Neviem, ako sa vám poďakovať. Nikdy na vás nezabudnem. Vyhŕknu mu slzy. Hovoríme: Viete, plač nepomôže. My nikdy neplačeme. Hoci ešte nie sme muži ako vy.“
Keď sa neľudskosť stane normou
Zvláštna logika, podľa ktorej chlapci vykonávajú spravodlivosť, akoby nemala nič spoločné s nasledovaním dobra či desiatich Božích prikázaní, s ktorými ich konfrontuje farár – je redukciou emócií, popretím vyššieho zmyslu, prijatím extrémneho a nemilosrdného sveta. Stotožnenie sa s nihilizmom – dôsledok ustavičnej konfrontácie s absurdnom.
„Čierne hranice, ktoré sme zhora videli, sú spálené mŕtvoly. Niektoré celkom zhoreli, ostali z nich len kosti. Niektoré sú len trochu sčernené. Je ich tam veľa. Veľkí aj malí. Dospelí aj deti. Myslíme si, že ich najskôr zabili, potom dali na kopu a poliali benzínom, aby ich mohli zapáliť. Vraciame. Vybehneme z tábora. Vrátime sa domov. Stará mama nás volá jesť, ale znova sa povraciame.“ Strohá vecnosť, s akou je príbeh malých dvojčiat rozpovedaný, znásobuje krutosť okolitého sveta. Veľký zošit však nie je len o vojne, je o akomkoľvek prostredí, kde sa z neľudskosti stáva norma a zvyk.
Silný obraz vnútornej transformácie detí, ktorých nevinnosť rozdrvila na prach absencia lásky a opatery, má ťaživú príchuť. Inteligencia dvojčatá neuchránila od zla, bez vôdzky sa stali podivínmi, ktorí neškodné detské zábavky vymenili za zverské hry. Mementom ich dokonaného prerodu je opätovný príchod matky, jej túžba vziať si deti späť a nečakané rozhodnutie dvojčiat ostať žiť so starou mamou.
Miesto stigiem
To, čo bolo napísané vo Veľkom zošite a čomu čitateľ uveril, prevracia naruby Dôkaz. Spisovateľkin idiolekt sa nemení, ale prichádza rozprávač v tretej osobe. Dozvedáme sa mená chlapcov, Lucas sa vracia späť do domu, Claus odchádza za hranice. Je dobrovoľné odlúčenie dvojčiat ďalšou z ich vlastných skúšok?
Násťročný Lucas, spočiatku paralyzovaný odchodom brata, sa postupne vracia späť k životu, ujme sa staršej ženy Yasmine a spolu s jej fyzicky postihnutým synom Mathiasom ďalej žijú v dome poznačenom nenávisťou. Je to miesto stigiem, citovo vyprázdnené útočisko, dom potlačeného strachu a úzkostí.
Do života Lucasa prichádzajú ďalšie ženy, dospelosť, priateľstvo, dokonca láska, ale nič nie je mocnejšie ako pretrhnuté puto s dvojčaťom. Nenápadne, potichu a čoraz nástojčivejšie sa objavuje otázka – existuje vôbec Claus? Nevytvorila si ho Lucasova psychika len ako obranu pred mučivou samotou, do ktorej bol vrhnutý počas vojny? A je Veľký zošit vierohodnou výpoveďou bratov, alebo hyperbolou, snahou ozvláštniť všednosť? Možno je to naopak a strojcom alter ega je Claus, ktorý prichádza z exilu hľadať strateného súrodenca.
Smútok, hnev a ľútosť
S takmer matematickou presnosťou vypĺňa chýbajúce časti mozaiky tretia kniha Tretie klamstvo. „Ľahnem si, a kým zaspím, rozprávam sa v duchu s Lucasom. Už to robím celé roky. Hovorím mu približne to, čo obvykle. Hovorím mu, že ak je mŕtvy, má šťastie, a že by som bol rád na jeho mieste. Hovorím mu, že dopadol lepšie, že ja musím niesť to najťažšie bremeno. Hovorím mu, že život je zbytočný, nezmyselný, bez pravidiel, nekonečne útrpný, výmysel nejakého Ne-Boha, nad ktorého zlobou ostáva rozum stáť.“
Tretie klamstvo smeruje späť ku koreňom, odhaľuje viaceré motívy, stavia príbeh nanovo, a predsa ho buduje na poznaných pilieroch. Sú to piliere Agoty Kristof, v ktorých sa miesi fikcia s realitou, sen so skutočnosťou. Sú to hlasy vojny a výkriky zúfalstva, potlačené stony, ktoré menia ľudí na zvieratá. A láska, akokoľvek vyhubená, ostáva pod povrchom a čaká na svoju chvíľu. Možno je viera v jej zázračné schopnosti naivná, pretože rozbité nádoby naplní po okraj len ťažko. A predsa prichádza a nečakane formuje príbeh vnútorne osamotených dvojčiat.
S láskou si však Claus ani Lucas nevedia rady, a preto ju sublimujú na nenávisť, závislosť alebo ju celkom odstrihnú. Ich ťažký život podaný bez emócií vyvoláva paradoxne silné nálady. Prevláda smútok, hnev a ľútosť a celkovú atmosféru podčiarkuje pochmúrne prostredie malého pohraničného mesta.
Menia sa ročné obdobia, mení sa doba, ale rozmýšľanie obyvateľov a nánosy minulosti ostávajú. Oslepili ľudskosť a oči zakalili krutosťou.
Agota Kristof: Veľký zošit, Dôkaz, Tretie klamstvo, Artforum 2016
