Ján Štrasser už vo svojich knihách vyspovedal viacero slovenských osobností. Na rozdiel od knižných rozhovorov s Milanom Lasicom, Zdenou Studenkovou, Mariánom Labudom či Milanom Kňažkom je knižka o hercovi, o ktorom kedysi František Dibarbora vyhlásil, že je korunným princom slovenských komikov, o čosi útlejšia. Ťažko povedať prečo. Nezdá sa však, že by Stano Dančiak nemal o čom rozprávať. Práve to, že kniha v porovnaní s predchádzajúcimi nejde viac do detailov, je trochu jej mínusom.
Dančiak spomína so Štrasserom na časy v detskej dramatickej družine, vznik a čoskoro aj zánik Divadla na korze a následné nevrlé prijatie na Novej scéne či ako to skúšal s hokejom a trénoval ho Vladimír Dzurilla. Rozpráva aj o svojom priateľstve s Mariánom Labudom či o svojej manželke Darinke, svadbu s ktorou takmer zmeškal. A hovorí aj o starej Bratislave a živote v nej či o tom, ako sa kedysi žuvačky odkladali, tak ako protéza, na noc do pohára s vodou. Práve tieto nostalgické pasáže patria k najpútavejším v knihe.
Dančiak spomína aj na svoje postavy, medzi ktorými bol po revolúcii na doskách SND aj Adolf Hitler v hre Georgea Taboriho Mein Kampf. A rozpráva aj o zahraničných seriálových hrdinoch, ktorých si divák spája automaticky s jeho hlasom, ako inšpektor Derrick či mimozemšťan Alf. " Pri dabingu je najdôležitejšie potlačiť svoje herecké ego, absolútne sa ponoriť do postavy, ktorú dabuješ. Divák jednoducho musí uveriť, že tá postava odjakživa hovorí po slovensky," myslí si Dančiak, ktorý sa k dabingu vrátil aj po tom, čo pre cukrovku stratil zrak.
Kniha sa nevyhýba ani politike. Nielen socializmu, keď v Sovietskom zväze vládli geronti, ktorí „už pomaly neudržali meč ani moč“, ale ani mečiarizmu či súčasnosti. „Mi sme ťa mali rád jako herca, ale jak sme sa dozvedeli, že si bol 23. 3. 95 na námestí a vraj si tam aj rečnil, odvtedi si u nás najvvečšia špina okata taka čo nema paru na svete ti hnusak špinavi okati doteraz sme si ťa vážili ale odteraz si največši sviniar u nas ked si sa dal s takýma vagabundy,“ napísal mu v polovici deveťdesiatych rokov anonym, ktorému sa nepáčilo, že Dančiak vystúpil na protimečiarovskej demonštrácii.
Dančiakove výpovede občas pôsobia ako mystifikácie, ktoré majú slúžiť na to, aby pobavil poslucháča / čitateľa. Sám to sčasti v kinhe priznáva. „Rád som bavil ľudí tým, že som si nehorázne vymýšľal. Fabuloval som. Barón Prášil je dodnes moja obľúbená literárna postava. No dôležité je, aby si tomu, čo si práve vymýšľaš, v tej chvíli veril,“ vysvetlil a pridal historku, ako prišiel do školy o tri hodiny neskôr a zdôvodnil to tým, že cestoval trolejbusom, ktorému vypadlo dno. Aj vďaka podobným príbehom je Štrasserova kniha napriek hercovmu komplikovanému osudu veľmi ľahkým a príjemným čítaním.
