Do Fínska ste zrejme neodišli s tým, že z vás bude spisovateľka. S akou predstavou ste tam odchádzali?
Doteraz sa nepovažujem za spisovateľku, to by bolo absurdné. Po jednej knihe nemôžete tvrdiť, že ste spisovateľ. Do Fínska som išla rodiť. Bolo to pragmatické rozhodnutie. Nerada plánujem, vyhýbam sa tomu, takže keď príde na lámanie chleba, z plejády ziel si treba zvoliť to najmenšie. Pred odchodom do Fínska som žila v Prahe, nikdy som sa však nebola registrovať na cudzineckej polícii. Takže som nemala prechodný ani trvalý pobyt a ani nárok na žiadnu starostlivosť. Takže som sa musela niekam odsťahovať a Fínsko vyzeralo v tej chvíli ako celkom príjemná alternatíva. Aj preto, že som tam už bola a písala som diplomovku.
Váš debutový román 27 alebo smrť robí umelca ste napísali po fínsky. Nebola by jednoduchšia slovenčina?
Kedysi som dosť písala po slovensky. Potom som sa presťahovala do Prahy, odtiaľ do Fínska a dlho ma písanie nelákalo. Raz, už vo Fínsku, som si v novinách všimla oznam o poviedkovej súťaži pre ľudí s iným materinským jazykom než fínčina. Bolo pre mňa výzvou skúsiť, či dokážem ešte písať a či dokážem písať po fínsky. Keď sa mi ozvali, že som vyhrala druhé miesto, tak som sa spýtala, či by si mali záujem prečítať aj niečo dlhšie a prípadne s tým niečo ďalej podnikať. Bola som prekvapená, keď povedali áno. To, že sa k tomu vydavateľstvo postavilo pozitívne, bolo pre mňa motiváciou a morálnou podporou. Bez nej by som ani nezačala písať. Som natoľko lenivá, že do šuplíka by som to nerobila.
Cítili ste pri písaní po fínsky frustráciu, keď ste niekedy presne vedeli, čo chcete povedať, ale nemali ste správny fínsky výraz?
Bolo frustrujúce, že s ich jazykom neviem pracovať tak presne, ako by som vedela pracovať so slovenčinou, nemám takú slovnú zásobu, aby som vedela rozlíšiť jemné nuansy medzi piatimi synonymami. Niektoré pasáže som vyslovene videla a počula, a bol to taký presný obraz, že som ich automaticky napísala po slovensky. Zistila som však, že to nikam nevedie, pretože potom som ich nevedela preložiť tak, ako by som chcela.
Malo písanie vo fínčine aj výhody?
Keď som sa rozhodla pre fínčinu, zmierila som sa s tým, na akej úrovni ju ovládam. Vtedy sa mi otvorili celkom široké možnosti. Tým, že to nebol môj rodný jazyk, nemala som k nemu až taký rešpekt. Nikto ma odmalička neučil, že také či onaké slovné spojenie sa nedá používať, takto sa to nemôže povedať. Ale hoci sa to tak nepoužíva, teoreticky to možné je. Takže jazyk, ktorý som v knihe používala, je teoreticky možný jazyk. V škole sme mali rôzne predmety, ktoré sa zaoberajú odvádzaním slov pomocou rôznych koreňov, prípon a podobne. V núdzi, keď si neviem spomenúť na nejaké slovo, dá sa rýchlo nahradiť niečím, čo si človek v tej chvíli vymyslí. Fínčina je pomerne živá, neustále sa vyvíja a dá sa v nej pekne improvizovať. Keď si človek vymyslí slovo, ktoré akoby dovtedy neexistovalo, je síce čudné, ale ľudia mu rozumejú. Ich gramatická štruktúra je natoľko presná, že dovoľuje tvoriť nové slová.
Čím si vysvetľujete úspech knihy? Pomohlo jej aj druhé miesto v najprestížnejšej fínskej literárnej súťaži Finlandia a víťazstvo v súťaži najväčšieho denníka?
Určite pomohlo aj to víťazstvo, ale už len byť nominovaný vo Finlandii je veľká vec. A mediálne pomohol aj škandál, ktorý v súvislosti s mojou nomináciou vznikol. Knihe to dodalo istú mediálnu auru a určitú popularitu. Nemám fínske občianstvo a podľa stanov Finlandie bolo možné nominovať iba knihu, ktorej autor je fínsky občan. Samozrejme, vydavateľ to mal lepšie skontrolovať. Organizátori sa k tomu postavili veľmi otvorene. Postavili sa za knihu s tým, že dôležitá je kniha, nie autor; že kniha je vo fínčine, je dosť fínska a je v nej aj fínske prostredie. Tá kniha je myslená po fínsky. Problém bol aj v tom, že nemohli povedať, že to je súťaž pre fínsky písané knihy, pretože potom by vylúčili švédskojazyčných Fínov. Nemohli povedať, že súťažia diela vo fínčine a švédčine, pretože tým pádom by zahrnuli celý po švédsky píšuci svet a švédskych autorov, ktorí sú dosť silní. Neviem, ako to nakoniec naformulovali, ale zmenili stanovy a odteraz sa súťaže môže zúčastniť aj autor, ktorý nemá fínske občianstvo.
Príbeh knihy je rozdelený do dvoch línií. Hrdinkou prvej je mladé dievča, druhej zase dokonalá matka. Rozprávačmi v druhej línii sú neobvykle mačka, hračkárske prasiatko a auto. Ako vznikol tento nápad?
Keď príbeh rozpráva hlavná postava, je veľmi subjektívny až egocentrický. Chcela som, aby príbeh matky rozprával niekto iný ako ona sama. Dlho som rozmýšľala, z akého uhla pohľadu by to bolo dobré porozprávať. Robí mi dosť ťažkosti zmieriť sa s tým, že niekde je rozprávač, ktorý je všadeprítomný a vševedúci, ktorý vidí ľuďom do hlavy. Nechcela som to písať z takéhoto uhla pohľadu. V záujme zachovania objektivity som sa rozhodla pre systém troch rozprávačov. Na tú istú postavu a ten istý dej sa pozerajú z úplne odlišných uhlov pohľadu. Pán prasiatko je veľmi optimistický, naivný a všetko je pre neho krásne. Keďže nerozumie irónii, čiastočne zle interpretuje situácie, všetko vníma veľmi pozitívne. Jeho protipólom je čierna mačka Kasandra, ktorá matku vníma veľmi negatívne a v jej očiach je to tá najčernejšia postava knihy. Tretí uhol pohľadu sprostredkúva auto, ktoré nerozpráva príbeh, ale akoby iba nahráva, čo sa v aute deje. Keď bolo krásne počasie, tak som písala väčšinou pána Prasiatka, ktorý sa k tomu veľmi hodil, keď pršalo a bolo hnusne, dostávali sa k slovu depresívne hlasy.
