Šmak nových otázok
Marenčinov časozber krátkych i dlhších úvah ctí zvláštnym spôsobom premyslená kompozícia, v ktorej sa prevrstvuje dvadsaťročie normalizácie a dvadsaťročie po nej. To prevrstvovanie má svoj dôvod v Marenčinovom štyridsať rokov trvajúcom znepokojení nad stavom vecí všeobecných, jednoducho napĺňajúcich osud ozajstného intelektuála. Znepokojenie presakuje z každého záznamu opakujúcich sa otázok – o jedinečnosti básnického diela, o cestách umenia a cestách pamäti, o rozhovoroch s Dominikom Tatarkom a Alainom Robbe-Grilletom, o spoznávaní seba samého, o autentickosti, o úspechu, ale aj o spätosti s domovom, rodným domom, rodinou.
Odpovede nehýria farbami istoty, ale naisto ich nekazí ani fádna nerozhodnosť. Majú šmak vyvolávania otázok nových, chuť poznávania v procese poznávania.
Príklad za ostatné: „Žiť v službách existujúceho poriadku je rovnako ubíjajúce, ako žiť v opozícii k nemu, ibaže služba je aj ponižujúca a človeka frustruje, degraduje a mravne rozleptáva, zatiaľ čo opozičný postoj ho vzpriamuje, dvíha mu hlavu aj sebavedomie, zbavuje ho výčitiek a zlého svedomia, nabáda ho k rebélii a môže ho priviesť tiež do záhuby. Zdá sa, ako by povznesená ľahostajnosť voči veciam obecným, nezáujem o problémy druhých, ktoré sa ma netýkajú, bola tým správnym, optimálnym postojom, zabezpečujúcim slobodný a dôstojný život. A v tom sa ozve žalostný vresk – je to hlas svedomia. Čo mi chce povedať?“
Povedané je to elegantne a citlivo zároveň, tentoraz však môjmu oku lahodili skôr provokujúce záznamy, v ktorých sa skrýva Bretonov ironický odkaz: „Pravda vyjadrená urážlivo vždy získa na kráse aj na hodnote.“
Koláž kolážistova?
Záznamy sú knihou uvažujúcou. Keď sa v knihe tohto rázu objavia aj obrázky, hovorí sa tomu rôzne, najpriliehavejšie vari znie výtvarný sprievod. V tejto knihe je sprievodných obrázkov fotografa Ivana Zubaľa na 88 stranách vari aj raz toľko. Strán s uvažujúcimi textami – s obrázkami i bez nich – je v 112-stranovej knihe 33. Voľakedy som mal za príkladný výtvarný sprievod fotografie k Aškenazyho Černé bedýnce. O čosi neskôr takzvané dobové fotografie a daguerrotypie v knihe o Baudelairovi od Henriho Troyata. Z času načas som prelistoval rôzne trendy – knižky prekypujúce nič nehovoriacimi pokusmi. Za ich mĺkvotu raz zodpovedal nezodpovedne ambiciózny upravovateľ knihy, raz zasa výtvarník.
Celé desiatky obrázkov výtvarného sprievodu k Záznamom zrejme by mali reprezentovať svet básnika, filmára, výtvarníka. Zrejme aj mali byť kolážou kolážistovou. Z čisto formálneho hľadiska však ide o nadužívanie princípu roláže Jiřího Koláře, inak v nich po čistote niet ani chýru, ani slychu. Vlastne škoda, pretože na strane 40 recenzovanej knihy Marenčin síce opisuje vlastnú metódu tvorby, ale tá by rovnako pasovala aj k výtvarnému sprievodu: „Snažím sa vyjadrovať jasne a "zrozumiteľne“, preto používam klasickú vetnú stavbu, klasický slovník, podobne ako Dali alebo Magritte používajú akademickú maľbu: podobne ako oni chcem i ja urobiť nezrozumiteľné zrozumiteľným a neviditeľné viditeľným, chcem, aby moje prejavy boli zrozumiteľné a pochopiteľné, aby moje analógie a metafory boli transparentné a dokázali inšpirovať…" Ozaj inšpirujúci výber z Marenčinových Záznamov zo 40-ročného priestoru by si bol zaslúžil pozorné čítanie aspoň po onú stranu 40.
