Uhol pohľadu je v prípade tohto románu dôležitý, lebo Pamuk priam zámerne provokuje dnešnú strhanosť, hektickosť doby a ukazuje na veci, ktoré sú – ak nie večné – tak prinajmenšom tie najdôležitejšie pre existenciu človeka. V hlavnej úlohe sa predstavuje posadnutosť láskou, ktorá mení každodennosť na zázrak.
Láska ako z telenovely
Román Múzeum nevinnosti je zložitou stavbou, ktorá však stojí na zdanlivo banálnom príbehu jednej lásky. Cez drobnosti a malichernosti všedného života sledujeme rozvíjajúci sa vzťah Kemala, mladého muža z bohatej istanbulskej podnikateľskej rodiny, ktorý sa chystá zasnúbiť sa s krásavicou Sibel, ktorá žije v rovnako dobrých pomeroch.
Ich láska je na Turecko 70. rokov 20. storočia moderná, dokonca pred svadbou spolu spávajú. Lenže láska si nevyberá ľahké cesty a Kemal náhodou stretne mladučkú dievčinu Füsun, jeho veľmi vzdialenú príbuznú, ktorá vo svojich 18 rokoch potrebuje doučovať z matematiky. Doučovanie sa – ako inak, sme v banálnom príbehu – zmení na vášnivý vzťah. V deň zásnub Kemala a Sibel mladý muž ešte stále žije dvojaký život, aby počas zásnubnej hostiny pochopil, že nielen jeho telo, ale aj srdce prahne po krásnej Füsun.
Začína sa útrpné spoznávanie vlastných túžob, boj s láskou spaľujúcou všetko, čo sa jej neoddá. Kemal sa po priznaní rozchádza so Sibel, chce byť s Füsun, ktorá sa však – zo vzdoru? z vypočítavosti? – vydá za ambiciózneho tureckého filmára, scenáristu, bohéma. Telenovela v príbehu pokračuje – po niekoľkoročných peripetiách sa nakoniec Füsun a Kemal opäť dajú dokopy. Ich príbeh lásky dospieva k vrcholu. Lenže osud si vyberie svoju daň a Kemal sa rozhodne na počesť svojej už mŕtvej lásky vystavať v Istanbule Múzeum nevinnosti ako spomienku na všetko, čo so svojou vyvolenou prežil. A chcel prežiť.
Turecko pod lupou
Telenovelový príbeh, ktorý na prvý pohľad vonia ako turecká napodobenina parfumu, má však aj druhú, podstatne zaujímavejšiu líniu. Nebol by to totiž Orhan Pamuk, aby do až bizarnej banality nezaodel ďalší zo svojich kritických pohľadov na tureckú realitu. Sekularizujúca sa krajina polmesiaca, plná politického napätia, túžiaca po modernosti, ale zato zrastená so svojimi koreňmi. Turecko priepastných rozdielov medzi bohatými, ešte bohatšími a chudobnými a ešte chudobnejšími. Turecko kastovnícke, úplatkárske, prudérne, plné cenzorských zásahov, vojenskej diktatúry, ale aj slobodymilovných mladých ľudí prahnúcich po zábave.
Turecko symbolizované istanbulským rozkročením sa medzi obdivované európske svetáctvo a ťarchu ázijského, či skôr osmanského pocitu menejcennosti. To všetko sa deje pod príbehom lásky medzi bohatým a privilegovaným Kemalom a nemajetnou dievčinou, predavačkou z obchodu s falšovanými západnými módnymi výstrelkami. Alebo žeby neboli falšované, ako sa nás pokúša presviedčať obchodníčka? V Turecku? Tomu ani Turci neveria.
Turecko v 70. a na začiatku 80. rokov, v čase keď sa najdôležitejšia časť príbehu odohráva, bolo republikou vojenských diktatúr, protestov komunistickej ľavice, nacionalistov s moslimským pozadím, krajinou jedného televízneho kanála, ale aj krajinou túžby po slobode, demokracii, vidine „Západu“ .
Zároveň zostáva stále Turecko krajinou, v ktorej sa tradície, spoločenská hierarchia a návraty k patriarchálnej spoločnosti bili nielen v rétorickej podobe, ale aj v dušiach a vzťahoch ľudí túžiacich po láske. Práve tento vnútorný boj akéhosi „tradičného Turecka“ v hlavách hrdinov bude azda najviac vzrušovať a možno aj iritovať čitateľov.
V niektorých pasážach románu sa až angažovane hádate s Kemalom, chce sa vám ho presviedčať, že to turecké malicherné zapadákovstvo musí prekonať, ak chce získať Füsun, že nemôže len rozprávať o tom, aké by to malo byť a aké je to vo vysnívaných „západných“ krajinách, ale že musí konať. Práve tento súboj čitateľa s hlavným hrdinom je azda psychologicky najlepším prvkom Pamukovho románu, v ktorom sa turecká duša priam prelieva do čitateľovho hnevu.
Zložitosť reflexie
Keby sa Pamuk rozhodol rozprávať len príbeh lásky, asi by splodil iba ďalší z plytkého mora sentimentálnych románov. Ak by sa rozhodol len pre reflexiu tureckého súboja s vlastnou identitou, asi by si zvolil formu esejí, ktoré by isto neboli tak široko čitateľsky príťažlivé ako román. Lenže – ako premeniť úvahy o Turecku do románu o láske?
Pamuk si zvolil konštrukt, ktorý sa vlastne bude čitateľovi otvárať postupne, ako mozaika, ktorá je poskladaná z tisícov sklíčok. Od prvej strany sa do textu pomaly dostávajú odkazy na predmety, ktoré tvoria exponáty Múzea nevinnosti. Až postupne sa pred čitateľom zjavuje príbeh vecí, ktoré tvoria akúsi symbolickú cestu po láske medzi Kemalom a Füsun, takže príbeh, ktorý sa deje pred očami, sa vlastne stáva rozprávaním o čomsi, čo sa stalo dávno. Zložité časové konštrukcie navyše dostanú na záver ďalší prekvapujúci obrat, keď vysvitne, že rozprávačom nie je Kemal, ale samotný Pamuk – postava z knihy! Takže Kemal, o ktorom si myslíte, že je 500 strán živý, je vlastne mŕtvy a román – príbeh je pamätníkom, exponátom či presnejšie sprievodcom v jeho múzeu.
Pomalosť posadnutosti
Rytmus románu Múzeum nevinnosti sa tak stáva vlastne prehliadkou mŕtvych vecí, ktoré žili v živote jednej dvojice svoj symbolický život. Sponka z vlasov, náušnica, malinovka, rúž, staré noviny a filmové plagáty sú pre čitateľa zbierkou kuriozít, na ktoré sa pozerá očami láskou posadnutého človeka, ktorý dokáže hodiny rozprávať o láske ku krásavici, aby nakoniec vypovedal príbeh o duši modernizujúceho sa Turecka. S jeho traumami, nádejami, snami a prehrami.
