Anglická detektívka je večná

24.07.2011 14:00
Agatha Christie
Agatha Christie Autor:

Knihy Agathy Christie som začala čítať, keď som mala dvanásť rokov. A nebolo to len tak. Rodičia mi totiž museli najskôr napísať povolenie pre pani knihovníčku, aby som mohla chodiť aj do zakázanej sekcie kníh pre dospelých. Oči som mala len pre tie ošúchané kusy na štvrtej poličke. Zostala som im verná dodnes, hoci vďaka reedíciám po mnohé z nich už nemusím nikam chodiť - pár kusov zo štyroch biliónov jej predaných kníh má miesto aj u mňa doma.

Páči sa mi, že vinníka neodhalí DNA či rôzne vedecké metódy ako v mnohých dnešných detektívkach. Pred rokmi to mali prosto vrahovia o niečo jednoduchšie. Okruh podozrivých je takmer vždy zúžený na desať-dvanásť, ale niekedy aj menej, osôb, a tak sa čitateľ môže od začiatku do konca trápiť otázkou: „Ktorý z nich je vrah?“ V okamihu, keď si myslím: „Ha, tento to bol!“, si pán Poirot zhromaždí všetkých podozrivých a ukáže sa (aspoň väčšinou), že som bola celkom vedľa.

Zápletky vraj Agatha vymýšľala pri umývaní riadu – a išlo jej to naozaj dobre. Dodnes si spomínam na svoje zimomriavky, keď som dočítala Desať malých černoškov. Rodičia pozerali televíziu vo vedľajšej izbe, ale ja som sa bála zhasnúť lampičku a prejsť tri metre ku dverám potme.

V záujme prekvapujúceho konca nemala Agatha Christie problém ani porušiť niektoré z pravidiel písania tohto žánru. Že rozprávač nemá byť vrahom? „Kašlem na to,“ povedala si a čitatelia jej tento „prehrešok“ odpustili. Niektorí kritici jej vyčítali aj slabosť pre lásku, ktorú často vplieta do svojich diel, mne to však nikdy neprekážalo, skôr naopak. Zlo je porazené, párik sa úspešne dal dokopy – koniec ako z rozprávky! Skutočný život možno vyzerá trochu inak, ale prečo by si človek neužil príjemnú idylku aspoň v knihe? Zaujímavé, že jej diela majú veľmi rozdielnu atmosféru – v niektorých vytvorila obzvlášť pochmúrne dusno plné strachu, iné písala odľahčene a neraz aj s vtipom.

Najväčšiu slávu jej priniesli dnes už kultové postavy Hercula Poirota a slečny Marplovej. Samotná autorka vraj dávala prednosť slečne Marplovej. K Belgičanovi, ktorého stvorila, údajne po určitom čase už nemala veľmi vrelý vzťah a dokonca ho opísala ako „egocentrický nepodarok“. Gurmán, švihák a milovník geometrických tvarov vo všetkých oblastiach si však získal čitateľov natoľko, že sa s ním nedokázala rozlúčiť. Obľúbenosť Poirota dokazuje aj fakt, že bol jedinou fiktívnou postavou, ktorej nekrológ sa objavil na titulke New York Times. A musím sa priznať, že keď som čítala list, ktorý napísal Hercule Poirot pred svojou smrťou Hastingsovi, plakala som. Áno, občas sa mi to nad knihou stane, ale pri detektívke to bolo po prvýkrát.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku