„Ak si odmyslím oblek, ktorý som musel mať, Cenu Gratias agit si veľmi vážim,“ hovorí Vladimír Michal. Spoluzakladateľ siete kníhkupectiev Artforum a zakladateľ vydavateľstva rovnakej značky si ocenenie, ktoré udeľuje české ministerstvo zahraničných vecí, prevzal v polovici júna v Černínskom paláci v Prahe.
Nie sú slová „veľmi si cenu vážim“ klišé, používané zo slušnosti?
Nie. Je to vlastne ocenenie od ľudí, ktorí sledujú vašu prácu zvonku. Nie sú do nej nijako zapojení a to je skutočne veľmi významná a výborná vec.
Čo vám ostalo v spomienkach na slávnostné chvíle?
Bol to veľmi osobný a zaujímavý zážitok. Minister zahraničných vecí Lubomír Zaorálek sa nám pre svoje povinnosti venoval iba chvíľku. Ale zamestnanci ministerstva, ktorí s nami počas tých troch dní strávili veľa hodín, boli nesmierne milí a ústretoví. Spomínali, že stretnutie s ocenenými berú ako jednu z mála pozitívnych záležitostí, ktoré tam riešia. A mal som možnosť spoznať aj iných laureátov, niektorí z nich boli fakt zaujímavé osobnosti.
Priletel z New Yorku ilustrátor, spisovateľ a filmár Petr Sís, ktorý bol tiež medzi ocenenými?
Nepriletel, lebo práve musel podstúpiť operáciu kolena. Namiesto neho prevzal cenu jeho brat.
Ako ste sa cítili vedľa Věry Čáslavskej či baletných majstrov Jiřího a Otta Bubeníčkovcov?
Laureátov bolo šestnásť, s niektorými sme si naozaj sadli, s niektorými menej. Profesie ocenených boli veľmi odlišné – od podnikateľov a mecenášov kultúry z Mongolska cez bohemistky až po zdravotníka pôsobiaceho v Keni. Odlišovali sme sa aj vekom a svetonázorom, ale bola to veľmi príjemná spoločnosť neobyčajných ľudí.
Zmenili sa za dvadsaťšesť rokov existencie Artfora vašej predstavy o ňom?
Nie, pretože stále robíme to, čo nás k založeniu Artfora viedlo. Keď sme v roku 1992 otvárali kníhkupectvo na Kozej ulici v Bratislave, vtedy sme si po prvý raz zadefinovali jeho víziu. Je vyjadrená v našom slogane „dobrodružstvo myslenia“, ktorým sme však žili už aj po tri predchádzajúce roky. A na tom sa doteraz nič nezmenilo. Ale zmenili sa, samozrejme, podmienky, v ktorých robíme, aj isté technické nastavenia.
Čo konkrétne máte na mysli?
Rozpadlo sa Česko-Slovensko, hranice nie sú zanedbateľné pre pohyb kníh či iného tovaru. Administratívne bol dovoz kníh oveľa zložitejší proces. Zjednodušil sa až po vstupe Slovenska do Európskej únie. Alebo napríklad keď sme začínali, neexistoval internet. Len vďaka nemu môžeme už dlho robiť mnoho vecí inak ako pred pár rokmi.
Nebolo Artforum náhodou prvým kníhkupectvom, ktoré začalo predávať cez internet?
Keby som tvrdil, že sme boli prví, asi by sa niektorí urazili. Ale boli sme hneď na začiatku jedno z prvých. Internet nám pomohol a pomáha, jednak tvorí nezanedbateľnú časť obratu, jednak poskytuje priestor na šírenie informácií aj šírenie vlastného mena firmy.
Videli ste možnosti internetu hneď na začiatku?
To by som bol veľký vizionár, v tých dobách na svete taký neexistoval. Ale naozaj mi pomohlo, že som vyštudoval odbor elektronické počítače na Elektrotechnickej fakulte SVŠT a mal som počítače tak trošku v „merku“.
Neoľutovali ste, že ste opustili miesto vo výpočtovom stredisku bratislavského gymnázia na Novohradskej?
Nie! November 1989 bol zlomom v našich dejinách. Neslobodu nahradila sloboda a zrazu sa dali robiť veci, ktoré boli dovtedy nemysliteľné. V ruchu novembrových dní sa začalo pre mňa vynárať nové nastavenie, namiesto výpočtového strediska Artforum. Rozhodne som svoje rozhodnutie neoľutoval ani jediný raz.
Ako chutí podnikateľský chlebíček?
Je o slobode. Som sám sebe pánom, čo je na jednej strane strašne fajn, ale na druhej strane znamená zodpovednosť nielen voči mojej rodine, ale aj voči všetkým ľuďom, ktorí majú momentálne niečo s Artforom spoločné. Aj zodpovednosť voči dodávateľom kníh, aj voči zákazníkom. Ale pocit slobody je oveľa väčší.
Čo musíte robiť pre to, aby mala značka Artforum cveng?
Robiť svoju prácu čo najlepšie, teda dostať knihy, o ktorých je všeobecne známe, že sú kvalitné, čo najskôr, čo najlepšie a so všetkým servisom k zákazníkom. Na začiatku sme vôbec nemysleli na to, že ideme vybudovať značku. Že sa ňou medzičasom Artforum stalo, je len vedľajší efekt našej roboty.
Kníhkupectvám Artforum, ktoré medzičasom vznikli aj mimo Bratislavy, ste dali viac voľnosti. To preto, aby ste mali ako šéf siete menej starostí?
Vystihli ste to, bol to veľmi dobrý dôvod. Druhým bola skutočnosť, že kníhkupectvo, ktoré predáva iba knihy, sa v súčasnosti neuživí nikde na svete. Som o tom presvedčený. Musí ponúkať aj nejakú pridanú hodnotu, mať tiež ďalšie zameranie na iné komodity. A hlavne musí mať komunitný charakter. V mieste, kde pôsobí, skutočne musí vytvárať komunitný prvok.
Čo konkrétne máte na mysli?
Nie je to a priori len miesto, kam prídete a kúpite si knihu. Ale na ktorom môžete aj stretnúť ľudí, ktorí sú podobne „postihnutí“ ako vy. Môžete si s nimi prehovoriť o knihách, ktoré vás oslovili, ale aj o všeličom inom. Môžu vás spájať aj podujatia, ktoré kníhkupectvo robí, napríklad rôzne akcie, výstavy alebo prezentácie kníh. Už jeho samotná existencia musí spájať rôzne skupiny ľudí s rôznymi záujmami. A komunitný rozmer toho-ktorého Artfora nevie nikto vytvoriť lepšie ako ľudia, ktorí v tých komunitách žijú. Rozhodne sa to nedá urobiť na diaľku.
Ku kníhkupectvám pribudlo v roku 2007 vydavateľstvo Artforum.
Začali sme s ním preto, aby sme ekonomicky dali stolu s názvom Artforum ďalšiu nohu, na ktorej by pevnejšie stál. Ale aj preto, lebo už som nenachádzal až také veľké zaľúbenie v stále sa opakujúcej činnosti manažéra kníhkupectiev a potreboval som si nájsť nejakú zábavku, ktorá by s ňou nejako súvisela (smiech).
Bolo jednoduché ho založiť?
Začali sme pomaly, jedna kniha, dve-tri knihy za rok. Za tých necelých desať rokov existencie vydavateľstva sme ich vydali okolo stovky. Stále sa však snažíme držať pri zemi. Jeho obrovskou výhodou je, že patrí do siete Artfora, ktoré sa venuje dovozu a predaju kníh. Vo vydavateľskom svete zúročujeme veci, ktoré sme sa naučili vo svete kníhkupeckom a naopak. Knižný obchod a vydavateľstvo sú navzájom prepojené spätnými väzbami. A stále medzi nimi prúdia skúsenosti, informácie atď.
Ktoré skúsenosti z distribúcie vám pomohli pri vydavateľskej činnosti?
Napríklad ktoré knihy sa ako predávajú, aký druh kníh je dobré vydať a v ktorom čase, akú podporu robiť jednotlivým titulom pri prezentácii… Vydavateľstvo je navyše šťastný projekt hlavne preto, lebo nie sme nútení robiť ústupky kvôli financiám a iným záležitostiam, ktorým by sme boli vystavení, ak by bolo samostatnou firmou. Je v podstate potešením. Ale, samozrejme, treba dbať na to, aby sme pri tom potešení nerobili veci tak zle, že by sme sa dostali do závozu.
Ste riaditeľom distribučnej a kníhkupeckej siete, aj riaditeľom vydavateľstva. Ktorá stolička viac omína?
Nepohodlnejšie sa mi sedí na stoličke šéfa kníhkupectiev Artforum. Keď totiž robíte niečo už veľmi dlho, mnohé činnosti sa stávajú jednotvárnymi. Strácate invenciu, ktorú do mojej práce nanovo vnieslo práve vydavateľstvo.
Netajíte, že vydávate len svoje „srdcovky“, teda knihy, ktoré máte rád a za ktorými si stojíte. Dá sa tak podnikať?
Máme len dve kritériá na knihy, ktoré by sme chceli v našom vydavateľstve vydávať. Prvým je, že by to mal byť titul, ktorý patrí na pulty dobrého kníhkupectva a zároveň spĺňa náš slogan „dobrodružstvo myslenia“. Druhé kritérium je, že kniha sa musí uživiť sama. A každý titul musí obe kritériá spĺňať naraz.
Ako dlho trvá, kým predajom pokryjete aspoň náklady?
Pri niektorej knihe to ide pomerne rýchlo v priebehu niekoľkých mesiacov, pri niektorých tituloch sa to nestane nikdy. Dopredu sa nedá určiť, čo sa bude predávať dobre a čo nie.
Nestrašia vás po nociach červené čísla?
Za posledné tri roky nie. Čo sa týka vydavateľstva, keď spočítate knihy, ktoré v priebehu roka vyjdú, tak nie sme v červených číslach. Niektoré knihy však v nich sú.
Odkiaľ môže vydavateľstvo získať finančnú podporu?
Momentálne je to Fond na podporu umenia, ktorý čiastočne používame. Existujú aj ľudia, ktorí sú schopní a ochotní prispieť na vydávanie konkrétnych kníh. A potom sú aj organizácie v zahraničí, ktoré podporujú vydávanie kníh zo svojej jazykovej oblasti v inom jazyku. Túto formu dotácie možno využiť pri prekladoch do slovenčiny. Nie vždy a nie pri každej knihe tieto možnosti platia, ale vždy, keď je to možné, sa snažíme zohnať nejaké granty.
Knižný trh sa výrazne zmenil a zmonopolizoval. Ako sa žije sieti kníhkupectiev, ktoré „ovládajú“ sotva jedno percento trhu?
Veľkých hráčov v každej oblasti zaujíma hlavne stredný prúd a tie okraje sú pre nich nezaujímavé. Neexistujeme mimo reality a mimo knižného trhu. Všetko, čo sa na ňom deje, sa nás viac alebo menej dotýka. Niekedy je to zlé a niekedy celkom fajn. My sme však od začiatku „kútový“ hráč, ktorý existuje úplne mimo stredného prúdu. A dúfam, že to tak aj ostane.
Kedy je to zlé?
Kríza sa, samozrejme, dotkla všetkého, okrem iného aj knižného trhu. Istý čas sa zdalo, že knihy to majú naklonené, lebo ľudia už nechcú čítať, a navyše množstvo čitateľov presedlá na elektronické knihy. Rok, dva to nevyzeralo až tak ružovo, ale po nejakom čase sa obidve pochmúrne predpovede ukázali ako nie celkom pravdivé.
Čím je slovenský knižný trh špecifický?
Slovenské knihy nikde inde nevyveziete, môžete ich predať jedine na Slovensku. To je podľa mňa hlavný rozdiel. Neexistujú presné čísla, ale mnohí ľudia z knižného fachu si myslia, že percento ľudí, ktorí sa aktívne zaujímajú o knihy aj ich čítajú, je u nás menšie ako v porovnateľných krajinách ide v Európe.
Hovorí sa tiež, že sme malý trh a knihy drahé.
Horekovania o malosti trhu a o tom, že Slováci radšej minú peniaze na iné veci ako na knihy, tu vždy boli. Takéto reči sa vedú prinajmenšom od roku 1990. Myslím si, že posledné dva, tri roky a možno aj viac dozadu sa situácia vďaka rôznym záležitostiam zlepšila. Nie je optimálna, nejde o raj na zemi, ale je stabilizovaná a lepšia v porovnaní s predchádzajúcim obdobím.
Vo veľkých kníhkupectvách sa za dobré miesto na pultoch platí. Aj u vás?
V našich kníhkupectvách sa neplatí za žiadnu pozíciu. Rozhodujú kníhkupci, pretože reagujú na základe spätnej väzby od zákazníkov. Nie som síce aktívny kníhkupec, ale každý deň som v predajni a zaujímam sa o to, čo a ako sa predáva.
Čo momentálne frčí?
Román Milana Kunderu Život je jinde. Je to jeho posledná kniha, ktorý vyšla v českom nakladateľstve pred jeho emigráciou.
Mimochodom, prekladáte české knihy do slovenčiny?
Jednu sme preložili. Volá sa Hávedník a do slovenčiny sme text Jiřího Dvořáka preložili preto, lebo je to detská kniha. O to by však v podstate až tak nešlo, ale je to kniha o rôznej „hávedi“, teda všelijakom hmyze a takmer neviditeľných živočíchoch, ktorých české a slovenské názvy sú naozaj veľmi rozdielne.
Obklopený ste knihami, máte aj čítačku?
Doma áno. Momentálne mám na nej rozčítaný román od Juliana Barnesa, ktorý sa chystáme vydať. Ešte neexistuje ako kniha, ale preklad už áno, tak to čítam takto.
Uznávaný britský spisovateľ Barnes patrí k vašim „srdcovkám“ a stáliciam vydavateľstva Artforum. O čom je jeho kniha, ktorú chystáte?
Dôkladne si naštudoval Dmitrija Šostakoviča, jeho dobu a všetky anomálie, ktoré sa jemu a vlastne obyvateľom Sovietskeho zväzu diali za stalinistickej éry. Napísal o tom vynikajúci román, bude to skutočne veľmi dobrá kniha.
Barnesa čítate ako vydavateľ. Čo máte rozčítané ako čitateľ?
Pred pár dňami som si zobral domov román Tři truchliví tigři. Napísal ho kubánsky spisovateľ Guillermo Cabrera Infante, ktorý dlhé roky, až do smrti v roku 2005, prežil v londýnskom exile. Po päťdesiatich stranách to vyzerá na veľmi dobrú knihu.
Čo najviac komplikuje život podnikateľa?
Množstvo všelijakých čudných predpisov, ktoré sa nesmierne často menia.
