V králičej nore či doma?
Kepplovej univerzum je poskladané z rôznych perspektív, foriem, žánrov a reliktov v línii jej literárneho rozprávania. Na jednej strane sa tu nachádzajú prvky, ktoré istým spôsobom dotvárajú konkrétnejšiu podobu jej literárneho sveta. Sú to napríklad nedokonalosti v detailoch: „muž má tričko zakyckané bielou farbou, možno vápnom, to by nevedela rozpoznať ani zblízka“, „knihy boli oblepené vrstvami priehľadnej pásky, takže vyzerali ako choré alebo aspoň v rekonvalescencii“, maličkosti zachádzajúce do gýču: „automat, zakrytý dečkou, zaťaženou vázou s umelými kvetmi“, „diskotéka v kulturáku, ktorá núti ich deti nakupovať veci s leopardím vzorom, tričká s veľkými nápismi a falošný latex“, poprípade relikty minulých desaťročí premietané v spomienkach na detstvo protagonistov: seriál pre deti a mládež Spadla z oblakov, časopis ABC, film Nekonečný príbeh s českým dabingom.
Tak ako v Krajine zázrakov dochádza k absolútnemu súladu absurdít, tu nachádzame istý balans práve v nedokonalostiach či v strete a kombinácii prvkov zo súčasnosti či minulosti. Na druhej strane sú tu prítomné rozmanité formy, prostredníctvom ktorých sa dozvedáme viac o charakteroch a vývoji postáv príbehu.
Od formy To do Listu ako záznamu priebehu dňa hlavnej hrdinky, zoznamov nákupov, článku zo ženského časopisu, ktorý Eva číta a stručne ho okomentuje v súvislosti s vlastnou životnou situáciou, cez vložené SMS – správy, autorský blog: „Nájdete tu všetko o mne, aj veci, ktoré by ste nechceli vedieť“, statusy na sociálnych sieťach (Facebook) až po rôzne perspektívy v rozprávaní. Napríklad aj opis pohľadu z kamerového záznamu či fiktívne interpretácie zhotovených fotografií tínedžerky Hanusovej ako istej optiky vnímania okolitého sveta cez objektív telefónu. Ale i názory jednotlivých postáv na hrdinku Evu pripomínajúce voice-over alebo „hlasy mimo obrazovky“ ako istý modus filmového rozprávania.
Križovanie generácií
Zuska Kepplová tu tak pracuje s reprezentantkami troch generácií jednej rodiny. Spomienky starej matky, ktorá istú časť svojho života prežila v lágroch v Rusku, sa vynárajú v podobe reminiscencií v priebehu jej Alzheimerovej choroby: „Na moje narodeniny! Keď sa to veliteľ dozvedel, kázal mi ešte raz drhnúť“ (s. 47). Matka knihovníčka ako prototyp ženy obetujúcej vlastný život pre svoje deti, a dcéra Eva, vracajúca sa zo zahraničia späť domov k svojej rodine.
Práve hrdinka Eva figuruje na jednej strane ako isté spojivo medzi jednotlivými postavami, či už ide o rodinných príslušníkov, poprípade medzi jej kolegyňou, študentkou, alebo priateľom z minulosti. Na druhej strane predstavuje pre čitateľa postavu „sprievodkyne“ po jej predtým poznanom, no zároveň po čase cudzom svete, kde vyrastá zamlčané vnútorné napätie medzi generačnými príslušníčkami.
Dôležitým aspektom v profile (nielen) týchto postáv sa tu stáva potreba hľadania odpovedí na otázky, čo človeka definuje. Carrollova Alica sa stále zamýšľa, kým v skutočnosti je v krajine zázrakov, Kepplovej Eva nám zase ukazuje rôzne cestičky k pochopeniu, akí vlastne sú jej blízki a ako ju vnímajú zo svojej perspektívy.
V prípade prózy Reflux / Niekto cudzí je v dome tieto „cestičky“ predstavujú spomienky a s tým spojený opakovaný motív zabúdania a rozpomínania: „Nespomínala si. Eva si z otcových vtipov pamätala len odtrhnuté pointy“, vystupujúca virtuálna tvár jednotlivca (blogy a sociálne siete) a z oboch vyplývajúce zdieľané zážitky, či už autentické, alebo tie „jednotkové a nulové“. Eva sa definuje neustálou snahou byť inou na základe nekonvenčných rozhodnutí (posilnené aj rámcom jej „origin story“), ktoré vysvetľujú Evinu súčasnú podobu: „bol podvečer a ona ušla z domu, no nik si to nevšimol a pred polnocou sedela opäť vo svojej izbe na parapetnej doske (…) – od toho dňa datuje svoju dospelosť“.
Charakter Evinej matky sa vymedzuje už nielen povinnosťou starať sa o starú matku či obetavou prácou v domácnosti, ale aj zistením, že jej statusy na sociálnej sieti sú nečakane populárne: „Ženy, ktoré sa kedysi stretávali, aby piekli medovníky na stromček, z recyklovaného plastu plietli košíky alebo si vymieňali recepty na spracovanie cukiny, sa po kurze vytratili za obrazovky počítačov, aby si preposielali linky a pootvárali profily na sociálnych sieťach.“
Život babky, ktorá má za sebou skúsenosť v ruských lágroch, je v súčasnosti definovaný chorobou a ustavičným hraním videohry (Angry Birds). Erik ako Evina detská láska a obľúbený spolužiak sa mení na extrémistu s vytetovanou nacistickou orlicou. Ida ako ambiciózna a sebavedomá blogerka sa necháva esemeskami obťažovať a ponižovať mužom, ktorý sa neskôr stane jej manželom, a podobne.
Všetci sú cudzincami
Pamäť, súkromné svety, ich narúšanie či vytváranie tých predstieraných, zdieľanie zážitkov, možnosti tvorby vlastnej „novej“ virtuálnej identity, štylizovanej tváre vo vzťahu k verejnosti. Kniha Reflux / Niekto cudzí je v dome od Zusky Kepplovej nám predstavuje zaujímavý diapazón tvárí, ktoré nie sú nemenné, ale v istom zmysle stále modifikované, upravované a najmä konkrétne „neukotvené“ či už v rámci ľudskej pamäti, alebo čoraz prítomnejšej virtuálnej reality na ploche tenzie troch generácií jednej rodiny a jej známych. Eva tak nie je samotná cudzincom v rodnom dome, ale aj ostatné postavičky, ktoré ju v minulosti obklopovali, no v súčasnosti nezodpovedajú jej uchovaným spomienkam.
Na rozdiel od Alicinej možnosti vystúpiť z nonsensovej krajiny zázrakov, čitateľ z Kepplovej (niekedy) paradoxného univerza nevychádza, reálne v ňom ďalej prežíva, i keď už dávno opustí hranice fikcie.
Zuska Kepplová: Reflux / Niekto cudzí je v dome, KK Bagala 2015
