Kniha týždňa: Nie som schopný udržať niť rozprávania

Martin Ryšavý (1967) je pôvodnou profesiou scenárista a režisér, ako aj autor viacerých dokumentárnych filmov. Jeho literárny debut Lesní chodci (2001) sa stal predlohou pre rovnomenný film režiséra Ivana Vojnára. Dvojdielna cestopisná autobiografická próza Cesta na Sibír získala cenu Magnesia Litera za prózu za rok 2008. S románom Vrač tento úspech Martin Ryšavý zopakoval.

08.09.2011 16:00
Martin Ryšavý: Vrač Foto:
Martin Ryšavý: Vrač
debata

Dej románu opätovne situoval do Ruska, čo sa v literatúre postsocialistických krajín často nestáva. Postavy Rusov či pohľady na Rusko tu bývali zúžené na karikatúru alebo nahliadané xenofóbne. Z Rusov sa stávali iba postavičky zbohatlíkov, mafiánov alebo bývalých členov KGB. To, že Rusko a jeho obyvatelia predstavujú špecifický fenomén, vieme minimálne od čias Gogoľa, Dostojevského a Čechova. Ryšavého kniha ukazuje, že tieto špecifiká neustále existujú a že je nutné skúšať k nim nájsť kľúč alebo sa ich pokúšať vnímať bez predsudkov. Do ruského prostredia sa vrátil aj žánrovo nezaraditeľnou útlou knihou Stanice Čtyřsloupový ostrov (2011), ktorú tvorí koláž dokumentov zanechaných v opustenej sibírskej výskumnej stanici (vyšla ako bezplatná príloha časopisu Revolver Revue č. 82).

Múdry blázon
Román Vrač má dve časti – Gelendžik a Veľká Nikitská. Gelendžik je mesto v Krasnodarskej oblasti ležiace na brehu Čierneho mora. Veľká Nikitská je jeden z moskovských obvodov. V oboch lokalitách stretávame v rozmedzí dvoch rokov svojrázneho rozprávača Guseva, niekdajšieho režiséra a scénografa ruských divadiel, ktorý pracuje dobrovoľne ako zametač v Moskve. Gusev je nepokojný, uvravený muž z rodu hrabalovského strýca Pepina, ale pripomenie nám aj mnohých rozprávačov ruskej klasickej literatúry. Svoje postrehy o divadle a o svete priebežne riedi anekdotami, spomienkami na svojich priateľov a kolegov, komentuje svoj vlastný život, aby vzápätí preskočil na krízu v Čečensku. Gusev premýšľa nad tarotovými kartami alebo horoskopmi a chvíľami len tak rozkošnícky tára o jedle. Sám o sebe vraví: „Býval jsem režisér, potom zajímavý podivín, u kterého se scházeli významní divadelníci, a teď už jsem jenom podivín.“

Tradícia „múdreho blázna“ je v literatúre dlhodobá, tak ako aj pokusy zachytiť prúdy vedomia. Podstatné je pokúsiť sa zachytiť a usmerniť ten prúd tak, aby pôsobil vierohodne so svojimi postupmi a všetkými odbočkami. Gusev si vo svojom hovorenom prejave tieto úskalia uvedomuje: „(…) já nic napsat nemůžu, protože nejsem schopný udržet niť vyprávění, jak jsem řekl, pořád se zaplétám ve všelijakých odbočkách a vedlejších uličkách různých úvah, syžety se mi větví do všech stran a souvětí se mi rozrůstají za všechny meze, takže periodicky zapomínám, z čeho jsem vlastně začal a kam chci dojít.“

Čechovovské paralely
Celú knihu tvorí dlhý monológ plný legiend i reálií, vymyslených aj pravdivých. Zdá sa, akoby Ryšavý využil pri písaní skúsenosť dokumentaristu. Miesto kamery len jednoducho nastavil fiktívny mikrofón a zachytil ten prúd rozprávania, tečúci zdanlivo odnikiaľ nikam. Svoju sledovanú „obeť“ necháva povedať všetko, čo má na srdci, a pritom ju nehodnotí. Čitateľ sa často bude pokúšať identifikovať, či ide o autentickú postavu, alebo skôr o zmes mnohých rozprávaní, ktoré autor počas svojich ciest po Rusku zachytil. Vďaka jeho nenápadnému „režírovaniu“ však často vychádza najavo, že tým hlavným hýbateľom je on sám a namiesto autenticity máme do činenia „len“ s prozaickým dielom: „co z toho uděláš doma ty, to je ještě úplně jiná věc, zvláště víme-li, že popisem přítele popisuješ vlastně sebe sama, neboli portrét je stejně tak zprávou o portrétovaném jako o autorovi.“

Ryšavý sa v románe však nezameriava výlučne na svojho protagonistu. V prvom „čiernomorskom“ rozprávaní sa sústreďuje na osudy geniálneho divadelníka a Gusevovho priateľa Jurka Bgaševa, opilca, majstrovského divadelníka, dieťaťa šťasteny a kurevníka prvej triedy, ktorý niekoľkokrát prežil vlastnú smrť. Už samotné situovanie deja do oblasti Čierneho mora môže evokovať čechovovské paralely, ktorého sám protagonista vo svojom monológu často zmieňuje. Niektoré popisy Bgaševovho života prípomínajú magický realizmus premiešaný s tým, čo azda možno nazvať ruskou mentalitou. Popri Bohumilovi Hrabalovi si tak pri čítaní Vrača možno spomenúť aj na román Rozprávač od Maria Vargasa Llosu (slovensky vyšiel v roku 1999). Aj tu nachádzame rozprávaní v spontánnom rázovitom množstvo prepletených právd i neprávd.

Druhá časť románu, moskovská Veľká Nikitská – odhaľuje druhý osud, tentoraz život samotného Guseva. Okrem iného dostaneme vysvetlenie titulu knižky. Gusev nachádza svojskú paralelu medzi divadlom a lekárskym povolaním: „Do divadla (…) chodí lidé proto, aby byli klamáni. Aby byli oklamáni tak, že uvěří, zhruba řečeno. (…) Neboli vrač nemá za úkol nic jiného než odvést naší pozornost z jednoho objektu, například bolavého břicha, na jiný objekt: na samo vyprávění. (…) Lže tak přesvědčivě, až získá pacientovu pozornost, a s tou dál manipuluje, odvádí ji od bolesti.“

Filmové videnie
Rozprávanie teda uľavuje od bolesti, z rozprávania je vo väčšine mytológií stvorený svet. Rozprávanie o súčasnom Rusku je správou, ktorá mala zaznieť už dávno. Vrač nie je zaujatou správou od pôvodného obyvateľa, ani povrchným dojmom obyčajného turistu. Ryšavý napĺňa naše kritériá na dôveryhodného „spravodajcu“– v Rusku žil dostatočne dlho na to, aby pochopil mnohé o sebe a o svete okolo seba. Vďaka svojmu filmovému videniu je schopný toto svoje chápanie sveta prenášať ďalej. Niektoré správy sú však (opäť) mrazivé: „Nic ovšem nedráždí ruského člověka víc než štěstí bližního, proto se v Rusku nikdy nemůže ujmout žádné americké keep smiling. Budeš-li se usmívat, tak tě zabijou (…).“

Celý svet dneška je z pohľadu Ruska v žánri tragikomédie. Kniha Martina Ryšavého ukazuje, že Čechovov obraz vlastného národa, ako aj kultúrny odkaz predstavuje jeden z možných a presvedčivých kľúčov, ako porozumieť mentalite, s ktorou sa „Západ“ rôznymi spôsobmi konfrontuje už niekoľko sto rokov.

Martin Ryšavý: Vrač, Revolver revue, Praha 2010

debata chyba