No hrdinka, ako nám to autorka dokazuje na každej stránke knihy, má na to pádne dôvody – nielen vlastné, ale aj tie „vonkajšie“. Navyše, váhu jej osobných dôvodov nie je vhodné merať zvonku – vlastnými kritériami čitateľa. Sveland sa v jednotlivých kapitolách, ktoré sa časovo líšia, no vzájomne podmieňujú, podarilo vykresliť psychologické a emocionálne peripetie, ktoré hrdinku priviedli k stavu „zahorknutej megery“. Tou nie je nepretržite a má od seba odstup dokonca aj v (literárne funkčných) patetických či hysterických okamihoch. Aj v tých si dobre uvedomuje – z pohľadu normatívnej optiky – svoju „vyšinutosť“, ale zároveň presvedčivo dokazuje to, že má na ňu právo.
Nasrdene a svižne
Práve vďaka plnokrvnému osobnému príbehu obstojí druhý plán, ktorým sú sociálne a kontextové príčiny hrdinkinej nasrdenosti. Autorka zachytila množstvo štrukturálnych – oproti minulosti subtílnejších, no stále prítomných – príčin nerovnoprávneho mužsko-ženského rodinného aj spoločenského zosieťovania. To sa začína už v rodine, pričom Sveland síce zobrazuje napríklad sexistického otca, súčasne nezjednodušuje a nahliada naňho empaticky. Je radosť sledovať jej logicky vyargumentované a štylisticky svižne sa rinúce názory.
Na tom, že kniha napriek priehrštiu rodových tém a feministicky poučenej optike nepôsobí ako akademický zborník, má popri autorkinmu rozprávačskému talentu a zmyslu pre situačnú tragikomickosť podiel to, že Sveland je prirodzene zapustená v geografickom prostredí, v ktorom sa mnohé z toho, o čom u nás, žiaľ, iba fantazírujeme, podarilo zaviesť do praxe a generačne zvnútorniť. Vďaka tomu máme v rukách angažovanú a v našom priestore osvetovú knihu, ktorá nahliada na rodové otázky komplexne a v rámci žánru viac-menej citlivo.
Mať zdanlivo všetko, len nie seba
Mieru odstupu a prostriedok na zobrazenie myšlienkového posunu za ostatné desaťročia zabezpečujú i priebežne citované pasáže z debutu Ericy Jongovej. Jej myšlienky s uvažovaním Sveland korešpondujú, hoci nie výlučne, pokiaľ ide o nestereotypné vnímanie materstva, kariérnych príležitostí, výchovných mechanizmov, alebo rodovo necitlivého prístupu naprieč oblasťami. Spoločný je im ostrý jazyk, nadhľad, odromantizovaný pohľad na partnerstvo, či odtabuizovanie telesnosti.
V kontexte písania žien ide ešte stále o produktívne textovanie, aké u nás nachádza paralelu napríklad v tvorbe Stanislavy Repar alebo Márie Ferenčuhovej. Zároveň sa ukazuje rozdiel – hrdinka Sveland má mnohé z toho, po čom Jongová túžila, no od puberty prahne po samote. Má zdanlivo všetko, nie však „seba“. Až po iniciačnom výlete na ostrov Tenerife, kde si mnohé osobnostné aj širšie otázky vyrieši (a iné nie – i v tom je uveriteľnosť románu), sa môže vrátiť k rodine ako celostná, slobodná a – nielen navonok – rovnoprávna bytosť. Aj keď nie úplne.
Maria Sveland: Zahořklá megera, JOTA, Brno 2011
