Ruská poézia tak môže byť zasa raz témou nielen pre študentky v autobuse, pre dámy pri likéri či pre chlapov pri víne, ale aj pre zamestnancov slovenských kníhkupectiev. O to viac, že ide o skvelú poéziu búrlivých čias, keď básnici dokázali ľudstvo ohúrené žiarovkou, autom, žiletkou a kinematografom so závideniahodnou sebadôverou presviedčať, že veda je síce dôležitá, lebo objavuje zákony prírody, ale umenie tvorí novú prírodu.
Menej šírky, viac hĺbky
Treba povedať, že hoci má recenzovaný zväzok názov Ruská moderna, predstavuje len časť literárneho pohybu, ktorý sa obyčajne pod týmto pojmom chápe. Zostavovateľ V. Kupka sa sústreďuje iba na diela, ktoré sa spájali so starým predrevolučným Ruskom a zámerne sa vyhýba peripetiám avantgardy v období po víťazstve boľševikov.
V knižke teda môžete nájsť ruských symbolistov, akméistov a dekadentov, ako aj autorov, ktorí stáli mimo väčších literárnych zoskupení, no napríklad Majakovského, Chlebnikova či Jesenina by ste tu hľadali márne. O čo menej však ide výber do šírky, o to veľkorysejší ponúka pohľad do hĺbky a predstavuje nielen básnikov, ktorí sú dobre známi z učebníc literatúry, ale aj tých, ktorí kedysi mali svoje publikum, ale z rozličných dôvodov upadli do zabudnutia.
Popri esách ako Sologub, Merežkovskij, Ivanov, Baľmont, Gippiusová, Briusov, Belyj, Blok, Gumiľov, Achmatovová, Mandeľštam, Bunin či Cvetajevová tu tak figuruje napríklad aj P. Soloviovová, A. Dobroľubov, I. Konevskoj, V. Narbut a M. Zenkevič, vďaka čomu antológia odkrýva z ruskej moderny čosi nové aj dobre zorientovanému slovenskému čitateľovi. Ak môžme považovať za referenčnú vzorku poznania ruskej literatúry na Slovensku nedávno vydaný Slovník ruskej literatúry, potom sa objavnosť antológie pre slovenského čitateľa javí celkom zreteľne: z 33 autorov, ktorí sú tu predstavení, ich v Slovníku chýba takmer tretina. V. Kupka teda ponúka príležitosť spoznať o čosi pestrejší a plnší obraz ruského literárneho života na prelome 19. a 20. storočia.
Synergický efekt textov a metatextov
Antológia je výsledkom dvojnásobného výberu, lebo z tvorby každého autora, ktorý prešiel cez sito, je vybraté to, čo pasovalo do zostavovateľovej predstavy. Existujúce podobné antológie ruskej a inej proveniencie takúto prácu uľahčujú, no aj tak sa nedá celkom vyhnúť riziku, že čosi z tvorby básnika ostane nedopovedané. Tak napríklad vo výbere z poézie V. Ivanova by sa komusi mohlo zachcieť hľadať verše nasýtené antickou mytológiou či ranokresťanskými symbolmi, ktoré sú preňho typické, ale nepochodil by. Nájde tu však iné, naozaj „antologické“ Ivanovove kúsky. Jednoducho, ťažko ulahodiť každému. Ak, pravda, sám V. Kupka zaradil do kapitoly venovanej Ivanovovi úryvok z memoárov, v ktorom sa hovorí, že básnikove verše čitateľov veľmi nepriťahovali a že si takmer vždy vyžadovali vedomosti, ktoré väčšina ľudí nemala, potom mohol dať aj dnešnému slovenskému čitateľovi možnosť, aby si pocit nedovzdelanosti vyskúšal aspoň na jednej „ťažkej“ básni.
Osudy básnikov ruskej moderny boli v nejednom prípade mimoriadne dramatické a sú samy osebe zaujímavé. V tejto súvislosti možno kvitovať, že V. Kupka sa v biografických medailónoch nevyhýba ani „klebietkam“, ktoré robia obraz básnika akosi bližším. Tak vás v suchom, encyklopedicky ladenom súbore faktov, z ktorého je zrejmé úsilie o hutnosť a krátkosť, zrazu môže prekvapiť údaj, ktorý akoby tam nepatril, napríklad že N. Minskij preložil Internacionálu, že I. Annenskij zomrel na schodisku petrohradskej železničnej stanice, že V. Ivanov sa oženil s dcérou svojej manželky, že V. Briusov napísal svoju prvú divadelnú hru ako štvorročný, že manželstvo Z. Gippiusovej s V. Merežkovským vydržalo 52 rokov a za ten čas neboli spolu vraj iba jediný deň… Keďže takýchto „vybočení“ nie je veľa, nerušia, skôr pôsobia ako občerstvenie.
Zaujímavý synergický efekt vzniká spojením básnických textov a ďalších prameňov k ruskému literárnemu životu na prelome 19. a 20. stor. Vďaka tomu môže mať aj prvočitateľ väčší zážitok, pretože okrem dávky základných informácií dostáva ako bonus aj útržky z teoretických reflexií a úvah o poézii z pera samých básnikov a aj spomienky rozličných aktérov kultúrneho diania tých čias. Vďaka takejto koncepcii antológie je vysoko pravdepodobné, že sa ešte raz vrátite k Sologubovým veršom o „dobre dobrých a zle zlých dní“, keď si prečítate, že ktorémusi z jeho súčasníkov sa básnik javil ako chorý zlý had, ktorý zo všetkého skrytého urobil zjavné a zo všetkého intímneho verejné.
Alebo je celkom možné, že keď vo vás bude doznievať dojem z Annenského básní, nájdete v niektorom sprievodnom úryvku z pera súvekého literárneho kritika slová, ktoré celkom vyjadrujú to, čo ste si ešte ani nestihli sformulovať. Prípadne, naopak, poviete si, že ste konečne zistili, čo majú literárni kritici na mysli, keď používajú kvetnaté vyjadrenia ako „alegorická spoveď zúfalého ducha“ či „reflexia mučivého spomalenia života“. V každom prípade vďaka metatextom si odrazu viete pomyslieť viac.
Preklad: tradícia a známe mená
V slovenčine existuje viacero prekladov básnikov ruskej moderny a tak sa V. Kupka rozhodol neexperimentovať a oprieť sa o tradíciu. Jeho výber predstavuje vlastne akési defilé prekladateľskej generácie, ktorá zanechala v tejto tradícii výraznú stopu a pre ktorú neboli zložitosti prekladu ruských symbolistov či akméistov ničím novým. Ktovie, ako bude taká antológia vyzerať o dve či tri desaťročia. Na tomto vydaní teda mali leví podiel J. Zambor a J. Andričík, ktorým pripadli spolu takmer dve tretiny autorov, zostávajúcu tretinu si podelili J. Štrasser, J. Buzássy, J. Kvapil a I. Kupková.
To, že niekedy siahli aj k svojim starším prekladom, je pri takom počte predstavených autorov pochopiteľné. Na hodnotenie prekladu veršov, ktoré „odhaľujú podstatu slova ako symbolu“ (Ivanov) a „vyjadrujú jemné, sotva zachytiteľné nálady“ (Briusov) tu niet miesta, môžem len povedať, že antológia ponúka jedinečný priestor na porovnávacie analýzy a tým aj materiál pre teóriu prekladu.
Ruská moderna, zostavil Valerij Kupka, Slovart
