Kniha týždňa: Neskrývané čaro herézy

26.07.2016 09:00

Keď štrnásťročný prešovský gymnazista Albert Marenčin (1922) poprosil svojho spolužiaka, aby mu odporučil báseň, ktorú by sa naučil na povinnú recitáciu pred triedou, netušil, že krátka báseň Ladislava Novomeského ho vtiahne do dobrovoľného a nadšeného čítania si celej básnickej zbierky.

Dotyk s poéziou spôsobil v mladom chlapcovi jednu z premien, ktoré mu onedlho otvorili nevšednú umeleckú a životnú dráhu.

Očarenie umením

Rojčivý a zasnívaný chlapec z lepšie situovanej mlynárskej rodiny v Bystrom nad Topľou už od útleho detstva citlivo vnímal svoje najbližšie okolie, rodinné príbehy a fantazijné historky. Ako píše v spomienkových úvahách samizdatovej prózy Nikdy (1984), bol samotárskym introvertným dieťaťom, ktoré navonok neoslňovalo a nepredvádzalo sa svojimi schopnosťami, ale nenápadne pozorovalo svet v jeho všednosti i magickosti. A vnútorné prežívanie vonkajšieho sveta v ňom vytvorilo imaginárny a povahový základ, ku ktorému sa celoživotne vracal.

Ako gymnazista sa neobtrel iba o literatúru, ale najmä o film a výtvarné umenie. Napriek želaniu rodičov sa v období Slovenského štátu rozhodol pre štúdium slovenčiny a francúzštiny v Bratislave. Koncom vojny však štúdium a opájanie umením vystriedala akcia: Marenčin sa zúčastnil SNP ako člen partizánskej skupiny Čapajev. A po skončení vojny prišiel trojročný pobyt v Paríži, ktorý dokončil premenu vnímavého a šikovného dedinského chlapca na nekonvenčného ľavicového bohéma.

Povojnový Paríž a slovenský film

Optimizmus povojnového Paríža, pocit slobody a voľnosti, osobné kontakty s francúzskymi osobnosťami literatúry a filmu ho značne obohatili a dali mu intelektuálny nadhľad, ktorý ho v neskorších desaťročiach po návrate na rodné Slovensko odlišoval od väčšiny generačných rovesníkov pohybujúcich sa v umeleckom prostredí. Ako spomenula Agneša Kalinová v knihe rozhovorov Mojich sedem životov, po príchode do Paríža ju Marenčin rýchlo zbavil mindrákov z veľkého mesta, keď jej opísal topografiu mesta prirovnávajúc ho k jej rodnému Prešovu. Zdravé sebavedomie, schop­nosť spájať si súvislosti a nenápadné analógie, nemať strach aj zo zdanlivo iracionálneho a nechýbajúci zmysel pre humor jeho osobnosť charakterizujú dodnes.

Albert Marenčin stál po návrate z Paríža pri začiatkoch slovenského filmu ako dramaturg, scenárista a neskôr umelecký vedúci vo filmových štúdiách na Kolibe, keď musel prekonávať ideologické obmedzenia a zaslepenosť päťdesiatych rokov. Bol aktívne pri tom, keď sa na Slovensko vrátila z Prahy prvá generácia slovenských filmárov, čo skončili pražskú FAMU, a bol aj iniciátorom dnes už legendárnej slovensko-francúzskej koprodukcie s kultovým Alainom Robbe-Grilletom (Muž, ktorý luže, Eden a potom). Albert Marenčin bol pri tom najlepšom zo zlatých šesťdesiatych v Československu a sám patrí k tomu najlepšiemu, čo tá doba dala. Popri filme sa naďalej venoval aj prekladom, literárnej a výtvarnej tvorbe, vždy s jemnými sympatiami pre to výstredné, neučesané, čo provokuje malomeštiakov a snobov zanecháva v rozpakoch.

Normalizácia a potom

V období normalizácie Marenčin o svoje miesto a profesionálne aktivity v slovenskom filme prišiel a bol uprataný do nenápadného zamestnania v Slovenskej národnej galérii. Ako človek a umelec v nemilosti moci sa ocitol v súkromnom exile. Namiesto vyžívania sa v pocitoch krivdy tento nekonvenčný surrealista pochopil vonkajšie obmedzenie ako príležitosť na iný typ voľnosti a umelecké aktivity, na ktoré predtým pre zaneprázdnenosť nemal čas.

Prehĺbil priateľstvá s normalizačnými disidentmi Tatarkom a Špitzerom, s ktorými ho spájala nielen povstalecká minulosť, osobný nekonformizmus a statočnosť, ale aj intelektuálny nepokoj, snaha ísť myslením ponad provinčnú mentalitu a lokálne malichernosti a schválnosti. S Tatarkom ho ešte k tomu spájali aj parížske spomienky, nostalgia po európanstve a „francúzsky“ intelektuálny hedonizmus.

Po novembri 1989 sa Marenčin mohol vrátiť do verejného života, k publikovaniu a vystupovaniu. Nie je paradoxom, že ani v nových pomeroch sa neprekryl s dobou a jej ilúziami, či už šlo o novokonzerva­tívnych hlása­teľov šťastných kapitalistických zajtrajškov, alebo o privatizačných rýchlonacionalistov v období mečiarizmu. Ako celoživotný rebel ostal tŕňom v oku nejedného opatrného karieristu z niekdajšej „sivej zóny“, zlým svedomím notorických oportunistov veselo fungujúcich nielen počas normalizácie, ale aj po nej.

Kacírske myšlienky

Najnovšie knižné dielo Alberta Marenčina Kacírske myšlienky a nevšedné príbehy (2016) je esenciálnym výberom z autorových textov. Ako pripomína v doslove filmový teoretik Juraj Mojžiš, na prvý pohľad môžu pôsobiť nesúrodo, no pri pozornejšom čítaní sa pred čitateľom prejaví ich obsahová a štýlová integrita.

Kniha je rozdelená na tri časti. V prvej sú spoločenské úvahy a prejavy zamerané na slovenský kontext. Zaoberá sa národnou povahou a tradíciami, nekritickým myslením, servilnosťou moci a prehliadaním či rovno bezohľadnosťou voči kultúrnemu a intelektuálnemu. Už z ich názvov je zrejmé, že autor si nedával servítku pred ústa a nebojí sa veci pomenovať nielen obrazne, ale aj priamo (Tichá moc, svätá moc; Predposratosť, vyšší stupeň posratosti; Kde leží bieda našej kultúry).

V úvahe Obraz nepriateľa v sebe nezaprel sčítanosť v psychoanalýze, keď elegantne opisuje ľudskú potrebu osobného nepriateľa, šitého na mieru. Ak Marenčin opisuje ľudské alebo spoločenské slabosti, netrpí na moralizovanie či manichejské kádrovanie, ale prejavuje svoj heretický odstup a iróniu.

V druhej časti sa objavil výber z textov, v ktorých sa prejavili jeho avantgardné lásky, surrealizmus a patafyzika. V hravých fabuláciách sa objavujú magické miesta a postavy, spájané so zlatou dobou avantgárd, fantastické príbehy, no aj jeden rodinne tradovaný príbeh z prostredia východniarskych emigrantov v medzivojnovom americkom Pittsburghu.

Nostalgická záverečná časť Rozlúčka s minulosťou obsahuje príbehy z kľúčových období autorovej mladosti: druhá svetová vojna, pobyt v Paríži a začiatky budovania komunizmu v Československu. A práve záverečné rozprávanie z povojnového Paríža Pyrenejský med je venované pamiatke Dominika Tatarku, „ktorý bol jeho inšpirátorom aj prvým čitateľom a osnovateľom spoločných imaginárnych návratov do Paríža. Často sme sa ta vracali v tých chmúrnych a dusných rokoch ,nadýchať sa trochu čerstvého vzduchu‘, niekedy aj v trojici, s Ďurom Špitzerom, tušiac, že ináč ako v spomienkach sa tam už asi nikdy nevrátime.“

Nostalgické pripomenutie si samoty mladíka počas prvých Vianoc na Montmartri („I ja som mrzol a bol som viac hladný ako sýty, ale bolo mi dobre a krásne.“) v povojnovom, vyrabovanom Paríži, v ktorom napriek materiálnym nedostatkom vládla úľava a fantázia. „Mne však tá chudoba nevadila, skôr naopak, zotrela rozdiely medzi Francúzmi a cudzincami, medzi Parížanmi a vidiečanmi, a zrazu sme si boli všetci rovní – rovnako chudobní, ale aj rovnako slobodní.“ Paríž a vnútorná sloboda, akú v ňom autor prežíval, sa stal jeho celoživotným symbolom.

Byť sám sebou

Súbor textov Kacírske myšlienky a nevšedné príbehy pripomína plechovú škatuľu alebo kufrík zvedavého chlapca, do ktorého si odkladá artefakty a chlapčenské cennosti naviazané na spomienky, aby na ne nielen nezabudol, ale prostredníctvom nich sa do nich vracal a premýšľal o nich.

Autor nás necháva nahliadnuť do svojho bohatého vnútorného sveta, vytvoreného nielen hravou tvorivosťou, ale aj tvrdými nárazmi reality. A či už bol plachým dedinským chlapcom, idealistickým povstalcom v horách, bohémskym parížskym študentom, dospelým tvorcom a organizátorom alebo zakázaným autorom, nezabúdal byť predovšetkým sám sebou, prístupným, ľudským a šarmantným.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Albert Marenčin #Kacírske myšlienky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku