Dotyk s poéziou spôsobil v mladom chlapcovi jednu z premien, ktoré mu onedlho otvorili nevšednú umeleckú a životnú dráhu.
Očarenie umením
Rojčivý a zasnívaný chlapec z lepšie situovanej mlynárskej rodiny v Bystrom nad Topľou už od útleho detstva citlivo vnímal svoje najbližšie okolie, rodinné príbehy a fantazijné historky. Ako píše v spomienkových úvahách samizdatovej prózy Nikdy (1984), bol samotárskym introvertným dieťaťom, ktoré navonok neoslňovalo a nepredvádzalo sa svojimi schopnosťami, ale nenápadne pozorovalo svet v jeho všednosti i magickosti. A vnútorné prežívanie vonkajšieho sveta v ňom vytvorilo imaginárny a povahový základ, ku ktorému sa celoživotne vracal.
Ako gymnazista sa neobtrel iba o literatúru, ale najmä o film a výtvarné umenie. Napriek želaniu rodičov sa v období Slovenského štátu rozhodol pre štúdium slovenčiny a francúzštiny v Bratislave. Koncom vojny však štúdium a opájanie umením vystriedala akcia: Marenčin sa zúčastnil SNP ako člen partizánskej skupiny Čapajev. A po skončení vojny prišiel trojročný pobyt v Paríži, ktorý dokončil premenu vnímavého a šikovného dedinského chlapca na nekonvenčného ľavicového bohéma.
Povojnový Paríž a slovenský film
Optimizmus povojnového Paríža, pocit slobody a voľnosti, osobné kontakty s francúzskymi osobnosťami literatúry a filmu ho značne obohatili a dali mu intelektuálny nadhľad, ktorý ho v neskorších desaťročiach po návrate na rodné Slovensko odlišoval od väčšiny generačných rovesníkov pohybujúcich sa v umeleckom prostredí. Ako spomenula Agneša Kalinová v knihe rozhovorov Mojich sedem životov, po príchode do Paríža ju Marenčin rýchlo zbavil mindrákov z veľkého mesta, keď jej opísal topografiu mesta prirovnávajúc ho k jej rodnému Prešovu. Zdravé sebavedomie, schopnosť spájať si súvislosti a nenápadné analógie, nemať strach aj zo zdanlivo iracionálneho a nechýbajúci zmysel pre humor jeho osobnosť charakterizujú dodnes.
Albert Marenčin stál po návrate z Paríža pri začiatkoch slovenského filmu ako dramaturg, scenárista a neskôr umelecký vedúci vo filmových štúdiách na Kolibe, keď musel prekonávať ideologické obmedzenia a zaslepenosť päťdesiatych rokov. Bol aktívne pri tom, keď sa na Slovensko vrátila z Prahy prvá generácia slovenských filmárov, čo skončili pražskú FAMU, a bol aj iniciátorom dnes už legendárnej slovensko-francúzskej koprodukcie s kultovým Alainom Robbe-Grilletom (Muž, ktorý luže, Eden a potom). Albert Marenčin bol pri tom najlepšom zo zlatých šesťdesiatych v Československu a sám patrí k tomu najlepšiemu, čo tá doba dala. Popri filme sa naďalej venoval aj prekladom, literárnej a výtvarnej tvorbe, vždy s jemnými sympatiami pre to výstredné, neučesané, čo provokuje malomeštiakov a snobov zanecháva v rozpakoch.
Normalizácia a potom
V období normalizácie Marenčin o svoje miesto a profesionálne aktivity v slovenskom filme prišiel a bol uprataný do nenápadného zamestnania v Slovenskej národnej galérii. Ako človek a umelec v nemilosti moci sa ocitol v súkromnom exile. Namiesto vyžívania sa v pocitoch krivdy tento nekonvenčný surrealista pochopil vonkajšie obmedzenie ako príležitosť na iný typ voľnosti a umelecké aktivity, na ktoré predtým pre zaneprázdnenosť nemal čas.
Prehĺbil priateľstvá s normalizačnými disidentmi Tatarkom a Špitzerom, s ktorými ho spájala nielen povstalecká minulosť, osobný nekonformizmus a statočnosť, ale aj intelektuálny nepokoj, snaha ísť myslením ponad provinčnú mentalitu a lokálne malichernosti a schválnosti. S Tatarkom ho ešte k tomu spájali aj parížske spomienky, nostalgia po európanstve a „francúzsky“ intelektuálny hedonizmus.
Kacírske myšlienky
Najnovšie knižné dielo Alberta Marenčina Kacírske myšlienky a nevšedné príbehy (2016) je esenciálnym výberom z autorových textov. Ako pripomína v doslove filmový teoretik Juraj Mojžiš, na prvý pohľad môžu pôsobiť nesúrodo, no pri pozornejšom čítaní sa pred čitateľom prejaví ich obsahová a štýlová integrita.
Kniha je rozdelená na tri časti. V prvej sú spoločenské úvahy a prejavy zamerané na slovenský kontext. Zaoberá sa národnou povahou a tradíciami, nekritickým myslením, servilnosťou moci a prehliadaním či rovno bezohľadnosťou voči kultúrnemu a intelektuálnemu. Už z ich názvov je zrejmé, že autor si nedával servítku pred ústa a nebojí sa veci pomenovať nielen obrazne, ale aj priamo (Tichá moc, svätá moc; Predposratosť, vyšší stupeň posratosti; Kde leží bieda našej kultúry).
V úvahe Obraz nepriateľa v sebe nezaprel sčítanosť v psychoanalýze, keď elegantne opisuje ľudskú potrebu osobného nepriateľa, šitého na mieru. Ak Marenčin opisuje ľudské alebo spoločenské slabosti, netrpí na moralizovanie či manichejské kádrovanie, ale prejavuje svoj heretický odstup a iróniu.
V druhej časti sa objavil výber z textov, v ktorých sa prejavili jeho avantgardné lásky, surrealizmus a patafyzika. V hravých fabuláciách sa objavujú magické miesta a postavy, spájané so zlatou dobou avantgárd, fantastické príbehy, no aj jeden rodinne tradovaný príbeh z prostredia východniarskych emigrantov v medzivojnovom americkom Pittsburghu.
Nostalgická záverečná časť Rozlúčka s minulosťou obsahuje príbehy z kľúčových období autorovej mladosti: druhá svetová vojna, pobyt v Paríži a začiatky budovania komunizmu v Československu. A práve záverečné rozprávanie z povojnového Paríža Pyrenejský med je venované pamiatke Dominika Tatarku, „ktorý bol jeho inšpirátorom aj prvým čitateľom a osnovateľom spoločných imaginárnych návratov do Paríža. Často sme sa ta vracali v tých chmúrnych a dusných rokoch ,nadýchať sa trochu čerstvého vzduchu‘, niekedy aj v trojici, s Ďurom Špitzerom, tušiac, že ináč ako v spomienkach sa tam už asi nikdy nevrátime.“
Nostalgické pripomenutie si samoty mladíka počas prvých Vianoc na Montmartri („I ja som mrzol a bol som viac hladný ako sýty, ale bolo mi dobre a krásne.“) v povojnovom, vyrabovanom Paríži, v ktorom napriek materiálnym nedostatkom vládla úľava a fantázia. „Mne však tá chudoba nevadila, skôr naopak, zotrela rozdiely medzi Francúzmi a cudzincami, medzi Parížanmi a vidiečanmi, a zrazu sme si boli všetci rovní – rovnako chudobní, ale aj rovnako slobodní.“ Paríž a vnútorná sloboda, akú v ňom autor prežíval, sa stal jeho celoživotným symbolom.
Byť sám sebou
Súbor textov Kacírske myšlienky a nevšedné príbehy pripomína plechovú škatuľu alebo kufrík zvedavého chlapca, do ktorého si odkladá artefakty a chlapčenské cennosti naviazané na spomienky, aby na ne nielen nezabudol, ale prostredníctvom nich sa do nich vracal a premýšľal o nich.
Autor nás necháva nahliadnuť do svojho bohatého vnútorného sveta, vytvoreného nielen hravou tvorivosťou, ale aj tvrdými nárazmi reality. A či už bol plachým dedinským chlapcom, idealistickým povstalcom v horách, bohémskym parížskym študentom, dospelým tvorcom a organizátorom alebo zakázaným autorom, nezabúdal byť predovšetkým sám sebou, prístupným, ľudským a šarmantným.
