Nobelista Tomas Tranströmer a jeho katedrála básne

16.10.2011 15:00
Podľa stávkových kancelárií Nobelovu cenu získa...
Tomas Tranströmer

Predo mnou ležia básne Tomasa Tranströmera, vlastne jeho knihy s básňami ukrytými v nich, ktoré sa čitateľom na celom svete rad za radom "nekonečne otvárajú". Sú tu jeho Samlade dikter (teda zobrané básne) z roku 2001, pozoruhodné, objemné (a ťažké) švédsko-macedónske vydanie z roku 2003, keď básnik dostal v Struge Zlatý veniec. Sú tu jeho zobrané básne Medzi allegrom a lamentom (tiež z roku 2001), vôbec prvá kniha, ktorú som vydal vo svojom vydavateľstve MilaniuM.

Každá z približne 180 básní – veľkoryso rátam za básne aj drobné trojveršové haiku, ktorých je asi 20 – sa pri každom čítaní a u každého čitateľa otvára inak: metafora za metaforou, obraz za obrazom, klenba vybrúseného slova za klenbou…

Púšťam si kazetu s básnikovým hlasom z čias, keď mal hlas zvučný a spevavý, keď básne z jeho úst zneli ako dokonalá hudba, jedno, či ich čítal v rodnej švédčine alebo v školskej nemčine. Keď sotva niekto mohol predpokladať, že výron do mozgu raz (a vlastne čoskoro) ten hlas umlčí, že slovo afázia a s ním spojené ochorenie, ktoré básnik na vrchole svojich tvorivo-kompozičných síl, teda v poéme Baltické moria (1974) použil na vyjadrenie nesúladu, disharmónie („čosi chce byť vyslovené, ale slová s tým nesúhlasia“), sa osudovo stane jeho doživotným spoločníkom.

Osud, jeho tvrdý úder, náhoda, nehoda, šťastie, nešťastie. Básnik sa usmieva belasými očami spoza svojej novej identity, som majiteľom mlčania, nemoty, čo som mal povedať, som povedal. „Men det är bra!“ Ale tak je to dobre, trocha si ohýbam jeho neohybnú, už dvadsať rokov sa opakujúcu frázu. Tomas, buď hrdý, že ťa nepohltila vlastná dokonalosť, že v nemote ostávaš nedokončený – už navždy. Ako tie polorozpadnuté chrámy v stredovekom mestečku Visby na ostrove Gotland, kde bohatí kupci moreplavci sa s peniazmi na stavbu kostolov vykupovali z hriechu, až kým… až kým nebolo chrámov viac ako veriacich. Ostali smelé náznaky oblúkov, ba sem-tam aj času odolávajúce kamenné oblúky s pomyselnou klenbou, s klenbou, čo prestala byť viditeľná pre všetkých živých.

Románske oblúky
V obrovskom románskom kostole sa turisti tlačili v polotme.
Klenba roztvárajúca sa za klenbou, a žiadny prehľad.
Len blkot zopár sviečok.
Anjel bez tváre ma objal
a pošepol krížom cez celé moje telo:
„Nehanbi sa, že si človek, buď hrdý!
V tebe sa nekonečne otvára klenba za klenbou.
Nikdy ťa nedokončia, a tak to aj má byť.“
Slzami oslepený
dal som sa vytisnúť na piazzu vriacu slnkom
aj s Mr. a Mrs. Jonesovcami, Herr Tanakom a signorou Sabatini.
V nich všetkých sa nekonečne otvárala klenba za klenbou.

Až po dreň
Na jeseň 2000 sme sa s Tomasom a jeho manželkou Monicou prechádzali okolo týchto chrámov vo Visby. Básnik zavše zamával palicou smerom k niektorej ruine, zvolal: „Men det är bra!“ a pokračoval ďalej váhavým a padavým krokom.

„Že chodenie je padanie, / ktorému treba brániť v páde, / pripomenuli mi ako nikdy // schody Primaciálneho paláca, / po ktorých si schádzal / na svojich nerovných nohách, // skôr klesal a podchvíľou sa rútil,“ verše berlínskeho básnika Richarda Pietrassa, ktorý rovnako ako Tomas bol naším hosťom na Svetovom kongrese básnikov v Bratislave v roku 1998, zneli vo mne slovo za slovom ako pocta nezdolnej človečej vôli vzdorovať osudu.

Prechádzali sme historickým centrom Visby, len pár sto metrov od Baltického centra spisovateľov, kde sa konal „seminár snov“, workshop Tranströmerových prekladateľov zo siedmich krajín. Spolu s básnikom sme tri dni interpretovali a prekladali 12 jeho básní, dvaja či traja šťastlivejší sme mali tie básne už dávnejšie preložené a teraz sme intenzívne prežívali proces, keď sa verše obraz za obrazom obnažovali až po dreň gramatiky a sémantiky slov.

Seminár snov
Štyri miliardy ľudí na zemi.
A všetci spia, všetci snívajú.
V každom sne sa tlačia tváre, telá –
snívaných ľudí je viac než nás.
Nezaberú však žiadne miesto…
Stane sa, že zaspíš v divadle.
Uprostred hry ti klesnú viečka.
Kratučká dvojexpozícia: javisko
pred tebou prekryje sen.
Javisko vzápätí mizne, si ním ty.
Divadlo v počestnej hĺbke!
Mystérium o prepracovanom
riaditeľovi divadla!
Nové a nové naštudovania…
Spálňa. Je noc.
Miestnosťou pláva tmavá obloha.
Kniha, pri ktorej ktosi zaspal,
je ešte otvorená,
postrelená leží na peľasti.
Spáčove oči sa hýbu,
sledujú text bez písmen
v inej knihe –
iluminovanej, starobylej, s rýchlym spádom.
Závratná commedia, písaná ozdobným písmom
za kláštornými múrmi viečok.
Jediný exemplár. Jestvuje len teraz!
Zajtra už bude všetko zotreté.
Mystérium o veľkom plytvaní!
Vymazávanie… Ako keď turistu zastavia
podozrievaví muži v uniforme,
otvoria fotoaparát, vyberú film
a slnku dovolia zabiť obrázky:
tak denné svetlo zatemňuje sny.
Vymazané, alebo iba neviditeľné?
Jestvuje snívanie mimo dohľadu,
čo nikdy neprestane. Svetlo pre iné oči.
Zóna, kde loziace myšlienky sa učia chodiť.
Tváre a postavy sa preskupujú.
Pohybujeme sa po ulici, v slnečnej páľave
medzi ľuďmi.
Ale rovnako veľa a či ešte viac
tých, ktorých nevidíme,
sa hýbe dnu v tmavých budovách,
ktoré sa týčia po oboch stranách ulice.
Zavše z nich dakto pristúpi k oknu
a hodí po nás tu dolu pohľadom.

Medzi inými kútmi sveta
O Tranströmerových básňach sa všeobecne tvrdilo a tvrdí, že sú zrozumiteľné aj pre nenáročnejších čitateľov, že prakticky každý sa môže identifikovať s príbehmi či zážitkami lyrického subjektu, s jeho pocitmi a vnímaním často presne načrtnutej scenérie, pregnantne opísaného deja. „V ten februárový večer som sa tu takmer zabil. / Auto sa v poľadovici kĺzalo bokom na / nesprávnu stranu hradskej. Protiidúce autá – / ich svetlá – sa blížili.“

Vstupné verše prvej časti básne Samota by to potvrdzovali, ale ďalšie verše toto jednoduché prerozprávanie nebezpečnej situácie komplikujú: „Moje meno, moje dievčatá, moja robota / sa odpútali a zostali tiché kdesi za mnou, / čoraz ďalej a ďalej. Bol som bezmenný / ako chlapec na školskom dvore, obklopený bitkármi.“

Druhá časť básne hovorí zrazu o čomsi (zdanlivo?) celkom inom, o kontraste medzi samotou, aká človeka postretne na zamrznutých poliach vo Švédsku, kde nevidieť živej duše, a medzi „inými kútmi sveta“, kde „sa ľudia rodia, žijú, zomierajú / vo večnej tlačenici“. Autor si ku koncu básne opakuje predsavzatie, ako možno tej tlačenici čeliť: „Musím byť sám / po desať minút každé ráno / a každý večer. Bez programu.“

Mohli by sme citovať z desiatok interpretácií tejto básne a zakaždým by sa pred nami otvárali nové a nové významy. V skutočnosti je Tranströmerova poézia jednoduchá iba zdanlivo, veď bravúrne metafory a prudké prechody od osobného k celosvetovému a všeľudskému, od prízemného k mysterióznemu, historické narážky, „nálety“ do histórie a prestrihy do našej skutočnosti (deje sa to Teraz) – to všetko dodáva jedinečnosť každej básni a každej jej interpretácii, lebo ju jednoducho nemožno pochopiť hneď a zaraz, ale postupne a zakaždým nanovo, pričom jej niektoré priestory, tie najhlbšie väzby a znamenia, ostávajú i naďalej pre nás (niektorých? všetkých?) nedostupné.

Elégia
Otváram prvé dvere.
Je to veľká, slnkom zaliata izba.
Po ulici prehrmí ťažké auto
a rozochveje porcelán.

Otvorím dvere číslo dva.
Priatelia! Pili ste tmu
a stali sa viditeľnými.

Dvere číslo tri. Úzka hotelová izba.
Výhľad do bočnej uličky.
Lampa, čo iskrí na asfalte.
Nádherné škvary skúsenosti.

Miláčik Švédov
Napriek tomu, že poézia tohtoročného laureáta Nobelovej ceny je mnohovrstevná a ani zďaleka zrozumiteľná vo svojej komplexnosti, on sám sa za posledných 15 – 20 rokov stal miláčikom Švédov. Myslím, že vo Švédsku by ste ťažko hľadali dospelého či študenta, komu by meno Tranströmer nič nehovorilo. Pripomína to príbeh starého Jaroslava Seiferta, keď sa ocitol v nemocnici a sestrička pozrela na menovku pri nohách jeho postele a vzdychla si: „Seifert, vždyť to zní jako poezie.“

Práve preto pred niekoľkými rokmi Švédi neveriacky krútili hlavou, keď im médiá ponúkli iný príbeh – počas štátnej návštevy kráľa Carla XVI. Gustafa v Moskve sa ruskí novinári spýtali panovníka, čo si myslí o poézii Tomasa Tranströmera. Odpoveď všetkých zarazila, v Moskve aj vo Švédsku: „Tomas… kto?“ Toto nesmierne faux pas dyslektického monarchu mi o pár mesiacov nato prezradili Tomas a Monica, keď som sa s nimi stretol v Štokholme.

Predtým sme sa však zasmiali na inom kráľovom „začudovaní“, ktoré som hostiteľom rozpovedal zase ja. V apríli 2002, teda onedlho po ceste do Ruska, navštívil kráľovský pár Slovensko a v Bratislave si mali na Univerzite Komenského prezrieť výstavu 50 rokov vyučovania švédčiny. Mne univerzita zverila čestnú úlohu – predstaviť kráľovi tri panely s prekladmi švédskej literatúry do slovenčiny. Čo čert nechcel (alebo povedzme to dnešným slovníkom: náhode sa zachcelo), že uprostred prvého panelu sa vynímala kniha s Tomasovým súborným básnickým dielom Medzi allegrom a lamentom. Kráľ podišiel bližšie, akoby nechcel veriť vlastným okuliarom, ďobol prstom do skla chrániaceho panel a pološepol Silvii, svojej kráľovskej manželke: „Titta, Tranströmer igen!“ Teda: „Aha, pozri sa, znova Tranströmer!“

Tri strofy

I
Rytier a jeho žena
skamenení, no šťastní
na veku rakvy, čo letí
za hranice času.

II
Ježiš dvihol pred seba
mincu s profilom Tiberia,
profil bez lásky,
moc v obehu.

III
Tečúci meč
vymýva spomienky.
V zemi hrdzavejú
trúbky a remence.

Cena cien pre majstra
Keď básnik 10. decembra prevezme z rúk švédskeho kráľa „cenu cien“ v podobe diplomu a medaily, iste už bude Jeho veličenstvo vedieť, kto tento Tomas vlastne je. A s ním vari aj milióny jestvujúcich a budúcich čitateľov autora, ktorého čo do počtu zbierok a básní v podstate skromnú tvorbu preložili do asi 50 jazykov sveta.

Zapamätajú si a budú citovať verše ako „Zložil som skúšky na univerzite zabudnutia a ruky mám rovnako prázdne ako košeľa, čo visí na šnúre na bielizeň,“ alebo „Nesiem sa vo vlastnom tieni / ako husle / vo svojom čiernom puzdre.“ Pred mnohými z nich sa budú na katedrále básne otvárať klenba za klenbou, iní budú šťastní, že do tej katedrály mohli vstúpiť a pokochať sa jej krásou, jej rečou, jej mlčaním.

Z marca 1979
Majúc už po krk všetkých, čo prichádzajú so slovami, slovami,
ale nie s rečou,
odišiel som na ostrov pokrytý snehom.
Divočina nemá žiadne slová.
Nepopísané strany sa šíria všetkými smermi!
Narazím na stopy srnčích kopýtok v snehu.
Reč, ale žiadne slová.

Áno, rečou básnika olúpeného o dar reči už nemusia byť slová – môžu to byť stopy srnčích kopýtok v snehu. Alebo sedemnásť slabík haiku, aké vie napísať iba majster Tomas… Tomas, kto?

Prítomnosť Boha.
V tuneli vtáčej piesne
odomkli bránu.

Použité básne v preklade Milana Richtera z knihy Medzi allegrom a lamentom (MilaniuM 2001)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku