Konferencia a následne aj nedávno publikovaný zborník príspevkov, ktoré na nej odozneli, iniciovala závažné posolstvo: Historické, ale aj súčasné problémy kresťanského, židovského a islamského sveta by mali byť predmetom systematického štúdia, aby sme mohli nájsť najadekvátnejšie spôsoby, vedúce k náboženskej a medzikultúrnej komunikácii, tolerancii a porozumeniu.
Kniha Východné kresťanstvo, judaizmus a islam medzi smrťou Mohameda a Timura (632 – 1405) je príspevkom v tomto snažení. Publikáciu vydal Ústav orientalistiky SAV a edične ju pripravili Marián Gálik a Martin Slobodník. Zborník obsahuje 15 príspevkov slovenských a zahraničných vedcov na tému troch abrahámovských náboženstiev medzi 7. a 15. storočím, ale čiastočne od smrti Ježiša Krista, respektíve od pádu Jeruzalema v roku 70, keď sa počas takmer poldruha tisícročia vytvorili podmienky pre „zatmenie“, či takmer úplné zničenie východných ázijských a afrických kresťanských denominácií, medzi ktoré počítame nestorianov, teraz nazývaných Cirkvou východu, koptskú a etiópsku cirkev v Afrike, arménsku cirkev, jakobitskú a maronitskú cirkev v Sýrii.
Rozdiely medzi západnými a východnými kresťanmi
Na rozdiel od západného kresťanstva, ktoré sa dostalo do prostredia, kde sa rúcali pohanské predstavy v starom Grécku a neskôr v Ríme, respektíve na územiach , ktoré do Rímskej ríše patrili, a hľadali sa nové, presvedčivejšie či aspoň príťažlivejšie náboženské predstavy z Východu, rôzne mystérie, kult egyptskej Isidy a iné, bola na Východe iná situácia. Pretrvávali tam stále veľmi silné náboženské systémy s dlhodobou, často tisícročnou tradíciou, teologicky i filozoficky presvedčivo sformulované, dokumentované, osvetľované pomocou veľkých diel umenia, príťažlivých mýtov, literatúry, sakrálnych stavieb, vyznávané miliónmi veriacich a podporované politickou a ekonomickou mocou.
Východné kresťanstvo sa presadzovalo veľmi ťažko, rozhodne ťažšie než v Európe, kde panovalo, aspoň v mestách, keď nie na vidieku, náboženské vákuum. Spolu s myšlienkou spásy to boli sociálne požiadavky, idey rovnosti medzi ľuďmi, vzájomnej lásky, odporu voči otrokárskemu systému vo vtedajšej Európe, ktoré si získavali sympatie a viedli ku konverzii na kresťanstvo. Konštantín Veľký (274?-337) neprejavil ku kresťanom svoju priazeň pre údajné videnie „In hoc signo vinces“ (V tomto znamení zvíťazíš), ale pretože v jeho vojsku v boji proti Maxenciovi pri moste Milvio na území dnešného Ríma r. 312, bola väčšina kresťanských vojakov, ktorí potrebovali a boli ochotní aj život položiť za náboženskú slobodu. V nasledujúcom r. 313 udelil Konštantín Milánským ediktom neobmedzenú náboženskú slobodu. Na jednej strane tým vyplnil túžbu širokých más veriacich , ale na druhej strane chtiac-nechtiac otvoril Pandorinu skrinku nedostatočne zodpovedaných teologických otázok v oblasti kristológie a učení o Najsvätejšej trojici.
Cisár Konštantín Veľký a jeho nasledovníci si najmenej zo všetkého priali rozkol v cirkevných radoch a preto r. 392 prišlo k všeobecnému a neodvolateľnému zákazu všetkých pohanských kultov a obradov. Najhoršie na tom boli židia, ktorých Rimania vyhnali z Palestíny po r. 70 a 135. Rimania sa však k židom správali lepšie ako kresťania v Byzancii. Pokiaľ ide o tzv. heretikov, to boli najmä Ariani, prívrženci alexandrijského kňaza Areia (260–326), ktorých odsúdil konštantinopolský koncil r.381 a prenasledoval v tom čase vládnuci cisár Theodosius (379–395).
Iný rozdiel, ktorý bol medzi západným a východným kresťanstvom, bola intenzita a dĺžka prenasledovania kresťanov. Ak si vezmeme ako príklad Perziu, kam neskôr odišla väčšina nestorianov vyhnaných zo Sýrie, prenasledovanie začalo až vtedy, keď prestalo na Západe. Tamojší kresťania sa stali nepriateľmi nielen pre zoroastrianov, vládnucej cirkvi v Perzii, ale aj pre jej vládcov. Prenasledovanie kresťanov v Perzii ďaleko presiahlo v počte mučeníkov a v intenzite náboženskej nenávisti všetko, čo vytrpeli kresťania na Západe počas troch storočí vlády pohanských cisárov.
Najlepšie je to vidieť na Veľkom perzskom prenasledovaní, ktoré začalo dva či tri roky po Konštantínovej smrti, ktorý sa krátko predtým chystal vojensky napadnúť Perziu so zámienkou byť ochrancom kresťanov. Trvalo celých 40 rokov. Za takejto situácie nie je nič čudné, že sa domáca svetská i náboženská moc spojili v akciách, ktoré prerástli v najmasívnejšie prenasledovanie kresťanov v dejinách, neporovnateľné s rímskymi prenasledovaniami za čias Nera a Diokleciána pokiaľ išlo o dĺžku, krutosť a počet mučeníkov. Stalo sa to za vlády Shapura II (309–379), šacha, ktorý vládol najdlhšie v perzských dejinách a prežil Konštantína Veľkého i jeho synovca Juliana Apostatu (331?-363), ktorý ako odpadlík išiel pokrytecky pomáhať kresťanom a zomrel v Perzii. Údajne zvolal: "Zvíťazil si, Galijejčan,” keď ho nepriateľský vojak nabodol na kopiu.
Prenasledovanie, ale iné ako v Rímskej ríši a Perzii
Šíreniu kresťanstva v Ázii bránili okrem iného veľké vzdialenosti medzi tamojšími centrami. V Európe, kde sa kresťanstvo sústreďovalo okolo Stredozemného mora, sa vzdialenosti dali prekonať najviac za pár mesiacov, medzi Európou a Áziou to mohlo trvať celé roky. Nestoriani boli v stredoveku najhorlivejší misionári a dostali sa ďalej a o stáročia skôr v poslaní hlásať Evanjelium ako európski kresťania. Oni doniesli posolstvo Ježišovo do Strednej Ázie, Mongolska, do stredovekého Turkestanu (dnešného Xinjiangu), Tibetu i do vnútornej Číny. Nevydržali však tlak prostredia a dejinnú nepriazeň. Neboli to iba moslimovia, zoroastriani alebo budhistickí lamovia v Mongolsku, ktorí boli príčinami ich zániku.
Pokiaľ ide o vzťah moslimov ku kresťanom v jednotlivých krajinách vyznávajúcich islam, tam by som slovo prenasledovanie používal veľmi obozretne. Určite to nebolo prenasledovanie toho druhu, aké sa praktizovalo v Rímskej ríši alebo Perzii. Na postupy, ktoré používali moslimovia voči kresťanom a židom, ako tým, ktorí vlastnili Knihu , teda boli „ľuďmi Knihy“ (ahl al kit?b), poukazuje svetoznámy islamista slovenského pôvodu prof. Yohanan Freedmann z Hebrew University of Jerusalem (*1936) ako praktizovanie tolerancie a nátlaku. Mohli si zachovať svoju vieru, ale moslimovia ich pokladali za dhimmi (ochraňovaní obyvatelia), ľuďmi určitého druhu geta, aj keď nie takého ako boli židovské getá v Európe. Mnohí z kresťanov, najmä v Sýrii, kde tvorili väčšinu obyvateľstva v čase arabského vpádu, sa stali veľmi potrební pre málo vzdelaných Arabov. Takými boli kresťanskí (ale aj židovskí) učenci, lekári, umelci , filozofi, architekti a iní. Najmä nestoriani požívali arabskú dôveru. Boli však aj prípady vyhnanstva i zabíjania židov a väčšieho nátlaku na Arabskom polostrove.
Donucovacích metód bolo viacero. Ako dhimmi museli platiť džizvu (daň z hlavy), ktorá bola vyššia ako moslimov, ale obyčajne nižšia než u bývalých kresťanských mocipánov. Museli počítať s možným násilným vysťahovaním z krajín, kde bývali, ale to robili práve tak kresťania, a treba súhlasiť s názorom prof . Benjamina Z. Kedara (*1938), taktiež izraelského vedca slovenského pôvodu, že stredovekí kresťania boli v otázke vyhnanstva voči heretikom a židom ďaleko neľudskejší než moslimovia.
Veľmi dôležitým a rozhodujúcim bolo, že nikde na Východe sa nepodarilo kresťanom získať podporu vládnucich skupín ako sa to stalo za vlády Konštantína Veľkého v Rímskej ríši. Do určitej miery to zapríčinila veľká miera difúznosti, nejednotnosť jednotlivých kresťanských denominácií a taktiež neschopnosť dynamickej adaptabilnosti. V Sýrii, v prvom kresťanskom kráľovstve Ázie, alebo neskôr pred príchodom Mohameda aj v Perzii, bolo značné množstvo kresťanov. Tamojším vládnym kruhom boli podozriví, museli preto Sýriu opustiť a v Perzii ich prenasledovali.
Úspešné presadzovanie islamu
Po Mohamedovej smrti sa islam ukázal ako dynamický a veľmi úspešný prvok v medzinárodnom náboženskom, spoločenskom živote i v kultúrnom živote. Najprv vojenské úspechy v susedných ázijských štátoch, potom ovládnutie ekonomických pozícií, intelektuálnych kapacít podrobených krajín, ovládnutie území na k nám obrátenej ázijskej strane Pamíru, ďalej Egypta, severnej Afriky a časti Španielska malo za následok, že kresťanský svet vtedajšej strednej Európy sa začal mať na pozore. Charles Martel zastavil pochod stúpencov islamu pri Tours a Poitiers roku 732. Roku 751 to urobili Číňania pri rieke Talas. Ale islam nezastavili. V tom istom ôsmom storočí im zatarasili Chazari ich cestu do východnej a Byzancia do južnej Európy. Do východnej sa islam nedostal, ale do južnej áno prostredníctvom osmanských Turkov po páde Konštantínopolu (Carihradu) roku 1453.
Po roku 1526 až do našej bezprostrednej blízkosti. Na Slovensku až po Nové Zámky medzi rokmi 1663 až 1685. Aj keď pád abbasovského kalifátu s hlavným mestom Bagdadom roku 1258 po útoku mongolských vojsk vedených kresťanským vojvodcom, znamenal koniec zlatého veku arabskej civilizácie na Východe, stúpenci islamu sa v predpamírskej i zapamírskej časti Ázie nakoniec presadili. Pred svojou smrťou roku 1405 stačil Timur Leng zničiť prakticky celé východné kresťanstvo medzi západnými hranicami Číny a Čiernym morom, medzi Ormuzom a Dillí. On ale poničil všetko, čo mu stálo na ceste k uchopeniu moci, nezáležalo mu vôbec na vierovyznaní.
Západnému, nie východnému kresťanstvu trvalo 500 rokov, pokým sa aspoň do určitej miery presadilo v Ázii, zatiaľ čo islam sa naďalej šíril v Indii, Juhovýchodnej a Strednej Ázii a v Číne. Aspoň ako náboženský systém sa ukázal byť ďaleko dynamickejší.
Memento a poučenie z Timurovej doby
Roku 2005 sme si mohli pripomenúť 600 rokov od úmrtia Timura Chromého. Ako som už napísal, bol to jeden z najväčších hrdlorezov stredovekých dejín, hroznejší než Džingischán alebo Batuchán. Timur Chromý, niekedy naprávom nazývaný Veľký, bol vládca turko-mongolského pôvodu. Jeho snom bolo stať sa druhým Džingischánom ale nemal jeho organizatorské schopnosti a umenie vládnuť v mieri. Neľudsky nechal vyvraždiť všetkých, ktorí mu odporovali, takisto moslimov, židov i kresťanov. Tých posledných však bolo malo. Nevydržali najprv zoroastrianský a potom moslimský napor. Timur im zasadil tak povediac poslednú ranu. Pre všetkých nás je to určité memento a my si z neho musíme vziať ponaučenie. Je jedno, aké náboženstvo vyznávame, alebo akého presvedčenia sme. Ale keď sa už podobná tragédia stala, bolo by dobré si ju bližšie všimnúť a rozanalyzovať ju s cieľom vyvarovať sa takýchto konfrontácií a dôjsť aspoň k adekvátne realizovateľnému porozumeniu. Podobná tragédia je aj v budúcnosti možná, aj keď by bola iste celkom iného druhu a rozsahu.
Väčšia vina kresťanov
Musíme si uvedomiť, že kresťania niesli v priebehu dejín väčšiu vinu, pokiaľ išlo o vzťahy k moslimom alebo o vzťahy k Židom. Kresťanský svet musí niesť zodpovednosť zato, čo sa dialo počas reconquisty, križiackych výprav, najmä tej prvej, neskorších pogromov a a nacistického holokaustu. Zároveň však nesmieme zabúdať, že žijeme v období globalizácie, multikulturalizmu, ale aj náboženského fundamentalizmu a prefíkaných foriem terorizmu. Práve náboženský fundamentalizmus v niektorých islamských štátoch je zo všetkých najvypuklejší, hoci ten kresťanský, najmä v USA a v balkánskych štátoch, je taktiež problematický, čo dokladá novodobejšia i najnovšia história. Netreba sa tu zvlášť zmieňovať o židovskom fundamentalizme, ktorý sa prejavuje vo vzťahu k Palestínčanom, k Arabom a vice versa. Pokiaľ ide o terorizmus, nesmieme zabudnúť na Nóra Andresa B. Brejvika. Teroristom a masovým vrahom môže byť aj príslušník západnej kresťanskej denominácie a nemusí prejsť výcvikom al-Kájdy.
V druhom roku nášho tisícročia, 11. 9. 2001 teroristi zaútočili na newyorské „dvojičky“, a neskôr sa odohrala tragédia v moskovskom divadle, v Beslane, Madride, Londýne, v Indonézii, Egypte a inde. Kresťanský a demokratický svet sa musí brániť. To však neznamená, že to má robiť nevhodnými spôsobmi. Roku 2003 Američania zbytočne vojensky napadli Irak a západné demokracie im vo väčšej či menšej miere pomohli. Doteraz sa nedokázalo, a zrejme sa ani nedokáže, že Irak vlastnil zbrane hromadného ničenia, čo mal byť hlavný dôvod vojenského zásahu. Irackou odvetou sú neustávajúce samovražedné bombové útoky. Bolo by načase si uvedomiť, že vojna v novom tisícročí by nemala byť prostriedkom riešenia nijakých konfliktov, vrátane medzinárodných.
Shalom, selam! Kiež pokoj Toho na ktorého sa odvolávajú všetky tri abrahámovské náboženstvá (nech Ho ich stúpenci nazývajú, ako chcú), stane sa raz skutočnosťou na tejto modrej planéte!
PhDr. Marián Gálik, DrSc. (1933), sinológ, odborník na čínsku literatúru, čínsko-západnú literárnu komparatistiku a kultúrnu históriu. Za svoje knižné a časopisecké publikácie dostal Cenu SAV (2003) a stal sa laureátom prestižnej medzinárodnej Ceny Alexandra von Humboldta (2005).
