Dej svojej v poradí 22. knihy (ak nerátame Červeného kapitána v paperbackovom vydaní s filmovou obálkou) zasadil do obdobia nežnej revolúcie v novembri 1989. Ide o detektívne začiatky Richarda Krauza, a tak v knihe chýba obľúbený frajer Chosé, ktorý v neskoršom období tvorí s Krauzom detektívnu dvojicu. Absentujú aj Kuky a tlstý Váňa, ktorí v predchádzajúcich detektívkach dotvárajú tím zo slávnej kancelárie 141. Mimochodom, aj na Krauzov nástup do deja si treba v knihe počkať prvých 100 strán. Verejná bezpečnosť prestáva jestvovať a z príslušníkov sa na záver knihy stávajú policajti.
Priznám sa, mám radšej práve tieto „dánovky“, ktoré sa odohrávajú ešte v období pred osemdesiatym deviatym. Autor siaha síce do nie tak dávnej, ale predsa len histórie. Bolo to obdobie, keď bola vražda čosi neslýchané a ľuďmi naozaj otriasla. Obdobie, keď si ľudia viac všímali jeden druhého a akceptovali autority. Bolo to obdobie, keď sa, prirodzene, diali mnohé iné neprávosti, bola iná forma „buzerácie“, „papierovačiek“, štatistických výkazov a prenasledovania, ale ako niekoľkokrát v texte Dominik Dán opakuje: „Zvláštne, ako socializmus niekedy pripomína dnešok.“
Takže na lavičke sa stane vražda. Nie jedna, hneď niekoľko, v presných časových odstupoch. Tá štvrtá mesiac pred revolúciou. Zahrdúsené mladé ženy sú z rozličných prostredí: manželka, študentka, predavačka, prostitútka… Čo ich spája? Vo chvíli, keď to detektívi pochopia, pardon, keď na to príde kriminalistické ucho Krauz, môže sa pátranie začať uberať správnym smerom. Tu neplatí, že lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Práve tá strecha je v prípade dosť dôležitá.
V tejto knihe musím oceniť Dánov literárny štýl. Pohral sa so slovíčkami, s opakovaním viet, dokonca s písmenkami: „Piatkovým ponurým podvečerom prechádzal podnapitý policajt priechodom pre peších, pokyckal paniu, prstom pohrozil prítomným požiarnikom, povaľačom, pochôdzkarom, prakticky pohrozil plebsu, pričom proti policajtom pohotovo preventívne použil preukaz pred prúserom.“ Ešte by to chcelo na záver detektívky dodať, že: Páchateľa potrestali, prospechári prehrali, pravda porazila podlosť. Nič také sa však nestalo, pretože Dominik Dán nepíše pohodové prízemné policajné príbehy.
Čo ma špeciálne na tejto knihe zaujalo, sú rôzne autorove náznaky. Čo všetko je pravda na príbehu, ktorý môže byť čistou fikciou bývalého vyšetrovateľa zločinov – alebo aj nie? Napríklad, že vrahovia Cervanovej by mohli byť nevinní, s Kocúrom a ostatnými to celé vtedy bolo Kocúrkovo a skutočným páchateľom je… Alebo, ako málo chýbalo a nežný prevrat nemusel byť vôbec nežný. Kňažka plánovali v tomto období v rámci provokácie tajní zabiť a na Budaja mali spis z nejakého znásilnenia, ktorým mu mohli kedykoľvek zlomiť väzy. Vie pán Kňažko, že by mal Krauzovi a Burgerovi potriasť pravicou za záchranu života? Pardon, on to už v knihe vlastne urobil. A jestvoval niekedy onen spis na známeho propagátora nenásilia v „budajke“?
Samozrejme, mesto, príbeh a všetky osoby v tejto knihe sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami je čisto náhodná, hoci sa môžu niekomu zdať akési povedomé, píše dvorný autor vydavateľstva Slovart na začiatku každej svojej knihy.
A nie je to len dobré autorské krytie? Alebo len nejaká fatamorgána Dominika Dána.
