Knihu otvára klasická poviedka Františka Švantnera Stretnutie, pôsobiaca ako remake Bottovej Žltej ľalie, a Mitanove Nočné správy. Aj ďalšie mená, medzi inými Hvorecký, Rankov alebo Balla naznačujú, že pôjde o trochu inú ako čisto žánrovú podobu hrôzostrašnej literatúry.
Editori Martin Králik a Peter Uličný sa voľbou tejto perspektívy akoby priblížili k dnes už kultovej, ešte za socializmu vydanej antológii svetového hororu Lupiči mŕtvol v réžii Jana Zábranu. Aj Zábrana totiž do svojho výberu popri Poeovi a Lovecraftovi zaradil autorov ako Virginiu Woolfovú či Raya Bradburyho.
Horor ako domovský prístav
„Aj mladý človek má už svoju pamäť a históriu – a platí to aj o veľmi mladom slovenskom horore,“ píšu zostavovatelia v predhovore. Hlavnou ambíciou knihy bolo podľa ich slov ukázať, že na Slovensku tento žáner žije a okrem čitateľov má aj svojich autorov. Preto bola pôvodne táto antológia zamýšľaná ako stretnutie spisovateľov, pre ktorých je horor ich „domovským prístavom“. No počas dlhých bezsenných nocí sa dvojica editorov rozhodla siahnuť hlbšie a ďalej, za čo im právom patrí vďaka. Chvályhodné je aj to, že okrem hutného úvodu umiestnili za každú poviedku malý autorský medailón, čo ocení najmä na pôde slovenského fandomu menej zorientovaný čitateľ.
Prínos antológie, ktorý spočíva práve v jej „slovenskosti“, sa nedá spochybniť. Väčšina poviedok sa totiž odohráva v kulisách našich miest alebo dedín. Vampirizmus, čierna mágia, duchárčiny a iné hrôzy šikovne situované do slovenských reálií zintenzívňujú čitateľský zážitok na maximum: „…rolety zatiahnuté, iba na konci ulice svieti do októbrovej tmy vývesný štít pohostinstva, kde to ešte žije, dokonca vrie, podchvíľou niekto vyjde knísavým krokom, vymočí sa pri najbližšej lampe a odtacká sa smerom k svojmu tušenému domovu…“ (z poviedky Suspiria de profundis od Petra Uličného).
Čestné miesto pre zimomriavky
Aj keď väčšina autorov patrí k známym a etablovaným predstaviteľom slovenskej fantastiky (Juraj Červenák, Dušan D. Fabian, Jozef Karika a ďalší), ich texty, sústredené v tejto zbierke spĺňajú aj vyššie umelecké kritériá.
Zimomriavky totiž majú v literatúre už dávno svoje čestné miesto. Najmä dnes, keď sa dejovosť, napätie či zmysel pre pointu, ktoré kedysi formovali takmer každé rozprávanie, z vysokej literatúry vytrácajú, sú tieto tradičné kvality príbehu nútené prežívať v tieni okrajových žánrov.
No čo je ešte dôležitejšie, spolu s nimi v tomto tieni prežíva aj jedna zabudnutá, prazvláštna postava – zombie čitateľa, ktorý číta len pre slastný pocit z čítania samého. Možno najmä preto je vydanie prvej antológie slovenského hororu udalosťou, ktorá svedčí okrem iného aj o tom, že na Slovensku okrem literatúry stále existujú aj čitatelia.
Martin Králik, Peter Uličný (ed.): Farby strachu. Antológia slovenského hororu. Artis Omnis 2011. 309 s.
