Zostavila viaceré antológie slovenských próz, ktoré vyšli v zahraničí, má tam mnoho osobných kontaktov a dokonca je členkou rakúskeho združenia spisovateľov. Cez kolegiálne vzťahy sa literatúra šíri najlepšie.
Aký zmysel majú antológie?
Antológie, to je moja slabosť! Mám ich rada oddávna, najprv ako čitateľka
a neskôr aj ako zostavovateľka. Sú to pre mňa okienka do literatúry, najmä
tej neznámej. Priezory, ktoré dovolia uvidieť aspoň kúsok, naladiť a
vzbudiť záujem. Vychádzam z predpokladu, že pre inonárodných čitateľov
môže byť zaujímavý aj priezor do našej literatúry a že pripraviť
antológiu je čosi ako vyslanie malého posolstva. Každá antológia, podobne
ako každá kniha, má popri všeobecných znakoch vo svojom osude aj čosi
jedinečné, čo ozvláštňuje jej vznik, podobu i cestu k čitateľom.
Ako vznikla napríklad najnovšia antológia, ktorá vyšla pod
názvom Portrety z bliska (Abilion, 2016) v Poľsku?
Zo spolupráce so spisovateľkou, prekladateľkou a vydavateľkou Martou
Świderskou-Pelinkovou, ktorá sa v posledných rokoch orientuje na preklad a
vydávanie slovenskej literatúry a ktorá vydala aj moju knihu Fragmenty
s občasnou túžbou po celostnosti a časopisecky niekoľko mojich básní.
Postupne naša mailová komunikácia nadobúdala na intenzite a odrazu v nej
odznela otázka o možnom vydaní zbierky súčasnej slovenskej poviedky. Tú
sme potom pripravili spolu so spisovateľom Radom Brenkusom a s finančnou
podporou komisie SLOLIA (Slovak Literature Abroad).
V Moskve vyšla elegantná antológia Kofe s Bachom, čaj
s Šopenom (Izdateľstvo Forum, 2015). Preložila ju Nina Šulginová, ktorá
už roky slovenských autorov tlmočí a je priateľkou Slovenska. Podarilo sa
to aj vďaka nej?
O ruskej antológii sme dlho uvažovali so spisovateľkou a prekladateľkou
Evou Maliti-Fraňovou, ktorá sa napokon s veľkým zaujatím ujala
organizátorskej práce. Oslovila v Moskve práve Ninu Šuľginovú a tú
nápad pripraviť ženskú poviedkovú antológiu zaujal. Možno aj preto, lebo
osobne pozná väčšinu zo zúčastnených literátok. Výsledkom je –
opäť s pomocou komisie SLOLIA – krásna kniha naozaj v elegantnej väzbe,
s obálkou výtvarníčky Nade Rappensbergerovej-Jankovičovej.
Nedávno bol na Slovensku indický spisovateľ, prekladateľ a
vydavateľ Amrit Mehta. Aj s ním ste spolupracovali na slovenskej antológii
poviedok a vlani vám vydal samostatnú knižku v Indii. Kde ste sa
stretli?
Poznáme sa už roky. Vo svojom časopise, orientovanom najmä na
stredoeurópsku literatúru, Saar Sansaar zverejnil viaceré ukážky zo
súčasnej slovenskej produkcie a takisto z nej vydal niekoľko kníh (mne
zbierku poviedok Marmik). Stretli sme sa pri jeho návštevách Bratislavy a
rozprávali sme sa o súčasnej literárnej situácii v Indii i na Slovensku,
o špecifikách, ale aj o spoločných momentoch. No najmä o tom, ako málo
sa poznáme. Slovo dalo slovo a nápad pripraviť tentoraz len ženskú
antológiu z poviedkovej tvorby našich spisovateliek rôznych generácií bol
na svete.
Zvláštne je, že on je germanista, ktorý si obľúbil aj
slovenskú literatúru a venuje sa jej – čo ho láka?
Amrit Mehta sa usiluje prinášať indickému publiku súčasnú európsku
literatúru a zaujíma sa najmä o nemecky hovoriacu scénu. Usiluje sa
vytvárať protiváhu k anglicky písanej literatúre, ktorá v jeho krajine
stále dominuje. Amrit Mehta býva častým hosťom vo Viedni, takže svoju
úlohu zrejme zohrala blízkosť Bratislavy. Keď našu metropolu navštívil,
veľmi si ju obľúbil a začal sa interesovať aj o slovenskú literatúru.
Myslím si, že ho zaujala najmä záberom do súčasnosti.
Sústreďujete sa prevažne na antológie ženských autoriek –
vyplýva to z vášho prirodzeného záujmu a kolegiálnych vzťahov
v literatúre, alebo je to isté „súperenie“ s mužmi?
Ženské autorky boli u nás vyslovene podprezentované – stačí si
pozrieť niektoré staršie antológie. Našťastie, v posledných
desaťročiach sa situácia zlepšuje. Nejde mi o súperenie medzi mužmi a
ženami, ale o vytváranie rovnakých možností. Feministickou terminológiou
povedané – ide mi o rodovú spravodlivosť.
Poznáte sa s mnohými zahraničnými autormi. Ako sa tieto kontakty
začali?
V 90. rokoch sme prežívali eufóriu z možnosti prekračovať aj
literatúrou hranice, nadväzovať osobné kontakty so zahraničnými
literátmi, rozvíjať rôzne formy spolupráce. V mojom prípade bola na
začiatku spolupráca so, žiaľ, už nebohou Klarou Köttner-Benigniovou,
veľkou priateľkou slovenskej kultúry. Vyšla nám vo Viedni spoločná
knižka…
Potom už nasledovali antológie?
Áno, aj. Prvú, rozsahom útlu knižku Tagtägliche Unendlichkeit sme
pripravili spolu s germanistkou Elenou Ehrgangovou z Filozofickej fakulty UK
v Bratislave a mladou nemeckou slovakistkou Biancou Schmittovou, ktorá tu
vtedy bola na študijnom pobyte. Rada by som sa zmienila aj o neveľkej
antológii našich poviedok Meždu generacijami, ktorá vznikla v roku
1999 v spolupráci s našou poprednou rusistkou Evou Kollárovou pri
príležitosti svetového rusistického kongresu. S rakúskymi autorkami Ilse
Bremovou a Zdenkou Beckerovou, pôvodom Slovenkou, sme ešte v minulých dvoch
desaťročiach pripravili tri slovensko-rakúske poviedkové antológie. Dve
vyšli v nemeckom preklade v Rakúsku, jedna v slovenčine u nás. Vtedy
vyšli aj viaceré domáce antológie z tvorby Klubu slovenských prozaičiek
Femina, ktoré boli základom aj zahraničných antológií.
Pri vzniku antológií pracujete s ľuďmi a s „cudzími“
textami, čo vždy prináša aj problémy – pocítili ste to?
Napriek tomu, že som silná introvertka a inklinujem v rámci možností,
ktoré mi život dáva, k samote, som zároveň aj „človek spolupráce“.
Nadchýnajú ma tvorivé rozhovory, pri ktorých sa rodia nové nápady alebo sa
rozvíjajú tie staršie. Sú to rozhovory, v ktorých sa spája intelekt,
fantázia, kreativita a práve to nadšenie, potrebné na akýkoľvek tvorivý
čin. V takej komunikácii vznikajú zárodky mnohých ideí, ktoré
kryštalizujú a dozrievajú, číria sa. Niečo podobné som zažívala aj pri
príprave niekoľkých svojich poetických kníh, keď sme v priateľskej
trojici s výtvarníčkou Kvetkou Fulierovou (ilustrovala mi dosiaľ 17 kníh)
a s vydavateľom Gustom Rosom predebatovali hodiny, hľadajúc pre knižky
optimálne výsledné tvary.
Vystihne Kveta Fulierová vždy váš text? Debatujete o umení?
Ovplyvnila niektoré postavy vo vašich prózach?
V jej byte – svojskom, fulierovskom svete – vedieme dlhé roky rozhovory
o umení, o živote. No nikdy som pritom nemyslela na to, že by sa tieto
naše debaty mohli nejakým spôsobom premietnuť do mojich kníh. Až teraz pri
tejto otázke som si uvedomila, že viaceré moje protagonistky sú
výtvarníčky. V rozhovoroch s Kvetou si neraz vyjasňujeme, čo by malo byť
„jadrom“ ilustrácií. Kveta na základe textov a debát o nich pripraví
podklady a potom ich spolu preberáme, až kým nespravíme definitívne
rozhodnutia o výbere. Máme podobné videnie a cítenie reality. Mne sú
blízke jej obrazy a grafiky, ona to zase tvrdí o mojich textoch. Stretnutie
s ňou pokladám za jednu zo šťastných udalostí v mojom živote.
A netýka sa to len spolupráce pri tvorbe kníh. Obdivujem jej životné
postoje. A vysoko si ich cenil, kým ešte žil, aj jej partner, výtvarník
Július Koller.
Máte bohatý osobný autorský program a tak sa núka otázka –
nie je vám ľúto „plytvať“ energiu na cudzie texty?
Pre človeka, ktorý žije s literatúrou, celkom cudzie texty ani nejestvujú.
Navyše zostavovanie antológií, ktoré predpokladá pozorné, koncentrované
dotyky s textami iných autorov, je dobrou príležitosťou rozširovať si
svoj svet o svety tých druhých. Na také čosi mi nemôže byť
ľúto času.
Vďaka vám sme zažili aj čerstvý dotyk s autorkami z Dolnej
zeme. V knižke Studienky sú poviedky autoriek od nás – z historicky
Hornej zeme a od južných slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska a zo
Srbska. Báčsky Petrovec, a vôbec Vojvodinu dobre poznáte, pochádza odtiaľ
aj váš manžel Vladimír. Berú tam stále našu literatúru ako svoju?
Nevzďaľujú sa tie dve súvisiace kultúry v nových podmienkach?
Po obdobiach „ticha“ – bol to dôsledok nerozumnej kultúrnej politiky
z minulosti – si naše literatúry, hornozemská a dolnozemská, opäť
hľadajú cestu k sebe a rozvíjajú rozmanité spoločné akademické
i umelecké projekty. Vďaka tomu mohla vzniknúť aj spolupráca s významnou
vojvodinskou poetkou a prozaičkou Vierou Benkovou z Báčskeho Petrovca.
Poznáme sa už viac rokov a pri osobných stretnutiach sme neraz preberali
možnosti, čo by mohlo priblížiť súčasnú dolnozemskú a hornozemskú
slovenskú literatúru.
Našťastie ste spoločné nápady zrealizovali a vyšli až
dojímavé knižky. Čo vás na nich najviac teší?
V priebehu niekoľkých rokov sme pripravili tri výbery – poézie (Plášť
bohyne), prózy (Studienky) a esejí (Eseje a štúdie) slovenských autoriek zo
Srbska, z Maďarska, Rumunska a zo Slovenska. Vlani nám zasa vyšla knižka
Zbližovanie, ktorá prináša rozhovory s osobnosťami literárneho života zo
spomínaných krajín. Viera Benková robila rozhovory s našimi, ja
s dolnozemskými autormi a autorkami. Všetky tieto knižky spolu
s pripravovanou antológiou detskej prózy umožňujú porovnať témy
slovensky píšucich autoriek zo štyroch spomínaných krajín a porovnať aj
samotnú slovenčinu: ako žije a „funguje“ v rôznych jazykových a
spoločensko-kultúrnych prostrediach.
V Česku vám vyšli nedávno verše v knižke Cesty (s Milenou
Fucimanovou) a v zbierke poviedok Divné dny (s inými českými autorkami) je
zasa vaša próza Na rube plátna. Viete natoľko po česky, že ste mohli
v knižke Cesty použiť češtinu ako autorský jazyk?
Básne do slovenčiny a češtiny sme si pri príprave spoločnej knižky Cesty
s Milenou Fucimanovou prekladali vzájomne, sama by som sa neodvážila na
preklad, hoci, ako väčšina našich ľudí, s češtinou nemám problém.
Milena prišla dokonca s návrhom, aby sa oba jazyky stretli aj v rámci
jednej básne, takže niektoré básne sú v knižke dvojjazyčné, čo text
istým spôsobom ozvláštňuje. Do knihy Divné dny ma prizvala jej
zostavovateľka a vydavateľka Markéta Hejkalová, ktorá je sama aj
spisovateľkou. Poznáme sa z jedného stretnutia stredoeurópskych
spisovateliek a myslím si, že v knihe vzniklo celkom zaujímavé
spoločenstvo textov.
Ako ste prepojená s rakúskym literárnym
spoločenstvom?
Som členkou Rakúskeho spolku spisovateľov/spisovateliek (Österreichischer
Schriftsteller/Innenverband), ktorý bol založený v roku 1945 ako prvé
spisovateľské združenie v Rakúsku po 2. svetovej vojne (starší PEN bol
v roku 1938 zrušený a obnovený až v roku 1947) a menšieho hainburského
združenia Autorenrunde. S oboma spolupracujem. Sú to síce živé, no iba
príležitostné kontakty, ktoré nestačia na hlbšie spoznanie. OeSV
organizuje pravidelné čítačky – asi 15 ročne, na ktorých obyčajne
vystúpia traja-štyria autori. Odohráva sa to v rôznych priestoroch –
okrem Literárneho domu či sídla Rakúskej spoločnosti pre literatúru a
Rakúskej spoločnosti pre hudbu sú to múzeá či galérie. Je to podobné ako
v našich spisovateľských organizáciách.
Váš manžel je vedec – biochemik. Má rád literatúru? Čo si
ceníte na jeho práci vy?
Teší ma, že má rád literatúru, hudbu, vôbec umenie. Napokon, zoznámili
sme sa presne pred polstoročím na koncerte v Redute a odvtedy sme tam
prežili spolu už nejeden krásny hudobný zážitok. Manželovej práci
nerozumiem, ale veľmi obdivujem trpezlivosť, s akou dokáže opakovať
pokusy, až kým sa mu ich nepodarí doviesť do úspešného záveru. A aj to,
ako dokáže prijať skutočnosť, že cesta, na ktorú sa vydal, nevedie
k cieľu, a po sérii neúspešných pokusov vie začať zanietene odznovu.
Tvrdí, že je to hra, ktorá ho nesmierne baví. Najväčšiu radosť pritom
má, ak sa jeho výsledky dajú prakticky využiť.
Hovoríte spolu aj o vašich knihách?
Manžel má celkom dobrý cit pre literatúru, neraz spolu diskutujeme
o textoch, ktoré mám rozpísané. Spravidla býva mojím prvým, neraz
kritickým čitateľom, hoci nie všetky jeho pripomienky prijímam. On zas
tvrdí, že moje knižky, najmä esejistické, sú preňho zaujímavé, že sa
z nich dozvedá o niektorých filozofických témach, ktoré mu rozširujú
obzor o poznatky, ku ktorým by sa inak nedostal.
Vo svojich knihách sa často obraciate k téme času,
objektívneho, ale najmä subjektívne prežívaného, ľudského. Pokladáte
túto tému za dôležitú pre literatúru, vôbec pre umenie a aj pre sám
život?
Je to podľa môjho názoru nesmierne dôležitá téma, najmä v dnešnej dobe
ustavičnej akcelerácie, ktorá sa prejavuje nielen vo všetkých sférach
spoločenského života – vo vede, technike, výrobe, konzume – ale aj
v osobných životoch ľudí. Diktát času zasahuje do súkromných, vrátane
tých najintímnejších oblastí prežívania. Rýchlosť sa stala heslom dňa,
čoraz väčšmi platí tofflerovské rozdelenie spoločností na rýchle a
pomalé, úspešnosť a víťazstvo v tvrdom konkurenčnom boji – ďalšom
charakteristickom znaku súčasnosti – prináleží tým prvým. Čas sa
stáva „nedostatkovým tovarom“, dnešný človek sa o to viac naháňa a
aj tak má pocit, že nič z toho, čo musí, nestíha, podlieha neurózam.
Má na to filozofia a literatúra recept? Vy už dokážete
spomaliť?
Vo filozofii, v psychológii či sociológii sa tento problém už dávnejšie
tematizuje. K téme času ma priviedla aj osobná skúsenosť s ustavičným
náhlením, citujúc psychológa Erika Eriksona – s „tyraniou okamihu“.
Postupne som si uvedomovala, aké deformované sú postoje k času
„ideológiou rýchlosti“, ktorá opantala naše životy. Stávame sa
bežcami, ktorí často ani nevedia kam, do akého cieľa chcú dobehnúť.
A toto bežectvo, čo nepripúšťa pristaviť sa, spomaliť, uvážlivo
popremýšľať, tobôž nie rozjímať, sa stalo prevažujúcim spôsobom
prežívania. Už dávnejšie som cítila potrebu zamerať sa na tieto
problémy, pokúsila som sa o to v esejistickej knihe Vrstvenie času, a už
aj predtým v esejach o rýchlosti a pomalosti v knižke Čas na ticho.
Ako dosiahnuť „čas na ticho“?
Pokladám za veľké umenie nachádzať taký spôsob prežívania, kde sa
človeku aspoň sčasti podarí ubrániť sa spomínaným diktátom času,
rýchlosti, kde nemá pocit, že stále bojuje s vlastným časom, teda aj so
sebou, lebo môj čas – som v istom zmysle ja sama. Ak má človek žiť
v zhode s časom, musí si určiť priority, vytýčiť prijateľné hlavné
línie, po ktorých sa chce uberať. Aj za cenu istých obmedzení.
Toto sa dobre nepočúva. Neobávate sa, že sa tieto názory nehodia
do dnešnej dynamickej doby?
Témy, ktoré si vyberám, sa naozaj nehodia k základnému mentálnemu
naladeniu dnešnej doby, no treba o nich písať. V jednej eseji sa kriticky
zamýšľam nad imperatívom rýchlosti, v inej vyzdvihujem pomalosť ako
v istom zmysle pozitívnu, dnes však podceňovanú hodnotu, v ďalšej
obhajujem ticho ako dôležitý moment pokojného, dobrého prežívania.
V spomínanej knižke píšete aj o vrstvení individuálneho,
osobného času v každom z nás, inak povedané – o starnutí a
o starobe, to sú témy, ktoré sa dnes veľmi nenosia.
K týmto „neladiacim“ témam patrí aj téma starnutia a staroby, sú to
fenomény, ktoré sa dnes zväčša obchádzajú, nevenuje sa im dostatočná
pozornosť ani v kultúre, ani vo verejnom priestore, dnešná doba oslavuje
mladosť. Nebudem teraz hovoriť o ekonomických či psychicko-sociálnych
aspektoch staroby, hoci sú veľmi dôležité, ale o aspektoch zaujímavých
z hľadiska filozofie. Ako na to poukázali viacerí jej predstavitelia,
v súčasnosti prevažujúce postoje, ktoré súvisia s jednostranne
ekonomizujúcim pohľadom na všetko, aj na sám život, sú neopodstatnené,
nespravodlivé a aj škodlivé.
Ľudia to však prijali – chcú byť „večne“ mladí… Prečo
je povyšovanie mladosti – z hľadiska filozofie – až
škodlivé?
Zo života nemožno vyčleniť jednu fázu ako normu, kritérium pre ostatné
fázy, pretože každá z nich má svoje špecifiká a len v ich kontinuite
jestvuje celok. Dnes sa však deje práve toto, špecifiká mladosti – ako
rýchlosť, dynamika, pružnosť, efektívnosť – sa povýšili na kritériá
pri posudzovaní ostatných fáz, ktoré potom vyznievajú ako nedostatkové.
Súvisí to s charakterom modernej spoločnosti, zameranej na výkonnosť,
zisk, a najmä materiálny úspech. Zabúda sa pritom, že aj staroba prináša
so sebou vlastnosti, ktoré majú svoju nezanedbateľnú hodnotu, či už je to
väčšia trpezlivosť, rozvážnosť, schopnosť nadhľadu, obrat k hlbšiemu
sebaprežívaniu, najmä však životná skúsenosť a z nej prameniaca
životná múdrosť. A to všetko predstavuje významný sociálny
kapitál.
Mnohí si dnes asi myslia, že všetka životná múdrosť je už na
internete…
Životnú múdrosť nemožno redukovať na zvládnuté teoretické poznatky, ani
na technické zručnosti. Aby ste ju nadobudli, potrebujete skúsenosť
desaťročí života, a to bez zostarnutia nie je možné. Musíte zakúsiť
variabilitu možných ľudských situácií, vzťahov, udalostí, vedieť
z nich vyťažiť poučenie, schopnosť predvídať následky v budúcich
podobných situáciách. Je na škodu spoločností, ktoré si to ešte
neuvedomili, a opájané ideálmi mladosti vtesnávajú život do značne
zúženej podoby. Literatúra podobne ako filozofia by mohla iniciovať zmeny
v pohľade na ľudský vek a život zdôrazňovaním spomínaných momentov.
Možno by to pomohlo znížiť mieru neraz až primitívneho ageizmu –
diskriminácia ľudí staršieho veku – ktorý v kultúrne vyspelých
krajinách je dnes už absolútne neprijateľný, no s ktorým sa, žiaľ,
u nás ešte stretávame…
Etela Farkašová (1943)
- spisovateľka a filozofka
- Vyštudovala matematiku-fyziku, neskôr aj filozofiu-sociológiu.
- Takmer štyri desaťročia pôsobila na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
- V rokoch 2004 – 2005 bola hosťujúcou profesorkou na Filozofickom inštitúte Viedenskej univerzity.
- Doteraz vydala 14 prozaických kníh, päť kníh esejí a niekoľko zbierok poézie.