Spisovateľka Etela Farkašová: Žiadny text nemusí byť cudzí

, 02.08.2016 14:00
Etela Farkašová spisovateľka
Spisovateĺka Etela Farkašová. Autor: ,

O spisovateľke a filozofke Etele Farkašovej sa vie, že píše prózu, poéziu, eseje, menej je už známe, čo všetko robí pre slovenskú literatúru.

Zostavila viaceré antológie slovenských próz, ktoré vyšli v zahraničí, má tam mnoho osobných kontaktov a dokonca je členkou rakúskeho združenia spisovateľov. Cez kolegiálne vzťahy sa literatúra šíri najlepšie.

Aký zmysel majú antológie?
Antológie, to je moja slabosť! Mám ich rada oddávna, najprv ako čitateľka a neskôr aj ako zostavovateľka. Sú to pre mňa okienka do literatúry, najmä tej neznámej. Priezory, ktoré dovolia uvidieť aspoň kúsok, naladiť a vzbudiť záujem. Vychádzam z predpokladu, že pre inonárodných čitateľov môže byť zaujímavý aj priezor do našej literatúry a že pripraviť antológiu je čosi ako vyslanie malého posolstva. Každá antológia, podobne ako každá kniha, má popri všeobecných znakoch vo svojom osude aj čosi jedinečné, čo ozvláštňuje jej vznik, podobu i cestu k čitateľom.

Ako vznikla napríklad najnovšia antológia, ktorá vyšla pod názvom Portrety z bliska (Abilion, 2016) v Poľsku?
Zo spolupráce so spisovateľkou, prekladateľkou a vydavateľkou Martou Świderskou-Pelinkovou, ktorá sa v posledných rokoch orientuje na preklad a vydávanie slovenskej literatúry a ktorá vydala aj moju knihu Fragmenty s občasnou túžbou po celostnosti a časopisecky niekoľko mojich básní. Postupne naša mailová komunikácia nadobúdala na intenzite a odrazu v nej odznela otázka o možnom vydaní zbierky súčasnej slovenskej poviedky. Tú sme potom pripravili spolu so spisovateľom Radom Brenkusom a s finančnou podporou komisie SLOLIA (Slovak Literature Abroad).

V Moskve vyšla elegantná antológia Kofe s Bachom, čaj s Šopenom (Izdateľstvo Forum, 2015). Preložila ju Nina Šulginová, ktorá už roky slovenských autorov tlmočí a je priateľkou Slovenska. Podarilo sa to aj vďaka nej?
O ruskej antológii sme dlho uvažovali so spisovateľkou a prekladateľkou Evou Maliti-Fraňovou, ktorá sa napokon s veľkým zaujatím ujala organizátorskej práce. Oslovila v Moskve práve Ninu Šuľginovú a tú nápad pripraviť ženskú poviedkovú antológiu zaujal. Možno aj preto, lebo osobne pozná väčšinu zo zúčastnených literátok. Výsledkom je – opäť s pomocou komisie SLOLIA – krásna kniha naozaj v elegantnej väzbe, s obálkou výtvarníčky Nade Rappensbergerovej-Jankovičovej.

Nedávno bol na Slovensku indický spisovateľ, prekladateľ a vydavateľ Amrit Mehta. Aj s ním ste spolupracovali na slovenskej antológii poviedok a vlani vám vydal samostatnú knižku v Indii. Kde ste sa stretli?
Poznáme sa už roky. Vo svojom časopise, orientovanom najmä na stredoeurópsku literatúru, Saar Sansaar zverejnil viaceré ukážky zo súčasnej slovenskej produkcie a takisto z nej vydal niekoľko kníh (mne zbierku poviedok Marmik). Stretli sme sa pri jeho návštevách Bratislavy a rozprávali sme sa o súčasnej literárnej situácii v Indii i na Slovensku, o špecifikách, ale aj o spoločných momentoch. No najmä o tom, ako málo sa poznáme. Slovo dalo slovo a nápad pripraviť tentoraz len ženskú antológiu z poviedkovej tvorby našich spisovateliek rôznych generácií bol na svete.

Zvláštne je, že on je germanista, ktorý si obľúbil aj slovenskú literatúru a venuje sa jej – čo ho láka?
Amrit Mehta sa usiluje prinášať indickému publiku súčasnú európsku literatúru a zaujíma sa najmä o nemecky hovoriacu scénu. Usiluje sa vytvárať protiváhu k anglicky písanej literatúre, ktorá v jeho krajine stále dominuje. Amrit Mehta býva častým hosťom vo Viedni, takže svoju úlohu zrejme zohrala blízkosť Bratislavy. Keď našu metropolu navštívil, veľmi si ju obľúbil a začal sa interesovať aj o slovenskú literatúru. Myslím si, že ho zaujala najmä záberom do súčasnosti.

Sústreďujete sa prevažne na antológie ženských autoriek – vyplýva to z vášho prirodzeného záujmu a kolegiálnych vzťahov v literatúre, alebo je to isté „súperenie“ s mužmi?
Ženské autorky boli u nás vyslovene podprezentované – stačí si pozrieť niektoré staršie antológie. Našťastie, v posledných desaťročiach sa situácia zlepšuje. Nejde mi o súperenie medzi mužmi a ženami, ale o vytváranie rovnakých možností. Feministickou terminológiou povedané – ide mi o rodovú spravodlivosť.

Poznáte sa s mnohými zahraničnými autormi. Ako sa tieto kontakty začali?
V 90. rokoch sme prežívali eufóriu z možnosti prekračovať aj literatúrou hranice, nadväzovať osobné kontakty so zahraničnými literátmi, rozvíjať rôzne formy spolupráce. V mojom prípade bola na začiatku spolupráca so, žiaľ, už nebohou Klarou Köttner-Benigniovou, veľkou priateľkou slovenskej kultúry. Vyšla nám vo Viedni spoločná knižka…

Potom už nasledovali antológie?
Áno, aj. Prvú, rozsahom útlu knižku Tagtägliche Unendlichkeit sme pripravili spolu s germanistkou Elenou Ehrgangovou z Filozofickej fakulty UK v Bratislave a mladou nemeckou slovakistkou Biancou Schmittovou, ktorá tu vtedy bola na študijnom pobyte. Rada by som sa zmienila aj o neveľkej antológii našich poviedok Meždu generacijami, ktorá vznikla v roku 1999 v spolupráci s našou poprednou rusistkou Evou Kollárovou pri príležitosti svetového rusistického kongresu. S rakúskymi autorkami Ilse Bremovou a Zdenkou Beckerovou, pôvodom Slovenkou, sme ešte v minulých dvoch desaťročiach pripravili tri slovensko-rakúske poviedkové antológie. Dve vyšli v nemeckom preklade v Rakúsku, jedna v slovenčine u nás. Vtedy vyšli aj viaceré domáce antológie z tvorby Klubu slovenských prozaičiek Femina, ktoré boli základom aj zahraničných antológií.

Pri vzniku antológií pracujete s ľuďmi a s „cudzími“ textami, čo vždy prináša aj problémy – pocítili ste to?
Napriek tomu, že som silná introvertka a inklinujem v rámci možností, ktoré mi život dáva, k samote, som zároveň aj „človek spolupráce“. Nadchýnajú ma tvorivé rozhovory, pri ktorých sa rodia nové nápady alebo sa rozvíjajú tie staršie. Sú to rozhovory, v ktorých sa spája intelekt, fantázia, kreativita a práve to nadšenie, potrebné na akýkoľvek tvorivý čin. V takej komunikácii vznikajú zárodky mnohých ideí, ktoré kryštalizujú a dozrievajú, číria sa. Niečo podobné som zažívala aj pri príprave niekoľkých svojich poetických kníh, keď sme v priateľskej trojici s výtvarníčkou Kvetkou Fulierovou (ilustrovala mi dosiaľ 17 kníh) a s vydavateľom Gustom Rosom predebatovali hodiny, hľadajúc pre knižky optimálne výsledné tvary.

Vystihne Kveta Fulierová vždy váš text? Debatujete o umení? Ovplyvnila niektoré postavy vo vašich prózach?
V jej byte – svojskom, fulierovskom svete – vedieme dlhé roky rozhovory o umení, o živote. No nikdy som pritom nemyslela na to, že by sa tieto naše debaty mohli nejakým spôsobom premietnuť do mojich kníh. Až teraz pri tejto otázke som si uvedomila, že viaceré moje protagonistky sú výtvarníčky. V rozhovoroch s Kvetou si neraz vyjasňujeme, čo by malo byť „jadrom“ ilustrácií. Kveta na základe textov a debát o nich pripraví podklady a potom ich spolu preberáme, až kým nespravíme definitívne rozhodnutia o výbere. Máme podobné videnie a cítenie reality. Mne sú blízke jej obrazy a grafiky, ona to zase tvrdí o mojich textoch. Stretnutie s ňou pokladám za jednu zo šťastných udalostí v mojom živote. A netýka sa to len spolupráce pri tvorbe kníh. Obdivujem jej životné postoje. A vysoko si ich cenil, kým ešte žil, aj jej partner, výtvarník Július Koller.

Máte bohatý osobný autorský program a tak sa núka otázka – nie je vám ľúto „plytvať“ energiu na cudzie texty?
Pre človeka, ktorý žije s literatúrou, celkom cudzie texty ani nejestvujú. Navyše zostavovanie antológií, ktoré predpokladá pozorné, koncentrované dotyky s textami iných autorov, je dobrou príležitosťou rozširovať si svoj svet o svety tých druhých. Na také čosi mi nemôže byť ľúto času.

Vďaka vám sme zažili aj čerstvý dotyk s autorkami z Dolnej zeme. V knižke Studienky sú poviedky autoriek od nás – z historicky Hornej zeme a od južných slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska a zo Srbska. Báčsky Petrovec, a vôbec Vojvodinu dobre poznáte, pochádza odtiaľ aj váš manžel Vladimír. Berú tam stále našu literatúru ako svoju? Nevzďaľujú sa tie dve súvisiace kultúry v nových podmienkach?
Po obdobiach „ticha“ – bol to dôsledok nerozumnej kultúrnej politiky z minulosti – si naše literatúry, hornozemská a dolnozemská, opäť hľadajú cestu k sebe a rozvíjajú rozmanité spoločné akademické i umelecké projekty. Vďaka tomu mohla vzniknúť aj spolupráca s významnou vojvodinskou poetkou a prozaičkou Vierou Benkovou z Báčskeho Petrovca. Poznáme sa už viac rokov a pri osobných stretnutiach sme neraz preberali možnosti, čo by mohlo priblížiť súčasnú dolnozemskú a hornozemskú slovenskú literatúru.

Našťastie ste spoločné nápady zrealizovali a vyšli až dojímavé knižky. Čo vás na nich najviac teší?
V priebehu niekoľkých rokov sme pripravili tri výbery – poézie (Plášť bohyne), prózy (Studienky) a esejí (Eseje a štúdie) slovenských autoriek zo Srbska, z Maďarska, Rumunska a zo Slovenska. Vlani nám zasa vyšla knižka Zbližovanie, ktorá prináša rozhovory s osobnosťami literárneho života zo spomínaných krajín. Viera Benková robila rozhovory s našimi, ja s dolnozemskými autormi a autorkami. Všetky tieto knižky spolu s pripravovanou antológiou detskej prózy umožňujú porovnať témy slovensky píšucich autoriek zo štyroch spomínaných krajín a porovnať aj samotnú slovenčinu: ako žije a „funguje“ v rôznych jazykových a spoločensko-kultúrnych prostrediach.

V Česku vám vyšli nedávno verše v knižke Cesty (s Milenou Fucimanovou) a v zbierke poviedok Divné dny (s inými českými autorkami) je zasa vaša próza Na rube plátna. Viete natoľko po česky, že ste mohli v knižke Cesty použiť češtinu ako autorský jazyk?
Básne do slovenčiny a češtiny sme si pri príprave spoločnej knižky Cesty s Milenou Fucimanovou prekladali vzájomne, sama by som sa neodvážila na preklad, hoci, ako väčšina našich ľudí, s češtinou nemám problém. Milena prišla dokonca s návrhom, aby sa oba jazyky stretli aj v rámci jednej básne, takže niektoré básne sú v knižke dvojjazyčné, čo text istým spôsobom ozvláštňuje. Do knihy Divné dny ma prizvala jej zostavovateľka a vydavateľka Markéta Hejkalová, ktorá je sama aj spisovateľkou. Poznáme sa z jedného stretnutia stredoeurópskych spisovateliek a myslím si, že v knihe vzniklo celkom zaujímavé spoločenstvo textov.

Ako ste prepojená s rakúskym literárnym spoločenstvom?
Som členkou Rakúskeho spolku spisovateľov/spi­sovateliek (Österreichischer Schriftsteller/In­nenverband), ktorý bol založený v roku 1945 ako prvé spisovateľské združenie v Rakúsku po 2. svetovej vojne (starší PEN bol v roku 1938 zrušený a obnovený až v roku 1947) a menšieho hainburského združenia Autorenrunde. S oboma spolupracujem. Sú to síce živé, no iba príležitostné kontakty, ktoré nestačia na hlbšie spoznanie. OeSV organizuje pravidelné čítačky – asi 15 ročne, na ktorých obyčajne vystúpia traja-štyria autori. Odohráva sa to v rôznych priestoroch – okrem Literárneho domu či sídla Rakúskej spoločnosti pre literatúru a Rakúskej spoločnosti pre hudbu sú to múzeá či galérie. Je to podobné ako v našich spisovateľských organizáciách.

Váš manžel je vedec – biochemik. Má rád literatúru? Čo si ceníte na jeho práci vy?
Teší ma, že má rád literatúru, hudbu, vôbec umenie. Napokon, zoznámili sme sa presne pred polstoročím na koncerte v Redute a odvtedy sme tam prežili spolu už nejeden krásny hudobný zážitok. Manželovej práci nerozumiem, ale veľmi obdivujem trpezlivosť, s akou dokáže opakovať pokusy, až kým sa mu ich nepodarí doviesť do úspešného záveru. A aj to, ako dokáže prijať skutočnosť, že cesta, na ktorú sa vydal, nevedie k cieľu, a po sérii neúspešných pokusov vie začať zanietene odznovu. Tvrdí, že je to hra, ktorá ho nesmierne baví. Najväčšiu radosť pritom má, ak sa jeho výsledky dajú prakticky využiť.

Hovoríte spolu aj o vašich knihách?
Manžel má celkom dobrý cit pre literatúru, neraz spolu diskutujeme o textoch, ktoré mám rozpísané. Spravidla býva mojím prvým, neraz kritickým čitateľom, hoci nie všetky jeho pripomienky prijímam. On zas tvrdí, že moje knižky, najmä esejistické, sú preňho zaujímavé, že sa z nich dozvedá o niektorých filozofických témach, ktoré mu rozširujú obzor o poznatky, ku ktorým by sa inak nedostal.

Vo svojich knihách sa často obraciate k téme času, objektívneho, ale najmä subjektívne prežívaného, ľudského. Pokladáte túto tému za dôležitú pre literatúru, vôbec pre umenie a aj pre sám život?
Je to podľa môjho názoru nesmierne dôležitá téma, najmä v dnešnej dobe ustavičnej akcelerácie, ktorá sa prejavuje nielen vo všetkých sférach spoločenského života – vo vede, technike, výrobe, konzume – ale aj v osobných životoch ľudí. Diktát času zasahuje do súkromných, vrátane tých najintímnejších oblastí prežívania. Rýchlosť sa stala heslom dňa, čoraz väčšmi platí tofflerovské rozdelenie spoločností na rýchle a pomalé, úspešnosť a víťazstvo v tvrdom konkurenčnom boji – ďalšom charakteristickom znaku súčasnosti – prináleží tým prvým. Čas sa stáva „nedostatkovým tovarom“, dnešný človek sa o to viac naháňa a aj tak má pocit, že nič z toho, čo musí, nestíha, podlieha neurózam.

Má na to filozofia a literatúra recept? Vy už dokážete spomaliť?
Vo filozofii, v psychológii či sociológii sa tento problém už dávnejšie tematizuje. K téme času ma priviedla aj osobná skúsenosť s ustavičným náhlením, citujúc psychológa Erika Eriksona – s „tyraniou okamihu“. Postupne som si uvedomovala, aké deformované sú postoje k času „ideológiou rýchlosti“, ktorá opantala naše životy. Stávame sa bežcami, ktorí často ani nevedia kam, do akého cieľa chcú dobehnúť. A toto bežectvo, čo nepripúšťa pristaviť sa, spomaliť, uvážlivo popremýšľať, tobôž nie rozjímať, sa stalo prevažujúcim spôsobom prežívania. Už dávnejšie som cítila potrebu zamerať sa na tieto problémy, pokúsila som sa o to v esejistickej knihe Vrstvenie času, a už aj predtým v esejach o rýchlosti a pomalosti v knižke Čas na ticho.

Ako dosiahnuť „čas na ticho“?
Pokladám za veľké umenie nachádzať taký spôsob prežívania, kde sa človeku aspoň sčasti podarí ubrániť sa spomínaným diktátom času, rýchlosti, kde nemá pocit, že stále bojuje s vlastným časom, teda aj so sebou, lebo môj čas – som v istom zmysle ja sama. Ak má človek žiť v zhode s časom, musí si určiť priority, vytýčiť prijateľné hlavné línie, po ktorých sa chce uberať. Aj za cenu istých obmedzení.

Toto sa dobre nepočúva. Neobávate sa, že sa tieto názory nehodia do dnešnej dynamickej doby?
Témy, ktoré si vyberám, sa naozaj nehodia k základnému mentálnemu naladeniu dnešnej doby, no treba o nich písať. V jednej eseji sa kriticky zamýšľam nad imperatívom rýchlosti, v inej vyzdvihujem pomalosť ako v istom zmysle pozitívnu, dnes však podceňovanú hodnotu, v ďalšej obhajujem ticho ako dôležitý moment pokojného, dobrého prežívania.

V spomínanej knižke píšete aj o vrstvení individuálneho, osobného času v každom z nás, inak povedané – o starnutí a o starobe, to sú témy, ktoré sa dnes veľmi nenosia.
K týmto „neladiacim“ témam patrí aj téma starnutia a staroby, sú to fenomény, ktoré sa dnes zväčša obchádzajú, nevenuje sa im dostatočná pozornosť ani v kultúre, ani vo verejnom priestore, dnešná doba oslavuje mladosť. Nebudem teraz hovoriť o ekonomických či psychicko-sociálnych aspektoch staroby, hoci sú veľmi dôležité, ale o aspektoch zaujímavých z hľadiska filozofie. Ako na to poukázali viacerí jej predstavitelia, v súčasnosti prevažujúce postoje, ktoré súvisia s jednostranne ekonomizujúcim pohľadom na všetko, aj na sám život, sú neopodstatnené, nespravodlivé a aj škodlivé.

Ľudia to však prijali – chcú byť „večne“ mladí… Prečo je povyšovanie mladosti – z hľadiska filozofie – až škodlivé?
Zo života nemožno vyčleniť jednu fázu ako normu, kritérium pre ostatné fázy, pretože každá z nich má svoje špecifiká a len v ich kontinuite jestvuje celok. Dnes sa však deje práve toto, špecifiká mladosti – ako rýchlosť, dynamika, pružnosť, efektívnosť – sa povýšili na kritériá pri posudzovaní ostatných fáz, ktoré potom vyznievajú ako nedostatkové. Súvisí to s charakterom modernej spoločnosti, zameranej na výkonnosť, zisk, a najmä materiálny úspech. Zabúda sa pritom, že aj staroba prináša so sebou vlastnosti, ktoré majú svoju nezanedbateľnú hodnotu, či už je to väčšia trpezlivosť, rozvážnosť, schopnosť nadhľadu, obrat k hlbšiemu sebaprežívaniu, najmä však životná skúsenosť a z nej prameniaca životná múdrosť. A to všetko predstavuje významný sociálny kapitál.

Mnohí si dnes asi myslia, že všetka životná múdrosť je už na internete…
Životnú múdrosť nemožno redukovať na zvládnuté teoretické poznatky, ani na technické zručnosti. Aby ste ju nadobudli, potrebujete skúsenosť desaťročí života, a to bez zostarnutia nie je možné. Musíte zakúsiť variabilitu možných ľudských situácií, vzťahov, udalostí, vedieť z nich vyťažiť poučenie, schopnosť predvídať následky v budúcich podobných situáciách. Je na škodu spoločností, ktoré si to ešte neuvedomili, a opájané ideálmi mladosti vtesnávajú život do značne zúženej podoby. Literatúra podobne ako filozofia by mohla iniciovať zmeny v pohľade na ľudský vek a život zdôrazňovaním spomínaných momentov. Možno by to pomohlo znížiť mieru neraz až primitívneho ageizmu – diskriminácia ľudí staršieho veku – ktorý v kultúrne vyspelých krajinách je dnes už absolútne neprijateľný, no s ktorým sa, žiaľ, u nás ešte stretávame…

Etela Farkašová (1943)

  • spisovateľka a filozofka
  • Vyštudovala matematiku-fyziku, neskôr aj filozofiu-sociológiu.
  • Takmer štyri desaťročia pôsobila na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
  • V rokoch 2004 – 2005 bola hosťujúcou profesorkou na Filozofickom inštitúte Viedenskej univerzity.
  • Doteraz vydala 14 prozaických kníh, päť kníh esejí a niekoľko zbierok poézie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spisovateľka #literatúra #Etela Farkašová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk