Po prvé, vidno, že autorka sa nenáhli, po druhé, napísala príbeh ako hrom a napísala ho s ohromnou chuťou. Nečudo, veď od prvej po poslednú vetu svedčí, že bola pri tom. Časť reálií aj archiválií sa prelína s príbehom Spytovania, ktorý napísali Ivan Kadlečík s Olegom Pastierom a vyšiel vo vydavateľstve F. R. & G. v roku 2010. Keďže si ho žánrovo označili ako román, na literárnom nebi sa zamračilo a spŕchlo zopár jedovatejších a zopár dobre mienených slov. Ináč zvyčajný pokoj.
Nielen najrôznejšie reálie sa prelínajú oboma knihami, ale aj čosi významnejšie. Výber citovaných dokumentov a korešpondencie, no najmä hŕbu komentárov ctí „prehnietený tvar“ (ako by povedal Herman Hesse). Slovom, u Kadlečíkovcov sa slovami nemrhá. No ani im neschádza z pamäti, že za ne niekedy treba zaplatiť poriadne vysokú sumu. Sumu, do ktorej koryfeji normalizácie zaúčtovali stratu zamestnania a dohliadli aj na deti, aby nedajbože čosi nevyštudovali…
Nie však o tom píše Iva Kadlečíková, lebo vie, že by tým zainteresovaných "pamätníkov” akurát tak trochu roztrpčila a basta – fidli. Naopak, napísala knižku o myslení, hodí sa zacitovať z nej finálne vety: "Písanie je produktom myslenia. Písané, opísané, zapísané myslenie. Čítame o myslení, zamýšľaní sa, spomínaní. Čítanie myslenia.” A je toho dosť a dosť na zamyslenie. Isteže dominuje myslenie autorského okruhu, ktorý si redakcia obkrúžila v Košiciach pred okupáciou a v Martine po okupácii. Po dva rôčky tu i tam.
Dramatickejšie sa to však dialo v Martine. Znútra redakcie vzišla aj iniciatíva niekoľkých ankiet. Prvú odštartoval článok Ivana Kadlečíka Čo s týmto sviatkom? Vyznal sa v ňom z Vianoc ako "mementa našej prázdnoty, (…) prázdnoty vždy a všade prítomnej, ale najprítomnejšej na Vianoce; i keď sa nám zdá opak”. Odpovede? Odpovede sú krásne, našťastie z odpovedajúcich viacerí si za nimi stáli aj počas znormalizovaných rokov. Podobne dopadla anketa o Matici slovenskej.
Napokon Iva Kadlečíková venuje pozornosť aj druhej strane. Lenže ponecháva na ňu, aby si to svoje sama pomenovala. Mala z čoho vyberať, veď v roku 1970 "obrodárskym silám” odzváňal ozaj kdekto. Žiaľ, medzi "kdektomami” aj Ladislav Novomeský, "svoje” si povedal Ján Marták a na autodafé s horiacou otiepkou pribehol leninista Daniel Okáli. A omieľali: "Relatívna samostatnosť osobnosti v nezávislosti rozhodovania stratila platnosť.” Bolo to síce napísané v havlovskom jazyku ptydepe, ale dá sa mu rozumieť aj dnes. Ako varovaniu, aby sme ten jazyk nebrali na ľahkú váhu, lebo čítanie by sa (zasa) stalo nemyslením.
Iva Kadlečíková: Čítanie myslenia, F. R. & G, 2011
