Zvádza ma k nim totiž nielen zámer autora knihy – podať skicovitý a čo najzrozumiteľnejší prierez ,,zlatým vekom" nizozemskej kultúry – ale aj skutočnosť, že v súčasnosti sa i sám ,,zúčastňujem života"" v Nizozemsku.
Nedostatok zmyslu pre formu
Huizinga sa číta ľahko, s pôžitkom, a ja si uvedomujem, že jeho štýl je taký aj (alebo najmä) preto, lebo ho rozhorieva pátos, ktorý v čase nacistického ohrozenia, keď v roku 1941 táto knižka vyšla aj po holandsky (najprv ju publikovali po nemecky), mal svoje opodstatnenie. Dnes už výrazy ako „naša vlasť“ a „naši synovia“ musia pôsobiť iritujúco.
No nepochybne príťažlivé je, ako veľmi Huizinga miluje kultúru svojej domoviny, a nezabúda pritom byť kritický. A to nielen k osobnostiam (Constantijn Huygens, Joost van den Vondel, Pieter Corneliszoon Hooft), ktoré Európa sotva pozná, ale aj k svetoznámym formátom: „Rembrandt sa po celý svoj život usiloval zobraziť iný svet… (…) Darí sa mu však toto úsilie vyjadriť v plnosti? (…) Alebo sa mu niektoré fantázie predsa len nevydarili, a jeho fantazijné bytosti sa vznášajú kdesi na pomedzí vznešenosti a banality…“
Huizinga Rembrandtov „nedostatok“ (ktorý i tak vedie k vnímaniu krásy) pripisuje vrodenému národnému nedostatku zmyslu pre formu. Už z tejto formulácie vyplýva, akých (často frapantných) skratiek sa vo svojich hodnoteniach dopúšťa.
No zas: nie úplne všade si vie zachovať kritický pohľad, ako na to upozorňuje v doslove aj prekladateľ Adam Bžoch. Potom sa stáva, že sa nechá uniesť idealizáciami. A tak, hoci kniha chce podať komplexný obraz o umení, literatúre, náboženstve, politike a dejinných udalostiach, nenájdeme tu zmienku nielen o „tulipánovej horúčke“ (upozornenie prekladateľa), ale – ak som čítal dosť pozorne – ani detailnejšiu informáciu o naskrze „nekultúrnom“ osude, ktorý v roku 1672 postretol Veľkého penzionára Jana de Witta a jeho brata.
Pri Rembrandtovi ešte na chvíľu zostanem. Nedá mi totiž neupriamiť prekladateľovu pozornosť na to, že meno majstrovej družky, Hendrickje Stoffelsovej, preložil ako Malý Hendrick Stoffels. Podobizne Hendrickje patria predsa medzi najznámejšie Rembrandtove obrazy, ba maliarova družka si vyslúžila aj heslo na Wikipédii…
Národný temperament?
Pokiaľ ide o vzťah Huizingovho historického záberu k tomu, čo pozorujem okolo seba dnes, treba povedať, že isté „vlastnosti“ nizozemského národa, aspoň sa mi tak zdá, vskutku pretrvali. Napríklad „šporovlivosť“ a obchodnícko-roľnícky pragmatizmus. Potom je tu aj určitá estetická necitlivosť, ktorej pôvod vidím v málo hierarchizovanej spoločnosti: keďže v krajine sa spôsoby a vkus vysokej aristokracie neveľmi ujali, ani v radoch pospolitého ľudu nemalo sa ako a prečo tradovať cibrenie estetickej vnímavosti. A pokiaľ ide o Huizingom naznačený sklon k naivnému, akoby filantropickému optimizmu, tak ten dnes neraz vybúši v prejavoch neohrabanosti či netaktnosti.
Prednedávnom denník NRC Handelsblad priniesol článok, v ktorom sedem z ôsmich cudzokrajných diplomatov „vyčíta“ Holanďanom práve ich uzavretosť.
Nuž, nejde o žiaden „(post)moderný“ úkaz; i tá uzavretosť, ak smieme Huizingovi úplne dôverovať, má hlbšie, „historické“ korene: „Nech je to už akokoľvek (…) duch rojčenia, snívania a uzavretia sa pred svetom sa mimoriadne dobre zhodoval s naším temperamentom.“ Myslím si, že táto veta, ak teda pripustíme, že národ ako celok môže mať jednotný temperament, môže pokojne platiť aj dnes, pričom podotýkam, že „chlad“ v medziľudských vzťahoch rovnako „nezasahuje“ len cudzincov, ale aj samotných Holanďanov. No a ilúzia tolerancie sa zrejme spája aj s legálnym predajom takzvaných mäkkých drog.
Bohatstvo bez márnivosti
Huizingova esej obohatí aj tých, čo sa nezaoberajú kultúrou Nizozemska. Akokoľvek sa totiž autor sústreďuje na svoju krajinu, na jej črty v istom, historicky krátkom období, i tak komunikuje univerzálne „postrehy“. Čitateľ si nevdojak musí klásť otázku, či skutočne majú jednotlivé národy svoje kolektívne „nátury“.
Keď si však človek prečíta takúto knihu, a porovná správanie národného celku vo vzdialenom úseku dejín s dnešnými pomermi, môže dospieť k zaujímavému a nie celkom potešujúcemu poznatku.
V každom prípade sa po prečítaní Huizingovej knihy istým prejavom bežného nizozemského života čudujem už oveľa menej: už mi je jasnejšie, prečo nizozemská „národná“ kuchyňa (prípadne tunajšie „globalizované“ reštaurácie) trpí buď zúfalým nedostatkom fantázie, alebo, naopak – vskutku nepatričným tvorivým elánom, ústiacim skôr do kulinárskych havárií.
Čosi podobné si trúfam povedať aj o nizozemskej televíznej „kultúre“ alebo o oblečení žien… Lebo toto je „národ, ktorý svoje bohatstvo nevydáva márnivo na oblečenie alebo služobníctvo.“ A možno tá absencia istej služobníckej „kultúry“ má na svedomí, že služby v Nizozemsku sú preto také drahé, lebo muži sa (zrejme aj z úsporných dôvodov), usilujú byť ezermeštermi. Ale to si teraz, samozrejme, len strieľam.
Elegický povzdych
Ktovie, ako by Johan Huizinga vnímal súčasné prejavy nizozemskej kultúry (či kultúrnosti, a nielen vo veciach „umenia“), veď už Nizozemsko jeho čias mu zrejme príliš nešmakovalo, keď napísal: „Ťažko porátať, ktoré nizozemské mestá si najdlhšie zachovali čaro minulosti, siahajúce do sedemnásteho storočia. (…) Zhanobili ich až električky, betón, asfalt a motorizovaná doprava. (…) Elegický povzdych nad stratou mestskej a krajinskej krásy nemožno zmiesť zo stola ako reakčné hundranie starého muža. Mladšie pokolenia nevedia a nemôžu vedieť, o koľko krásy sú ukrátené – o krásu, ktorú dnešní starí ešte poznali a tešili sa z nej.“
Ktovie, keby Slovensko malo svojho Huizingu, čo by o podtatranskom raji napísal?
Johan Huizinga: Kultúra Nizozemska v 17. storočí, preklad Adam Bžoch, Európa, 2011
