Ecov Pražský cintorín - zábavné čítanie o strašnom antihrdinovi

Každý nový román Umberta Eca vzbudzuje mnoho očakávaní, vzrušených diskusií a dvojaké prijatie: časť čitateľov sa s novinkou stotožní, druhá časť ju celkom odmietne. Práve preto možno každé nové Ecovo beletristické dielo považovať za udalosť.

16.12.2011 09:00
Umberto Eco: Pražský hřbitov, Argo 2011
Umberto Eco: Pražský hřbitov, Argo 2011

Jeho ostatný román Pražský cintorín, ktorý vlani vyšiel v Taliansku a nedávno v českom vydavateľstve Argo, je v mnohom esenciou celého radu Ecových doterajších prístupov k literatúre a doplnený aj autorovou prácou odbornou, literárno-semiotickou. Diskusie o tom, či je Pražský cintorín kniha antisemitská, neznášanlivá, politicky nekorektná alebo azda miestami až nacionalisticky vyhrotená, len zakrývajú fakt, že sa Ecovi podarilo veľmi plasticky postihnúť myslenie (a správanie) ľudí druhej polovice 19. storočia.

Forrest Gump podľa Eca
Pražský cintorín je v prvom rade vynikajúco napísaný román. Opäť tu platí to, čo pre predchádzajúce autorove knihy – čím viac o danom období viete, tým viac si knihu vychutnáte.

Fiktívna postava Simona Simoniniho, zručného falzifikátora a spolupracovníka s tajnými políciami mnohých štátov, prechádza svojou dobou ako určitý modelový Forrest Gump – pri mnohých udalostiach bol, mnohé z nich odštartoval, časť skutkov svojej doby dokonca svojimi falzifikátmi inicioval. Pritom ide o zakomplexovaného vraha i zradcu, hedonisticky pažravého muža, ktorý má celú škálu ambícií a predsudkov. V detstve ho formoval (alebo lepšie povedané deformoval) jeho starý otec, ktorý z čisto pragmatických dôvodov nemal v láske Židov.

Od chudobného a slabo vzdelaného talianskeho vojaka, ktorý hovoril svoje múdrosti ešte v neskorom veku, prevzal dorastajúci Simone Simonini zakonzervované myslenie a stereotypy. Tie – podporené čítaním dobovo veľmi populárnych románov na pokračovanie (román – fejtón, a neskôr kolportážny román) Eug?na Sua či Alexandra Dumasa – vytvárajú zvláštne Simoniniho videnie sveta.

Smutne známe protokoly
Ako zručný falzifikátor najrôznejších rukopisov Simoniniho využívajú vojenské rozviedky celej Európy (Talianska, Francúzska, Pruska, Ruska), pričom stále túži nejakým spôsobom „predať“ odkaz rasovej neznášanlivosti svojho starého otca.

Na pozadí revolučných udalostí 19. storočia sa Simonini primotá nielen k povstaniu Garibaldiho, ale neskôr figuruje aj v Dreyfusovej afére (je tým, kto sfalšoval dokumenty, ktoré celú aféru spustili). Neskôr zamotá všemožné prvky svojich protižidovských obsesií do dokumentu, ktorý chce pôvodne nazvať ako Protokoly schôdzky rabínov na pražskom cintoríne, ale ruská objednávka ich neskôr premenuje na smutne známe Protokoly sionských mudrcov…

Simonini sa k napísaniu svojho „vrcholného“ diela pôvodne inšpiroval v dobrodružnej literatúre a románoch na pokračovanie: jeho pôvodná verzia prejavu na pražskom židovskom cintoríne (ktorý si vybral viac-menej náhodou, len podľa jemu známych rytín) bola zmesou prejavov z antiklerikálneho románu Večný Žid od Eug?na Sua (naposledy v slovenskom preklade v roku 1992) i z reálneho predobrazu Protokolov, totiž z protinapole­onského pamfletu Rozhovor Machiavelliho a Montesquieuho v pekle od Mauricea Jolyho.

Teraz to navyše nie je po prvýkrát, čo sa Eco venuje problémom Protokolov sionských mudrcov – je autorom predslovu ku komiksu Willa Eisnera Spiknutie. Tajný príbeh protokolov sionských mudrcov (česky vyšlo v roku 2008) a téme sa venoval i v knihe zobraných prednášok Šesť prechádzok literárnymi lesmi (česky v roku 1997).

Ako ilustrovaný román
Pražský cintorín tak nie je v žiadnom prípade antisemitským románom, naopak, ironicky ukazuje, ako sa z informácií stávajú dezinformácie a ako funguje fikcia, ktorá sa precení a preoblečie sa za „pravú nositeľku reality“.

Bolo by ale príliš jednostranné čítať Ecov farbistý román len v línii vzniku antisemitského pamfletu. V Pražskom cintoríne vidíme celý rad návratných tém, ktoré prenasledujú Eca už od jeho prozaickej prvotiny Meno ruže z roku 1980.

Tým prvým je hľadanie vlastnej identity, ďalším postmoderná hra s významami a realitou, tretím vnikanie obrazu do textu a jeho vnímanie ako neoddeliteľnej zložky románu. Ak začneme od posledného: v predchádzajúcom Ecovom románe Tajomný plameň kráľovnej Loany (2004, česky 2006) využíva autor dobové obálky populárnej literatúry prvej polovice 20. storočia. V Pražskom cintoríne sa – v upomienke na kolportážne romány či v našom priestore známejšie verneovky – objavuje množstvo rôzne pozbieraných dobových rytín z Ecovho archívu. Očividne ide o výberovú zmes (popri Honoré Daumierovi napríklad P. A. Kauffmanna), ale vytvárajú ilúziu klasického ilustrovaného románu, aký už dnes vlastne neexistuje.

Obeť vlastných lží
Hľadanie identity a hra s významami a realitou sú v tomto románe spojené: Simonini totiž trpí náhlou stretou pamäti – píše si preto denník a stretáva sa s „rakúskym doktorom Fro?dom“ (pôvabný paradox, keď sa antisemita zhovára so židovským psychoanalytikom).

Strata pamäti a viera v písané slovo sú Ecovou kľúčovou témou. Do vznikajúceho denníka však náhle vstupuje Simoniniho alter ego, abbé Dalla Piccola, a až v priebehu čítania vychádza najavo, kto je čí blud. A nebol by to Eco, keby do daného prístupu nezamotal ešte postavu Rozprávača, ktorý postave Čitateľa vysvetľuje a skracuje preňho niektoré zo Simoniniho / Piccolových zápiskov.

Výsledok je zábavný, pretože vzniká mnohovrstevný text, ktorý sa dá čítať ako prechádzka po histórii, pastiš protislobodomu­rárskeho i protikatolíckeho „bulvárneho“ románu s mnohostránkovými opismi najrôznejších rituálov, i ako pôvodný román. Zúfalec Simonini sa v konečnom dôsledku (i keď je to konfident, agent, falzifikátor, mnohonásobný vrah a antisemita) stáva obeťou vlastných podvodov a lží. Je to figúrka, ktorá sa svojím vlastným správaním ponížila na takmer vegetatívnu formu života – celý rad stránok knihy tvoria recepty, popisy jedál, návštevy reštaurácií – no vždy je táto forma ochotná prispieť čímkoľvek, z čoho by mala prospech.

Chýbajúca morálka a pocit menejcennosti (nápad na stretnutie rabínov na pražskom cintoríne mu striedavo kradnú alebo ho ignorujú) zo Simoniniho robí dokonalého človeka bez charakterových vlastností. Zostáva mu len chtivosť, neznášanlivosť, xenofóbia a prospechárstvo. Simonini nie je hrdina kolportážnych románov, je skôr ich moderným antihrdinom: malým občanom, pre nemravnosť ktorého sa neskôr stali pogromy a vyhladzovania strašnou realitou.

Umberto Eco: Pražský hřbitov, Argo 2011

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba