Čím je Wolkersov román 60. rokov príťažlivý pre súčasníka?
Sám sa trochu čudujem, že po toľkých rokoch, ktoré uplynuli od vydania Wolkersovho Tureckého medu v holandčine (1969), tento román tak zapôsobil na slovenského čitateľa. Táto kniha je do veľkej miery produktom doby, keď v Európe vrcholila sexuálna revolúcia a na dennom poriadku bola revolta mladej generácie proti konformizmu starých. Dnes je situácia iná: práve u mladej generácie vládne spoločenský konformizmus a nechuť prelamovať tabu vo verejnom priestore. Vychádza mi z toho, že dnes Wolkersov román oslovuje na jednej strane generáciu nostalgikov-osemašesťdesiatnikov (tá ešte nevymrela), a na druhej – mladých, ktorých ešte úplne nepohltili internetové starosti a globálne možnosti, a zisťujú, že vlastne túžia po vnútornom oslobodení.
Je Wolkersov jazyk bohatší tým, že ide o maliara?
Neviem, či má bohatstvo jazyka niečo spoločné s výtvarným umením. Myslím, že s Wolkersovou výtvarnou profesiou má skôr do činenia jeho schopnosť jazykového výrazu a formovania. Wolkersov jazyk nie je ani tak vizuálny, ako skôr plastický. Je priamočiary, úprimný, neúprosne sa prehrýza matériou sveta, ale najmä: autor má bohaté vnútro, a tak má čo povedať. To nemá nič spoločné s profesionálnym zameraním umelca, je to individuálna dispozícia a Boží dar.
S akými „schválnosťami“ jazyka ste sa stretli pri preklade?
Problémy boli napríklad so všetkými tými veselými označeniami ženských a mužských genitálií a erotických hier. Slovenčina je z tohto pohľadu, žiaľ, dosť chudobný a vážny jazyk, alebo skôr: jej používatelia si nevedeli presadiť v subkultúrach jazykové varianty a nevedeli ich dostať do verejného obehu. Nehovorím už o množstve označení typických dobových domácich produktov – ak ste nežili v Holandsku 50. a 60. rokov minulého storočia, nemáte šancu. Ešte šťastie, že je tu ten internet.
Čím vás toto dielo osobne oslovilo?
Wolkersov román som prvý raz čítal pred dvadsiatimi rokmi a fascinoval ma už vtedy. Je napísaný vo furióznom tempe a je absolútne úprimný. Tá nekompromisná úprimnosť, ale aj hlboká nenávisť voči pokrytectvu, ktorú nedávno vyzdvihol na Wolkersovi aj Peter Mascovszky (ten je, mimochodom, môj ročník), je vlastne to, čo chytá za srdce. A nepustí.
Ako by ste zaradili tento román v kontexte svetovej literatúry?
Wolkers miloval amerických beatnikov, možno by som ho teda najskôr zaradil do ich blízkosti. Spája ho s nimi citlivosť, zmysel pre spravodlivosť, túžba po slobode a tvorivosti a úplná autonómnosť indivídua. Až nedávno som si však uvedomil, že Wolkersovo slávne dielo stojí aj v tradícii európskych sentimentálnych románov – patrí tak k Richardsonovi, ako aj k Rousseauovej Novej Heloise, ako aj ku Goetheho Wertherovi. Napriek mnohým vonkajškovým obhrublostiam (ktoré s touto tradíciou prirodzene nemajú nič spoločné) je to román veľmi citlivý a citový, napísaný s veľkým rešpektom pre emocionálny svet druhých a zároveň s láskou ku všetkému, čo vyžaruje teplo života, či už ide o ľudí alebo o zvieratá.
Aký máte ohlas ako prekladateľ pri tomto diele?
Zatiaľ vcelku pozitívny, i keď moja kolegyňa z Amsterdamu, vynikajúca prekladateľka do češtiny Madla de Bruin-Hüblová so mnou veľmi mierne polemizovala, že názov románu „Turks fruit“ znamená vlastne turecké kandizované ovocie, a nie turecký med. To slovné spojenie sa v románe objaví len raz, ale ako názov má, samozrejme, symbolickú hodnotu. Neviem však, z akého dôvodu by mala byť symbolická hodnota tureckého kandizovaného ovocia iná než tureckého medu. Podľa mňa ten rozdiel nehrá v románe absolútne nijakú úlohu. Pre mňa je vždy najdôležitejšie, čo si o mojich prekladoch myslí moja milovaná manželka. Tá sa pri čítaní na Tureckom mede nasmiala, ale na konci si aj trochu poplakala. Ako prekladateľ krásnej literatúry si takúto reakciu vážim najviac.
Čím môže byť holandská literatúra pre slovenského čitateľa objavná?
Všetkým tým, čo slovenský čitateľ nepozná a čo je v nej skryté krásne. Prekladám holandskú literatúru dvadsať rokov a stále objavujem úžasné veci, najmä v tvorbe 20. storočia. Pokúšam sa túto literatúru propagovať vo vydavateľstve Európa, ale záujem je, zdá sa, malý. Autorov ako Cees Nooteboom alebo Harry Mulisch pozná každý, ale Martinus Nijhoff alebo Nescio, Gerard Reve alebo Thomas Rosenboom sú takmer úplne neznámi velikáni. Hovoria presným jazykom o našich spoločných svetoch, ktoré často ešte len musíme v sebe i pre seba objaviť.
