Väčšina z nás má takú „štartovaciu“ knižku alebo aj viac knižiek, ktoré nás pobavili a zároveň zorientovali v živote. Cez to, s čím sme sa v knižke stotožnili, alebo čo sme odmietli, sme poznávali seba. Mnohí čitatelia si niektoré knihy odkladajú a majú ich po celý život ako relikvie a v sviatočnej nálade ich čítajú či ukazujú svojím potomkom. Je to určitá zvláštna štafeta, lebo takto odovzdávame nevypovedateľné: svedectvo o svojom vkuse, o tom, čo vyznávame, je to akési delikátne priznanie o sebe. Knižky pre deti sú jednoducho veľmi dôležité a dobre, že existuje súťaž špeciálne pre ne. Pozreli sme si, aké knihy sa uplatnili vlani a zistili sme, že je medzi víťazmi aj mnoho našich obľúbených autorov. Oslovili sme ich, aby nám porozprávali, ako tieto knižky vznikali a čo znamená detská kniha pre samotných jej tvorcov.
Elena Hidvéghyová-Yung: Dobšinský je pre mňa rozprávková biblia
Z najmilších kníh môjho detstva spomeniem aspoň pár neodmysliteľných, od cudzokrajnej Pipi dlhej pančuchy, Šťastného princa cez Babičku (a najmä Viktorku), Rozprávky o psíčkovi a mačičke, Smelého zajka až po moju rozprávkovú „bibliu“ – Dobšinského. Ďalšiu kapitolu by tvorili knihy tínedžerské: verneovky a mayovky po staršom bratovi, Srdce de Amicisa alebo dievčenské romány na čele s Janou Eyrovou. Ten ultraromantický príbeh som prečítala trikrát a dlhé roky som snívala o tajnej svadbe s mužom à la Rochester.
Pokiaľ ide o rozprávky, už ako dieťa som bola citlivá na jazyk, jeho bohatstvo, krásu a z toho hľadiska stál na vrchole asi Dobšinský. Niektoré príbehy boli v nárečiach a to bol pôžitok. Či še hnevace? o prešibanom paholkovi a lakomom gazdovi patrila k tým naj. Ale nevšedné a zároveň krásne slová boli všade: šuhaj, tátošík, podplamenníky, princezka, mníšek… Či slovesá preriecť, vartovať, zamordovať. K tým rozprávkam sa vraciam dodnes, čítam ich novými očami. Do zložitých príbehov o hľadaní lásky si dosádzam konkrétne životné skúsenosti a tie príbehy ma fascinujú ešte viac ako v detstve. Všetky, nielen tie ľúbostné, sú priam archetypálne, preto sa nemôžu zunovať. Obzvlášť mám rada príbehy o zakliatí, ustrnutí a následnom prerode na nového človeka – hlboko psychologické (občas až psychiatrické) témy, ako dieťa som ich nechápala, nepreciťovala. Rovnako ako hlbokú súrodeneckú súdržnosť a oddanosť v Bračekovi Jelenčekovi či nutnosť voliť „menšie zlo“ v inej rozprávke: Ak zodvihneš (zlatú podkovu), zle bude, keď nezodvihneš, bude horšie! Inšpirovalo to aj záver jednej mojej básne o mileneckom trojuholníku: Ak poslúchneš rozum, budeš trpieť. Ale ak ho neposlúchneš, budeš trpieť ešte omnoho viac.
Moje deti: verneovky aj klasika
Nie vždy zdieľam literárny vkus mojich detí. Ovládajú jadro bestsellerov pre mladých, predovšetkým v prekladoch z angličtiny. Do viacerých kníh som sama nazrela a neraz som bola znechutená. Banálne, inokedy príliš cynické a drsné, jazykovo ploché (možno chyba prekladu a občas zrejme aj chyba originálu). Prekvapuje ma, ako deti obľubujú fantasy knihy a tú neuveriteľnú spleť mien a zápletiek. Mňa to unavuje a odrádza od čítania. Rešpektujem však inakosť. Lásku k Dobšinskému však zdieľame spolu.
A potešili ma aj dve čerstvé skúsenosti: 15-ročná dcéra vyhlásila o novodobých západných románoch pre dievčatá: „…vlastne sú na jedno kopyto a už dopredu viem, ako to celé bude prebiehať.“ A vrhla sa na svetovú klasiku – Dostojevskij, Poe, Wilde… Zas 12-ročná dcéra dostala od priateľky na narodeniny verneovku Deti kapitána Granta – z dedkovej knižnice toho dievčatka. Bolo to veľmi originálne v záplave komerčných darčekov a moja dcéra sa v ten istý deň s nadšením začítala… Deti vedia vycítiť kvalitu, hodnoty a to ma teší. Klasika je klasika. Dôležitý kontakt s tým najnovším a najlepším z domácej literatúry pre deti a mládež si tak či tak udržiavajú aj vďaka učebniciam literatúry a čítankám v škole. Takže aktuálny prehľad majú.
Písať pre deti
Daniel Hevier patrí k mojim najmilším žijúcim autorom pre deti. Je nesmierne vynaliezavý, hravý aj na rovine samotného jazyka. A to je bonus. Zároveň jeho knihy majú v sebe elementárne dobro a niečo nedefinovateľne „čisté“. Práve tieto ingrediencie mi v detstve vo viacerých moderných (slovenských) knihách pre deti chýbali. Bez ohľadu na realitu, rozprávky by mali v človeku cibriť vieru v dobro, pravdu a zmysel pre krásu. Rozvíjať cit pre jazyk a prípadne aj obrazotvornosť. Autor kníh pre deti by mal byť nielen literárne originálnym, tvorivým, ale aj vnútorne rýdzim, ušľachtilým človekom – roky to tak cítim. Aj preto je asi také ťažké napísať niečo výnimočné, čo pretrvá. Obdivujem aj rozprávky „symbolické“ – na spôsob Smelého zajka (v Afrike) od J. C. Hronského. Niečo nadčasové, a zároveň veľmi aktuálne.
Ak by som raz napísala niečo pre deti (vo veku 7+, pre mladšie by som si určite netrúfla), práve taký typ literatúry by bol pre mňa najväčšou výzvou.
Róbert Beutelhauser: Pri písaní spoznávam minulosť
Vašu knihu Turci, Habsburgovci a iné pohromy ocenili v kategórii najkrajšie detské knihy za zimu. Ako sa vám písala?
Ak mám pravdu povedať, tak už si ani veľmi nepamätám, lebo knižka bola dokončená už na jeseň 2013 a čakala na to, kedy bude mať ilustrátorka čas. No písanie je u mňa veľmi objavný proces, pri ktorom sa nielen veľa dozviem, ale predovšetkým hľadám spôsob, ako textom upútať čitateľa.
Je ľahšie písať o novších dejinách či o tých najstarších?
O starších veciach sa mi píše ľahšie, pretože neexistuje toľko historických prameňov a vtedy čitateľ ospravedlní, keď popustím priestor fantázii a historické fakty kvôli zaujímavosti doplním príbehom. Pri novších dejinách treba príbehy viac vyhľadávať.
Na čo ste prišli pri písaní tejto knihy? Objavili ste niečo nové v dejinách?
Učiteľ nie je historik, preto aj môj pohľad na dejiny je zjednodušený a práve písanie je pre mňa aj spôsobom hlbšieho spoznávania našej minulosti. Pri poslednej knihe ma asi najviac zaujali bitky, ktoré sa na našom území odohrali v čase osmanského panstva. Najmä tá pri Veľkých Vozokanoch z roku 1652, kde Osmani utrpeli prvú väčšiu porážku a zahynuli pri nej štyria členovia rodu Esterházyovcov. Na mieste bitky ešte donedávna stál pomník s veľkým medeným levom. Mimochodom, keď som sa tam bol minulý rok pozrieť, podstavec pomníka bol prázdny – vraj leva sa pokúsili ukradnúť, pričom ho poškodili.
Vidíte už pri písaní vizuálnu podobu knihy? Radíte sa s ilustrátorkou Katkou Slaninkovou? Prehlbuje rokmi spolupráce vaše pracovné porozumenie?
Áno, spočiatku som aj veľmi ľutoval, že neviem kresliť, no dnes už viem, že tak, ako Katka Slaninková by som to nenakreslil. Takže sa musím uspokojiť s tým, že len napíšem, čo bude na obrázku a Katka to nakreslí. Zatiaľ vždy lepšie, ako som si to predstavoval.
Aká bola vaša obľúbená kniha v detstve, máte nejakú odloženú? Čítate z nej niekomu?
V detstve som patril k hltačom kníh, čítal som od Dobšinského zozbieraných rozprávok až po verneovky, no asi najobľúbenejšou knihou bola knižka Astrid Lindgrenovej Šibal Emil z Lonnebergy a z tej som aj veľmi rád čítal synovi.
Zmenil sa vkus detí, čo sa týka kníh? Čím ich pútajú vaše knihy?
Dnešné deti sú asi náročnejšie, majú väčší výber a kedykoľvek môžu zapnúť televíziu s množstvom detských programov, preto si viac vyberajú ako kedysi. Moje knihy ich možno upútajú humorom, odľahčeným rozprávaním, Katkinými obrázkami…
Je pravda, že dnes sa už číta menej? Akú máte skúsenosť ako pedagóg?
Tvrdenie o tom, že súčasné deti nečítajú, je klišé, ktoré sa tu pestuje. Veď si len zoberme, koľko kníh pre detí vychádza. Čítanie nikdy nebolo a asi ani nikdy nebude masovou záležitosťou, no vždy je v spoločnosti pomerne silná skupina ľudí, ktorá si nevie predstaviť deň bez knižky.
Martin Augustín: Príbeh Erosa a Psyché je o každom z nás
Ako ste sa dostali k ilustrovaniu knihy Eros a Psyché, ocenenej ako jedna z najkrajších detských kníh leta?
Oslovili ma priamo z vydavateľstva Perfekt a aj pani Beata Panáková, ktorá krásne prerozprávala staroveké grécke mýty. Veľmi si vážim ich dôveru a aj ich veľkorysosť. Vydali ilustračne aj príbehovo krásnu, výpravnú knihu, ktorá sa človeka po prečítaní dotkne. Veď príbeh Erosa a Psyché je taký starý a stále taký aktuálny.
Mali ste hneď jasnú predstavu, ako k obrázkom pristúpite? Čítate text aj viackrát alebo hneď viete, ako ho stvárnite?
Text som si v rukopise čítal viackrát a v rôznych časových odstupoch. Ponoril som sa do krásneho príbehu, ktorý poznám, ale stále je veľmi príťažlivý. Veď je o každom z nás. Len sa odohráva v inom čase a v inom priestore. Je v ňom cítiť veľkú ľudskosť. A to ma na ňom veľmi vábi.
Inšpirujú vás knižné zákazky aj k námetom vo vašej voľnej tvorbe?
Samozrejme, áno. Sú to nové podnety. A v krásnych a múdrych textoch je toľko pravdy… Myslím, že je veľmi dôležité pripomínať si to. A, samozrejme, je to aj naopak, moja voľná tvorba sa objaví aj v knižnej ilustrácii.
Aké boli vaše obľúbené knižky v detstve? Zhodovali sa neskôr s obľúbenými knihami vašich detí? Zachovali sa vám vaše staré detské knižky?
Moja najobľúbenejšia knižka z detstva je od českého ilustrátora Jiřího Trnku Záhrada. Tá je podľa mňa nadčasová a dodnes neprekonaná. Ilustrácie aj text. Je dokonalá a ovplyvnila ma svojou tajomnosťou, príbehom a krásnymi ilustráciami. Následne knižky, ktoré ilustrovala moja mama Božena Augustínová, Pikulík a Chlpčo (Otfried Preussler) a Polička a jej políčka (Jozef Pavlovič). Sú krásne a čítali sme z nich našim dcéram, keď boli malé. Dnes si v nich listujem najčastejšie ja a sú pre mňa krásnou spomienkou. Samozrejme, v našej knižnici majú svoje osobité miesto.
Vyberali ste si v detstve knihy podľa obrázkov?
Prvý dojem na mňa vždy spravia ilustrácie a následne sa do knihy začítam. Možno je to zvláštne, ale čím som starší, tým viac v detských knihách objavujem nové významy a súvislosti. Milujem hru so slovíčkami. Napríklad v krátkej rozprávke pre dospelejších čitateľov od Jana Wericha Chlap, děd, vnuk, pes a hrob (to je príbeh zostavený len z jednoslabičných slov). To je unikátny text s nádhernými ilustráciami Jiřího Trnku.
Mení sa váš prístup, keď ilustrujete knihu pre deti a pre dospelých? Túžili ste niekedy napísať aj sám knihu pre deti? O čom by bola?
Ilustroval som málo kníh, hoci je to moja vášeň a radosť. Pre deti práve Erosa a Psyché a pre dospelých hlavne poéziu Kamila Peteraja. Ilustrujem naozaj s veľkou radosťou. Napísať knihu som si netrúfol asi preto, že som mal možnosť čítať takých velikánov slova, ako som spomínal. Mám k písaniu veľký rešpekt a beriem to vážne.
Martin Kellenberger: Zamagurský kraj je magický
V letnej kolekcii ocenili aj vami ilustrovanú knihu Kráľ hadov, strážca pokladov z vydavateľstva Goralinga. Ako ste pristupovali k tejto knižke? Je to vaša obľúbená téma?
Táto kniha je z magického zamagurského kraja. Robila sa mi veľmi dobre. Je plná čarovných postavičiek, ale jej sila je v ľudskosti a kráse rodného kraja.
Čo pre vás znamená ocenenie? Povzbudí vás alebo ste už zvyknutý na ceny?
Ocenenia sú malé pohladenia, nie sú povinné, ale z času na čas potrebné. Dobré veci si zaslúžia byť povzbudené, v knižnom živote je to vydavateľ, ilustrátor, spisovateľ, redaktor. Je to taká kultúrna rodina.
Pozná Kráľa hadov aj vaše potomstvo?
Túto knihu milujú nielen Zamagurčania, ale celé Slovensko. Bola známa už dlhšie. Texty Viktora Majeríka a Petra Glocku sú skvelé. Predtým ju ilustroval Vincent Hložník, vynikajúco, len obrázky boli čiernobiele. Ja som ju urobil vo farbe, taká bola predstava vydavateľstva. Verím, že sa nám to podarilo opäť.
Ktorú knihu z detstva máte najradšej? Nazriete do nej ešte aj teraz?
Knihu džungle od Kiplinga, tá ma stále fascinuje, a samozrejme Dobšinského rozprávky, ale aj mnohé ďalšie, napríklad Dobrodružstvá Toma Sawyera.
Nedávno ste mali výstavu spolu s otcom Ľubomírom Kellenbergerom, ktorý bol tiež výtvarník – ilustroval aj on rád detské knihy? Prežívajú jeho ilustrácie do dnešných dní?
Otec bol vynikajúci kresliar a vedel sa vžiť do knižného príbehu. Preto sú jeho ilustrácie stále príťažlivé. Teraz vyšli Kozliatka. Neviem, koľké je to už vydanie. Jednoducho nikto to neurobil presvedčivejšie. Výstava s otcom je veľký sviatok, krásna pocta. Svetielko svieti a vedie nás do nových dobrodružstiev. Kniha sa vyvíja, vždy je potrebný silný príbeh, posolstvo ľudskosti a krásy. Teraz to posolstvo posielam spolu s mojím otcom deťom i dospelým prostredníctvom výbornej galérie TOTO na Moskovskej ulici v Bratislave.
Gabriela Futová: Malú bosorku čítam aspoň raz do roka
Ako sa zrodil škriatok Nototo? Ako sa vám písala knižka Nototo a strašidelná škola Elvíry Múdrej, ktorá bola ocenená v kategórii najkrajšie detské knihy za jar?
Knižka o škriatkovi Nototovi vznikla pôvodne ako knižka na doplnkové čítanie k šlabikáru. Lektori však jej vydanie kvôli „strašidelnému“ obsahu neodporučili, a tak sa vydania knihy chytilo vydavateľstvo Slovart a knižka vyšla ako obyčajná detská kniha. Ako počúvam ohlasy detí, celkom vydarená detská knižka. Písala sa mi veľmi dobre, pretože ma nútila rozmýšľať o tom, čo také by sa mal každý škriatok v škole naučiť. A keďže škriatkom ide medzi ľuďmi hlavne o prežitie, vyučovanie bolo veľmi praktické. Knižku ilustrovala Marcela Kupčíková.
Tešia vás ocenenia vašej tvorby?
Klamala by som, keby som tvrdila, že netešia. Áno tešia, a veľmi. Ale na druhej strane ich extra neprežívam.
Dostáva sa vám uznania aj od samotných detí? Čo si na vašich knižkách všímajú?
Detskí čitatelia sú úžasní v tom, že sa nehanbia napísať mi. Sú to veľmi príjemné odkazy a správičky. Také úprimné. A čo si všímajú? Asi to, že sa hrdinovia mojich kníh podobajú na nich, ľahko sa s nimi stotožnia.
Ktorá vlastnosť by sa dnes mala najmä v deťoch cez knižky pestovať?
Empatia. Nielen cez knižky. A nielen v deťoch.
Ktorú knižku ste mali v detstve najradšej? Máte ju ešte? Čítali ste z nej svojim deťom? Čo vám do života dala?
Mojou najobľúbenejšou knihou z detstva je Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera. Stále ju mám, minimálne raz do roka ju čítam a áno, čítala som ju aj mojim deťom. Naučila ma, že najväčšiu radosť mi robí to, keď sama urobím radosť niekomu inému.
Oľga Feldeková: Deti som knihami chcela rozplakať
Debaty o deťoch a knihách zvádzajú k mentorovaniu. Aj keď sa tomu zubami-nechtami bránim, mám chuť napísať, že televízia a iné elektronické médiá dosť často do neba volajúcimi hlúposťami berú deťom knihy z rúk. Je na rodičoch a učiteľoch, aby dieťa presvedčili, že čítanie je dobrodružstvo. Kedysi to bolo jednoduché. Neexistovali elektronické médiá, ale ani vtedy sa hlúpostiam nedalo celkom vyhnúť. Moja mama chcela zo mňa vychovať jemného a citlivého človeka. Dávala mi čítať Malého lorda alebo knihy L. A. Čarskej (Bez mamičky, Sibirôčka, Zlá macocha). Napínala hruď od spokojnosti, keď som nad knihou plakala. Netvrdím, že sa nad knihou nemá plakať. Ja si aj dnes poplačem, najčastejšie nad dobrým dokumentom. Môj otec s maminým výberom nesúhlasil, tvrdil, že mi kazí vkus a z Bratislavy mi nosil Malého princa, Robinsona Crusoa, Toma Sawyera, neskôr verneovky a iné milé knihy od kvalitných spisovateľov.
Našim deťom, a teraz vnúčatám, vyberá knihy v našej rodine ten najpovolanejší, môj manžel. Jeho rozprávky čítali a vnúčatá čítajú bez prinútenia. Hru pre tvoje modré oči vedia naspamäť. Ja som, podobne ako moja mama, chcela deti rozplakať. Podarilo sa mi to knihami Bambi a Bambiho rodinka. Rozveselili sa pri knihe Jana Brzechwu Akadémia pána Machuľu. Pipi dlhú pančuchu a Harryho Pottera si domov prinášali už samy. Uvažujem, či sú dnes deti iné, ako sme boli my. Vďaka pribúdajúcej technike možno aj áno. Obľúbenými hračkami sú zbrane, ale aj my sme sa hrávali na zlých okupantov a dobrých partizánov a tiež sme strieľali. Aby bolo menej zbraní v hrách mojich vnúčat, rozprávam im o lietajúcom koberci, o návšteve v pavúčom zámku a o iných veciach, z ktorých sa nedá vystreliť. Dúfam, že z tých vnúčat pomôžem vychovať citlivé a jemné stvorenia aj pomocou kníh. Len neviem, kde zoženiem romány spisovateľky Čárskej. Tie od mojej mamy otec popálil.
Andrea Coddington: K rozprávkam sa vraciam len z nostalgie
Váš román Židovka či pútavá biografia Jozefa Bednárika boli bestsellermi. Napadlo vám niekedy napísať aj niečo pre deti? Je ťažšie písať pre deti ako pre dospelých?
Deti majú krásnu čistú dušu a v rozprávkach väčšinou bojuje dobro so zlom a dobro víťazí. Dievčatká chcú byť princeznami a chlapci túžia prekonať draka, zlú čarodejnicu… Mňa lákajú skôr skutočné (dospelácke) príbehy, kde je fantázia len na dotvorenie a nehrá prím. V rámci detskej tvorby mi naozaj stačia učebnice, ktoré lúskam s mojimi školákmi…
Aká bola vaše obľúbená kniha v detstve a aké sa páčia vašim deťom? Máte podobný vkus či ani nie?
Najobľúbenejšou bola Snehová kráľovná, neskôr Anna zo Zeleného domu či Jana Eyrová. Moje deti čítajú – ale ten vkus je iný, ako som mala ja. Mark číta Nesbove knihy pre deti, youtuberov, knihy o dinosauroch a vesmíre. Sara teraz Rainbow Rowellovú (Fanúšička) alebo Gayle Formanovú (Zostaň so mnou – Ak zostanem). Občas sa vrátime k rozprávkam, ale to je už len moja nostalgia, lebo oni sú už „veľkí“.
Magdaléna Fazekašová: Na čitateľov od desať rokov do puberty sa zabúdalo
Magdaléna Fazekašová šéfuje vydavateľstvu TRIO Publishing. V súťaži najkrajších kníh pre deti bodovali tri knižky z ich produkcie. Vydavateľku úspech v súťaži teší, no na pamäti vraj má v prvom rade čitateľa. Práve tomu sa musia ilustrácie páčiť. Nemienia samozrejme podliezať jeho vkusu, no chcú systematicky formovať jeho literárne i výtvarné cítenie. „Aby sa neskôr nestratil v džungli kníh v kníhkupectvách a medzi množstvom braku našiel aj skryté klenoty,“ pripomína.
Akú dôležitosť pripisuje vaše vydavateľstvo knihám pre deti? Je to rovnocenná súčasť vašej produkcie?
Knihy pre deti sú pre nás vlajkovou loďou. Máme dve edície, v ktorých vychádzajú knihy pre deti vo veku od štyroch-piatich až do skorej puberty (12 – 13 rokov). Tvrdo pracujeme na edícii Analfabeta Negramotná/Čítame s porozumením, kde sme si predsavzali pomôcť všetkým – deťom, rodičom, učiteľom i knihovníkom – pri vnímaní umeleckého textu. Chceme ich naučiť nachádzať v ňom skryté významy, zašifrované odkazy, aby sme deti naučili filtrovať text cez seba, svoje skúsenosti, poznanie a budovať tak zážitok z čítania krásnej literatúry. V druhej edícii Storky vychádzajú skôr tituly, ktoré sú určené na oddych, ale ani pri nich nechýba pridaná hodnota.
**Ako by ste charakterizovali tri víťazné knižky, čím zapôsobili? **
Zrejme tým, že vizuálna stránka knižky vždy vychádzala z rovnakej vlnovej dĺžky autora aj ilustrátora – v prípade Daniela Heviera jeho S deťmi sa dá dohodnúť je to absolútne prirodzené, lebo si knihu aj sám ilustroval. V ilustráciách skvele rezonoval príbeh, vo všetkých troch prípadoch ho ilustrátor posúval aj do polohy vlastnej interpretácie. A nesmiem zabudnúť aj na úlohu dizajnéra – jeho úloha pri tvorbe knižky je nezastupiteľná, aj keď ostáva často v úzadí. V prípade Záhady čarovného vajíčka, ktoré ilustrovala Alena Wagnerová, to bol Juraj Martiška, dizajn Lapinovcov z letiska s obrázkami mladého ilustrátora Matúša Maťátka „chytil“ úžasnú podobu zásluhou Borisa Meluša a titul S deťmi sa dá dohodnúť dizajnoval Waldo Švábenský.
**Spomínate si na svoju obľúbenú knižku z detstva? Máte niektorú dodnes? **
V detstve som veľmi veľa čítala a v každej etape môjho detstva to bola iná obľúbená kniha. Neboli to klasické rozprávky, vždy som inklinovala k moderným rozprávkam alebo k detskej beletrii. Myslím, že môj čitateľský vkus formovala séria kníh Lucy Maud Montgomeryovej o Anne zo Zeleného domu a ďalšie, ale veľmi skoro, už v posledných ročníkoch ZŠ som plynule prešla na čítanie dospeláckej beletrie.
Naozaj ubúda čitateľov a číta sa menej?
Nie, nemyslím si. Skôr pribúda kníh, ktoré sa uchádzajú o pozornosť istého, takmer nemenného počtu čitateľov, takže na jednu knihu pripadá menej čitateľov. A potom my vydavatelia plačeme, že málo predávame. Pochopiteľne, že vkus detí sa mení, dokonca v poslednom čase veľmi rýchlo. Stále však vyhrávajú knihy, ktoré dokážu poštekliť ich fantáziu, poskytujú im priestor na vlastnú interpretáciu a ostávajú v nich ešte dlho po prečítaní. V posledných rokoch akoby chýbala próza pre deti od desať rokov – už to nie sú úplne deti, ale ešte nie celkom pubertiaci. Preto sme pre túto kategóriu vydali niekoľko kníh, napríklad od Leny Riečanskej alebo Dany Hlavatej. Spolupracujete s Danielom Hevierom – spoznali ste ho pri tom lepšie?
S Danielom sa poznáme od vysokoškolských čias a za posledných päť rokov sme spolu vydali niekoľko kníh. Iste, vydavateľ by mal svojho autora poznať, pretože pracuje s jeho textom, do ktorého vložil seba, obnažuje sa v ňom, záleží mu na ňom, je v súvislosti s ním zraniteľný, preto je dôležité, aby mal vydavateľ s autorom vytvorené isté modus vivendi, kde obaja vedia, kde je hranica, ktorú už nemožno prekročiť. A dobrý vydavateľ musí chrániť autora aj pred sebou samým. Som vďačná osudu, že mi ako vydavateľke „prihral“ takého autora, akým je Daniel Hevier.
Katarína Vavrová: Vďaka Maríne som študovala život Sládkoviča
Ilustrácie Kataríny Vavrovej sú krehké, nežné, lyrické a citlivé. Z jej postáv vanie nielen pokoj, ale aj isté napätie, čím navodzuje éterickú atmosféru. Aj vďaka jej obrázkom patrila kniha Marína z vydavateľstva Perfekt k najlepším jesenným knihám. Výtvarníčky sme sa opýtali, ako pristupovala k tejto všeobecne známej a o to náročnejšej téme. Počula v duchu verše? Čo všetko sa jej vybavilo v mysli pri práci na Maríne?
„K téme Sládkovičovej Maríny som pristupovala s veľkým rešpektom, keďže je to jeden z najväčších skvostov slovenskej ľúbostnej poézie. V tom období som skutočne žila Marínou. Študovala som život Andreja Sládkoviča, život Maríny Pišlovej a snažila som sa pochopiť toto veľké dielo. Dozvedela som sa aj o strastiplnej ceste tvorby, ale najmä vydania samotnej knihy. Ohlasy na moju knihu sú skutočne ohromné, a to sa ešte umocnilo v spojitosti s uvedením knihy na výstave v Kežmarku v Galérii u Anjelov s názvom Marína a iné múzy, ako aj s veľkou súčasnou výstavou Katarína Vavrová & Milan Vavro: Zamknuté slová v bývalej elektrárni v Poprade. Krásna symbolika: originál Maríny sa ocitol vďaka tejto výstave v Tatrách.“
Akú knihu mala v detstve najradšej? Má nejakú knižku z detstva dodnes a čítala z nej aj svojmu potomstvu? „Moje detstvo bolo celé ovplyvnené knihami a literatúrou. Andersenove rozprávky, Dobšinský, Zamagurské rozprávky, rozprávky od Kristy Bendovej, od Ondřeja Sekoru. Ďalšie a ďalšie, ktoré mám všetky stále v knižnici. Čítali sme mnohé z nich môjmu synovi. Mňa ku knihám priviedol otec, ale aj mamina má veľmi rada knihy. Otec knihy miloval – najmä veľké monografie o umení a ku každej ma viažu spomienky na otca a jeho radosť, keď si knihu kúpil. Vkus dnešných detí sa určite oproti môjmu detstvu zmenil, lebo aj samotný svet je v pohybe a mení sa všetko. Svet je agresívnejší a rýchlejší, vďaka vývoju a technológiám,“ hovorí Vavrová.
Zaujímalo nás ešte, čo hodnotia na knihách poroty a čo samotné deti. „Mám rada klasické rozprávky a klasickú ilustráciu. Poroty hľadajú aj nové formy, modernejšie poňatie, deti si vytvárajú už v detstve svoj názor na ilustráciu, podľa toho, ako ich vedú rodičia a škola,“ uzavrela.