Kniha týždňa: Zločinné jadro umenia?

Prózy čilského spisovateľa Roberta Bolaña (1953 – 2003) sa skutočnej popularity dočkali len krátko pred autorovou smrťou. Dnes už sotvakto pochybuje o tom, že je právoplatným pokračovateľom tradície, ktorá sa spája s takými menami latinskoamerickej literatúry ako Jorge Luis Borges, Juan Rulfo, Julio Cortázar, Ernesto Sábato. Presvedčiť sa o tom môžeme už aj vďaka slovenskému prekladu, ktorého sa ujal spisovateľ Peter Bilý.

22.08.2016 12:00
debata
Roberto Bolaño: Vzdialená hviezda
Roberto Bolaño: Vzdialená hviezda Roberto Bolaño: Vzdialená hviezda

Keď sa povie latinskoamerická literatúra, rozhľadenému čitateľovi zídu na um dve slová: magický realizmus. A potom meno: Gabriel García Márquez. Na základe akejsi tichej dohody veríme, že magický realizmus vynašiel on, konkrétne v románe Sto rokov samoty. Pritom už desaťročia pred týmto dielom (v roku 1928) vyšla surrealisticko-dadaistická satira Macunaíma brazílskeho spisovateľa Mária de Andrade, ktorá už „pracuje“ s magickými prvkami. Okrem toho mnoho brazílskych čitateľov verí, že metódu magického realizmu vynašiel Jorge Amado.

Mexičan by asi hlasoval za to, že otcom magického realizmu je Juan Rulfo. Autorstvo tejto metódy sa jednoznačne určiť nedá a nie je to ani potrebné. Tento druh (vraj špecificky latinskoamerického) písania asi v určitom období (počas niekoľkých dekád) jednoducho visel vo vzduchu, a tak mnohí spisovatelia k nemu dospeli, nezávisle od seba.

Zaradiť aj Roberta Bolaña (a teda aj jeho román Vzdialená hviezda) do spoločnosti magických realistov? Len preto, lebo jeho prózy obsahujú snové i absurdné prvky, ako aj odkazy na rôzne ezoterické tradície? Kto však predpokladá, že v Bolañových knihách natrafí na príjemné a lyrické pasáže v duchu Márqueza, ten sa môže dočkať sklamania.

Obskúrni básnici

Neprítomnosť lyrických pasáží (Bolañov rozprávačský štýl je úsporný, chirurgický) ešte neznamená, že Bolañovi je poézia ľahostajná. Práve naopak. V mnohých jeho poviedkach hrá ústrednú úlohu. Protagonistami sú básnici, viac i menej úspešní, prípadne čitatelia básní. Nie je to inak ani v prípade Vzdialenej hviezdy, kde čitateľ má možnosť vstupovať do literárnych tvorivých dielní a bytov. Schádzajú sa tu milovníci poézie, avantgardného umenia i karieristi, pre ktorých literatúra je len nástrojom. A práve v tomto prostredí sa akýmsi tajomným a neskôr aj neprítomným (vlastne vzdialeným) stredobodom pozornosti stáva postava istého Carlosa Wiedera.

Čo je zač, tento Carlos Wieder? V krátkom predslove k Vzdialenej hviezde Bolaño prezrádza: „V poslednej kapitole románu Nacistická literatúra v Amerike som možno priveľmi schematicky (nebolo to dlhšie ako dvadsať strán) rozvíjal príbeh Ramíreza Hoffmana z Čilských leteckých síl. Príbeh mi vyrozprával môj krajan Arturo B., veterán rituálnych vojen a dobrodruh v Afrike, no konečný výsledok ho neuspokojil. Posledná kapitola Nacistickej literatúry slúžila ako kontrapunkt, možno ako antivyvrcholenie literárnej grotesky, a Arturo si želal nejaký dlhší príbeh, nie zrkadlenie ani vyvrcholenie iných príbehov, ale zrkadlenie a vyvrcholenie príbehu samotného.“ Táto pasáž si žiada niekoľko vysvetlení.

Malá odbočka: Nacistická literatúra v Amerike (po česky Argo, 2011, správne by malo byť v Amerikách, ako na to upozorňoval samotný autor) nie je román v tradičnom zmysle slova. Skôr to má byť akýsi stručný, akoby literárno-historický prehľad vymyslených autorov i diel, kde však jednotlivé heslá vykazujú prvky satirickej poviedky. Ďalej: Arturo B. nie je nik iný ako Bolañov zrkadlový dvojník. (Ostatne aj v poviedkach – napríklad v poviedkových súboroch – autor vystupuje pod iniciálou B.) Takže Vzdialená hviezda, ako sa dozvedáme zo stručného úvodu, vznikla v spolupráci s Arturom B. „a s čoraz živším prízrakom Pierra Menarda“, ktorý má odkazovať na Borgesa, na jeho poviedku Pierre Menard, autor Dona Quijota.

V jednom rozhovore, poskytnutom krátko pred smrťou, Bolaño priznáva, že k napísaniu Nacistickej literatúry ho inšpirovala kniha argentínskeho autora Juana Rodolfa Wilcocka Chrám obrazoborcov, ktorý sa však nechal ovplyvniť Borgesovou knihou Všeobecné dejiny nehanebnosti. Pre Borgesa sa zasa stala predlohou kniha Mexičana Alfonsa Reyesa Skutočné i vymyslené portréty, ktorého zrejme zaujala kniha Francúza Marcela Schwoba Vymyslené životy.

Postava Carlosa Wiedera má teda svoj predobraz v poviedke Carlos Ramírez Hoffman, no vo Vzdialenej hviezde naberá na seba ďalšie pseudonymy: Alberto-Ruiz Tagle, R. P. English, Jules Defoe. Wieder je v určitom zmysle nepolapiteľný a premenlivý ako samotné zlo. Najprv sa preslávi ako letec, ktorý svoje básne kreslí na oblohu, potom vyvolá pobúrenie výstavou fotografií zobrazujúcich skutočné zohavené mŕtvoly. Wieder sa síce pohybuje v spoločnosti avantgardných intelektuálov, ale je zjavné, že sympatizuje s represívnym režimom. Nikomu sa však nepodarí zistiť, čo sa v ňom skrýva. Záhada psychologického motívu je u Bolaña takpovediac poznávacou značkou a aj vďaka tomu sa nad jeho prózami vznáša atmosféra hororu, detektívky či trileru.

Bezodná stoka literatúry

Vzdialená hviezda je vlastne rozvinutím poviedky Carlos Ramírez Hoffman: obidva texty obsahujú priveľa spoločných motívov, len mená postáv sú pozmenené. V poviedke takisto ako v románe nájdeme tvorivé dielne básnikov, ako aj letca-básnika a autora škandalóznych fotografií. Nepozorný čitateľ možno ľahko uverí, že Bolaño z pozície intelektuála vyslovuje súd nad zločinmi diktátorských režimov. Nazdávam sa však, že tu ide o komplexnejšiu, dvojsmernú kritiku – kritiku namierenú nielen proti utláčateľom umeleckej slobody, ale aj proti bezbrehej „umeleckej“ slobode, proti bezuzdnému a už neumeleckému „používaniu“ všetkých aspektov ľudského života.

Bolaño akoby sa na jednej strane dotýkal spôsobu tematizácie krutosti v progresívnom umeleckom prejave (čitateľ si môže spomenúť na akcie Hermanna Nitscha alebo výstavu Rudolfa Schwarzkoglera), kým na druhej strane akoby „predpovedal“ dnešné časy, keď vďaka malým „rozumným prístrojom“ všetci fotografujú všetko, bez akejkoľvek citovej zainteresovanosti, a tak sa z každého stáva „umelec“.

V poviedke z Nacistickej literatúry sa z Ramíreza „namiesto, aby upadol do zabudnutia, stala mýtická postava“. Jeho myšlienky nakoniec nadchli mnohých horlivých nasledovníkov. Vo Vzdialenej hviezde sa vynára sekta „barbarských spisovateľov“, oddávajúcich sa temným rituálom inšpirovaným zrejme učením Carlosa Wiedera. Počas týchto obradov sa vyprázdňujú na klasické diela, aby s nimi mohli splynúť. Vysvetlenie (či predlohu) nájdeme opäť v Nacistickej literatúre: „barbarskí spisovatelia“ (predavači, mäsiari, nižší úradníci, zdravotné sestry) sa takto chcú naučiť písať. Ich vodca Jules Defoe (možno Ramírez Hoffman alias Carlos Wieder) hlása, že literatúru by mali písať nepíšuci ľudia (podobne ako politiku robia nepolitici), pričom takto by mala zaniknúť literatúra. A poéziu by mali písať tí, čo ju nečítajú.

To všetko vyznieva síce groteskne, no ak si uvedomíme, čo sa v literatúre a v umení deje v súčasnosti, poľahky si môžeme predstaviť, že prozaik Roberto Bolaño, ktorý nikdy neprestal byť autentickým básnikom a zasväteným čitateľom aj tých najobskúrnejších poetov, bol z celého literárneho kolotoča vážne zhnusený. Julio Cortázar v románe Výhercovia napísal: „… každý básnik je nepriateľom literatúry …“ Blízko k záveru Vzdialenej hviezdy (s. 107) čítame tieto riadky: „Toto je moje posledné komuniké z planéty monštier. Už nikdy viac sa neponorím do bezodnej stoky literatúry. Opäť budem s pokorou písať básne, nájdem si prácu, aby som nezomrel od hladu a nebudem sa snažiť publikovať.“

Roberto Bolaño: Vzdialená hviezda. Inaque, 2016, preklad: Peter Bilý

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #román #kniha týždňa #Inaque #Roberto Bolaño #Vzdialená hviezda #Peter Bilý