Joy Fieldingová - Nie je tam. Dovolenka sa stala nočnou morou!

25.08.2016 07:00

Dovolenka v luxusnom rezorte sa stala nočnou morou. Chceli osláviť výročie svadby, no z hotelovej izby jej uniesli dvojročnú dcérku. Zmizla bez stopy. Médiá ju označili za chladnú a neschopnú matku. Manželstvo sa jej rúca. Druhá dcéra sa od nej odťahuje. Až kým po dlhých rokoch nepríde osudný telefonát...

Joy Fieldingová - Nie je tam
Joy Fieldingová - Nie je tam Autor: Ikar

Práve vyšla novinka od majsterky psychotrilerov Joy Fieldingovej Nie je tam.

Caroline Shipleyovej sa podlomia kolená, keď počuje v telefóne tie slová. V momente sa prenesie o pätnásť rokov späť do luxusného rekreačného strediska v Mexiku a do osudnej noci, keď sa jej zrútil svet…

Ten výlet mal byť oslavou. Carolinin manžel Hunter ju presvedčil, aby nechali ich dve malé dcérky samy spať v hotelovom apartmáne a vo dvojici oslávili desiate výročie svadby v hotelovej záhradnej reštaurácii. Lenže keď sa vrátili do apartmánu, so zdesením zistili, že ich dvojročná Samantha zmizla bez stopy.

Caroline prežíva dni, týždne a roky utrpenia. Musí sa vyrovnať s pozornosťou médií, ktoré ju označujú za chladnú ženu a neschopnú matku, a pritom sa usiluje zachrániť manželstvo. Rieši aj problémy staršej dcéry Michelle, ktorá sa k nej správa dosť negativisticky. A celý čas sa zúfalo drží nádeje, že Samantha sa jedného dňa objaví, no život ju znova a znova vracia do krutej reality.

Caroline netuší, komu a čomu veriť. Vie len to, že niekto sa silou-mocou usiluje tajiť pravdu o tom, čo sa stalo jej dcérke.

Vypočujte si AUDIO úryvok.

Číta Lucia Vrablicová:

Joy Fieldingová už ako dvanásťročná napísala scenár o dievčatku, ktoré zavraždilo vlastných rodičov. Úspech jej priniesol román Rozlúč sa s mamičkou (1980) a po ňom nasledovali ďalšie bestsellery. V mladosti sa niekoľko rokov živila ako herečka, napokon sa predsa vrátila k písaniu. Je autorkou mnohých románov, príbehov o ťažkých ľudských osudoch, skúškach a náhodách.

Prečítajte si 1.kapitolu z novinky Joy Fieldingovej Nie je tam:

Prvá kapitola

Súčasnosť

Ešte nebolo ani osem hodín ráno a už vyzváňal telefón. Caroline aj za zatvorenými dverami kúpeľne, navyše pri šumení sprchy, počula zvonenie signalizujúce diaľkový hovor. Nebudem si to všímať, možno telemarketing alebo médiá… Obidve možnosti boli zlé. Caroline by dala prednosť telemarketingu. Tomu ide iba o vaše peniaze. Médiám ide o vašu krv. Aj po takom dlhom čase. Zajtra to už bude pätnásť rokov!

Sklonila hlavu pod horúcu vodu, spenený šampón jej stekal po zavretých viečkach a po lícach. To nemôže byť pravda. Ako mohlo pätnásť rokov zdanlivo nekonečných dní a bezsenných nocí uplynúť tak rýchlo? Prinajmenej by si myslela, že záujem verejnosti sa už stratil. Ale v skutočnosti s každým výročím akoby narástol. Reportéri jej vyvolávali celé týždne, niektorí až z ďalekej Austrálie alebo z Japonska. Ako teraz žije? Sú nejaké nové stopy? Noví muži? Možno ďalšia samovražda? Ešte vždy si robí nádeje, že znova uvidí svoju dcéru? Ešte vždy ju polícia považuje za podozrivú v prípade zmiznutia jej dieťatka?

Ibaže Samantha by už nebola dieťatko. Mala ledva dva roky, keď zmizla bez stopy z postieľky v luxusnom mexickom letovisku, kým sa jej rodičia zabávali s priateľmi v neďalekej reštaurácii. Jej dcéra by teraz mala sedemnásť rokov.

Keby žila…

Pokiaľ išlo o odpovede na ich otázky, neobjavili sa nijaké nové stopy, nikdy sa nevzdala nádeje, bolo jej jedno, čo si o nej polícia myslí, a žilo by sa jej oveľa lepšie, keby ju supy z médií nechali na pokoji.

Caroline sa so sklonenou hlavou načiahla za kohútikom. Z nosa aj z brady jej kvapkala voda. Prenikavé zvonenie telefónu konečne stíchlo. Odľahlo jej. No vedela, že to je len na čas. Nech volal ktokoľvek, zavolá znova. Vždy zavolali.

Prešla na vyhrievanú bielo-sivú mramorovú dlažbu v kúpeľni, zahalila sa do bieleho froté županu, pravou rukou utrela orosené veľké zrkadlo nad dvojitým umývadlom. Hľadela na ňu štyridsaťšesťročná žena – hnedé vlasy, unavené zelené oči, už ani zďaleka nie „krásna“ a „rezervovaná“ mladá žena „s utrápenými očami“, ako ju opisovali v novinách v čase, keď Samantha zmizla, a akosi sa im podarilo dosiahnuť, že slová „krásna“ a „rezervovaná“ vyznievali nepekne a obviňujúco. Po desiatich rokoch sa slovo „krásna“ zmenilo na „príťažlivá“ a „rezervovaná“ na „neprístupná“. Vlani ju istý reportér premenoval na „ešte vždy príťažlivú ženu v strednom veku“. I keď slabou pochvalou, predsa len ju zatratil.

No čo už! Zvykla si na to.

Caroline si energicky šúchala vlasy huňatým bielym uterákom, nový účes jej zvädnuto ovísal okolo brady. Kaderník tvrdil, že mikádo jej dodá mladistvý výzor, ale nevzal do úvahy, že jej jemné vlasy sa veľmi nevedia podriadiť, len smutne ovísajú. Zhlboka sa nadýchla, hlavou jej prebleslo, že v zajtrajších novinách ju pravdepodobne budú opisovať ako „kedysi príťažlivú matku nezvestného dieťaťa, Samanthy Shipleyovej“.

Záleží vlastne na tom, ako vyzerá? Bude v očiach verejnosti menej vinná zo zanedbania starostlivosti, keď bude menej príťažlivá než v čase dcérkinho zmiznutia? Médiá na nej kritizovali všetko – od lícnych kostí po krátke sukne, od ligotavých vlasov po plecia po perleťový rúž. Pochybovali dokonca aj o tom, či sú jej slzy skutočné, istý bulvárny časopis napísal, že na tlačovej konferencii zostala jej maskara „pozoruhodne nedotknutá“.

Jej manželovi sa ušla iba kvapka z vitriolu, ktorý sa ušiel Caroline. Hoci Hunter bol príťažlivý muž, pôsobil dosť nevýrazne a možno preto sa nestal terčom ich krutých poznámok. Zatiaľ čo Carolinina prirodzená plachosť vyznievala ako nadradenosť, Hunterova ústretovosť pôsobila prístupne, otvorene. Opisovali ho ako otca, ktorý „sa ledva udržal pri zdravom rozume… upína sa najmä na svoju staršiu dcéru Michelle, päťročné dievčatko s líčkami anjelika“, zatiaľ čo jeho manželka „stojí bokom, neprístupná a vystretá ako pravítko“.

Nikto sa nezmienil, že to práve Hunter navrhol, aby v ten večer šli von, aj keď opatrovateľka, ktorú si zabezpečili, napokon neprišla. Nikto nepripomenul, že len týždeň po Samanthinom zmiznutí sa Hunter vrátil z Mexika do svojej právnickej kancelárie v San Diegu. Nikto sa nezmienil o povestnej poslednej kvapke a jeho nevere, ktorá odsúdila ich manželstvo na zánik. Ibaže, bola to aj jej chyba…

„Všetko bola moja chyba,“ povedala Caroline svojmu odrazu v zrkadle. Zo zásuvky pod zrkadlom vybrala fén a namierila si ho na hlavu ako zbraň. Zapla ho a horúci vzduch jej fúkal rovno do ucha.

Takmer vzápätí sa ozvalo zvonenie. Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že zvoní telefón. Jedno dlhé, dve krátke zvonenia – znamená to, že ide o ďalší diaľkový hovor. „Zmizni,“ zakričala smerom k spálni. A potom zamrmlala: „Dočerta s tým!“ Vypla fén, prešla do spálne a schytila slúchadlo z nočného stolíka vedľa veľkej postele. Ani sa nepozrela na ranné noviny, ktoré ležali na neustlanej posteli. „Haló.“

Ticho a potom obsadzovací signál.

„No skvelé!“ Vrátila slúchadlo na základňu a pohľad jej padol na titulnú stránku novín. Okrem toho, že tam uviedli ten hrozný fakt a nepríjemné narážky na to, čo noviny uverejnili za posledných pätnásť rokov, pričom doslova opakovali každý šťavnatý detail – Cudzoložstvo! Samovražda! Pravdivé priznania! – bola tam aj fotografia dvojročnej Samanthy, usmievala sa vedľa skice nejakého maliara, ktorý načrtol portrét jej dcéry, ako by asi vyzerala dnes. Podobné skice sa za posledné dva týždne na internete množili. Caroline klesla na posteľ, nohy ju neudržali. Telefón zazvonil znova, zdvihla ho, prv než doznelo prvé zvonenie. „Prosím vás, nechajte ma na pokoji,“ povedala.

„Ak tomu správne rozumiem, videla si dnešné noviny,“ ozval sa známy hlas. Ten hlas patril Peggy Banackovej, riaditeľke hospicu Calendula, zdravotníckeho zariadenia s dvanástimi lôžkami pre dlhodobo chorých v centre San Diega. Peggy bola už tridsať rokov Carolininou najlepšou priateľkou a pätnásť rokov jej jedinou priateľkou.

„To sa nedá nevidieť.“ Caroline sa usilovala nedívať na titulnú stránku.

„Ten kretén píše každý rok presne to isté. Ako ti je?“

Caroline pokrčila plecami. „Ujde to. Kde si?“

„V práci.“

Samozrejme, pomyslela si Caroline. Kde inde by Peggy mohla byť v pondelok o ôsmej ráno?

„Počuj, mrzí ma, že ťa otravujem,“ povedala Peggy, „najmä dnes…“

„O čo ide?“

„Len som rozmýšľala… Michelle už odišla?“

„Michelle je u svojho otca. Býva uňho dosť často, odkedy majú tú malú…“ Caroline sa zhlboka nadýchla, bolo jej na vracanie. „Mala dnes prísť do práce?“

„Pravdepodobne je už na ceste.“

Caroline prikývla a len čo sa rozlúčila s Peggy, vyťukala číslo Michellinho mobilu. Určite niekto taký tvrdohlavý a sebadeštruktívny ako jej dcéra nezabudne prísť na pracovisko vykonávať verejnoprospešnú prácu nariadenú súdom.

„Ahojte, tu Micki,“ ozval sa dcérin hlas, znel tak zadychčane, že Caroline ho ledva spoznala. „Nechajte mi odkaz.“

Ani len „prosím vás“, pomyslela si Caroline a podráždila ju prezývka „Micki“. Rozmýšľala, či preto jej dcéra používa to meno. „Michelle,“ povedala úmyselne, „práve mi volala Peggy. Zrejme meškáš do práce. Kde si?“ Zložila slúchadlo, zhlboka sa nadýchla a potom zavolala Hunterovi na pevnú linku, rozhodnutá nesprávať sa negativisticky.

Možno jej dcére len nezvonil budík.

Možno jej meškal autobus.

Možno presne v tejto chvíli prechádza bránou do hospicu.

Alebo možno dospáva prebdenú noc a odmieta počúvať nevítaný hlas reality. Možno vypila priveľa pohárikov, kým si sadla za volant, a kašľala na to, že ju nedávno odsúdili za jazdu pod vplyvom alkoholu a zadržali jej vodičský. Možno ju zbalila polícia a zrušila dohodu, ktorú jej otec vybavil s asistentom okresného prokurátora a na ktorej základe nemusela nastúpiť do väzenia, len si odpracovať pár stoviek hodín verejnoprospešnej práce. „Dočerta, Michelle, skutočne si taká nezodpovedná?“ Caroline si uvedomila, že hovorí nahlas, a pritom už niekto zdvihol telefón. „Caroline?“ spýtal sa jej manžel.

„Hunter,“ jeho meno jej vyvolalo nepríjemnú pachuť v ústach. „Ako sa máš?“

„Dobre. A ty?“

„Ujde to.“

„Videla si ranné noviny?“

„Áno.“

„Nie je to ľahké obdobie,“ poznamenal. Odjakživa mal talent hovoriť to, čo je jasné.

„Nie je.“ Hoci sa mi zdá, že tebe sa darí celkom dobre, pomyslela si. Mladá manželka, dvojročný syn, novonarodená dcérka, ktorá mu nahradí tú stratenú. „Je u teba Michelle?“

„Tuším pomáha Diane s malou.“

V telefóne sa ako na povel ozval naliehavý detský plač. Caroline zatvorila oči, usilovala sa nepredstavovať si nový prírastok do Hunterovej rodiny. „Volala mi Peggy, Michelle má byť v hospici.“

„Vážne? Myslel som, že tam má ísť poobede. Vydrž chvíľu. Micki!“ zakričal Hunter. „Zrejme je to len nedorozumenie.“

„Zrejme,“ zopakovala Caroline neveľmi presvedčivo.

„Čo povieš na ten profil?“ prekvapil ju Hunter otázkou.

Caroline cítila, ako jej dych zamrzol v pľúcach, ohromilo ju, že jej manžel vie o tom hovoriť vecne, akoby rozprával o abstraktnom obraze, a nie o skici ich nezvestnej dcérky. „Je to… je to…“ jachtala a očami behala fotky na kresbu. „Dali jej tvoju sánku.“

Hunter si pobavene vzdychol, znelo to ako smiech. „To je zábavné. Diana povedala to isté.“ Ach bože, pomyslela si Caroline.

„Čo je?“ Caroline počula, ako sa to Michelle spýtala otca.

„Tvoja matka,“ Hunterov hlas zoslabol, keď podal slúchadlo Michelle. „Podľa všetkého máš byť v hospici.“

„Idem tam poobede,“ oznámila Michelle matke a po jej zadychčanom šepote, ktorý znel v odkazovej schránke, nebolo ani stopy.

„Nemôžeš tam chodiť, kedy si zmyslíš,“ dohovárala jej Caroline.

„Vážne? Tak to nefunguje?“

„Michelle…“

„Daj si pohov, mama, vymenila som si službu s inou babou.“

„Ale tá neprišla.“

„Príde. Nijaké strachy. Ešte niečo?“

„Asi by si mala zavolať Peggy a vysvetliť jej to…“

„Vďaka. Zavolám.“

„Michelle…“

„Áno?“

„Tak som rozmýšľala, že by sme dnes mohli ísť spolu na večeru…“

„Nemôžem. Už som sa dohodla s kamoškou… s Emmou.“

„S Emmou?“ zopakovala Caroline a usilovala sa zamaskovať sklamanie. „Poznám ju?“

„Stretla si sa s ňou iba päť ráz.“

„Naozaj? Nespomínam si.“

„Ty si nepamätáš nijaké moje kamošky.“

„To nie je pravda.“

„To teda je. Ale musím končiť. Pokecáme neskôr.“

Telefón Caroline ohluchol v ruke. Hodila slúchadlo na posteľ a dívala sa, ako zmizol medzi pokrčenými bielymi obliečkami. „Dočerta!“ Má Michelle pravdu? Jej dcéra mala vždy dosť kamarátok, hoci ani jedna pri nej nevydržala dlho, to bolo dosť ťažké na zapamätanie. Aj preto by sa mala cítiť previnilo?

Pozrela na hodiny – pomaly bude pol deviatej. O polhodinu musí byť v škole. Vstala, ale už teraz cítila vyčerpanosť pri pomyslení na dvadsaťtri neveľmi dychtivých študentov rozvalených v laviciach, ktorí na ňu budú hľadieť skleným pohľadom a jasne, nespochybniteľne budú dávať najavo svoju nechuť k predmetu.

Prečo študenti nemajú radi matematiku? rozmýšľala. Matematika je predsa nádherná, číra, pravdivá. Jej otec bol učiteľom matematiky a svoju lásku k číslam preniesol na dcéru. Nešlo len o rozlúštenie hádaniek a správne konečné riešenia. V iracionálnom svete plnom nejasností a náhod bola matematika nádherne, absolútne jasná a Caroline utešovalo vedomie, že v nej nie je miesto na dezinterpretáciu alebo omyly, vždy jestvovala iba jedna správna odpoveď a jej správnosť sa dala dokázať. Ďalší znak, ako by bezpochyby tvrdila Michelle, že matematika nemá nič spoločné so skutočným životom.

Caroline sa vrátila do kúpeľne a vyfúkala si vlasy. Potom si obliekla tmavomodrú sukňu a bielu hodvábnu blúzku – oblečenie si pripravila už večer. „Ty nemáš nič iné?“ spýtala sa jej raz Michelle.

„A ty?“ zakontrovala Caroline a ukázala na dcérinu zvyčajnú rovnošatu – priliehavé džínsy a nadrozmerné tričko. Ako mnohé mladé ženy jej generácie Michelle vášnivo sledovala módne trendy, najnovšie diéty a cvičenie. „Všetko s mierou“ bol pre ňu rovnako cudzí pojem ako algebra. „No dobre,“ povedala si Caroline. „Najvyšší čas pohnúť kostrou.“ V duchu sa modlila, aby v zborovni bolo ešte trochu kávy v kanvici. Zniesla všetko, ale deň bez kávy by nevydržala. Už mierila ku dverám, keď sa znova ozval telefón. Po prvom zvonení nasledovali dve krátke – znova ide o diaľkový hovor a zrejme jej volá tá istá osoba ako predtým. „Nedvíhaj,“ povedala si Caroline nahlas. Ale už kráčala do kuchyne, priťahovaná crnčaním ako magnetom. „Haló?“ zdvihla slúchadlo uprostred štvrtého zvonenia. Ticho.

„Haló?“

Počula dýchanie.

No skvelé, pomyslela si Caroline. Už len toto som potrebovala – obscénny telefonát. Aj keď diaľkový. „Teraz zložím,“ oznámila a spustila ruku so slúchadlom.

„Počkajte!“

Pritisla si slúchadlo znova na ucho. „Hovorili ste niečo?“

Ticho.

„Okej, zložím.“

„Nie… prosím vás…“

Podľa hlasu to bolo mladé dievča, možno ešte dieťa. V jeho hlase znela zvláštna, a predsa známa naliehavosť, a preto Caroline zostala na linke. „Kto volá?“

Znova ticho.

„Pozrite, na toto skutočne nemám čas…“

„Je to byt Caroline Shipleyovej?“ spýtalo sa dievča.

„Áno.“

„Vy ste Caroline Shipleyová?“

„Vy ste reportérka?“

„Nie.“

„Kto ste?“

„Ste Caroline Shipleyová?“

„Áno. A vy ste kto?“

Znova ticho.

„Kto ste?“ zopakovala Caroline. „Čo chcete? Zložím…“

„Volám sa Lili.“

Caroline si v duchu premietla zoznam všetkých svojich študentov, minulých aj súčasných, a usilovala sa priradiť si k niekomu to meno, ale nikoho takého nepoznala. Je to je jedna z Michelliných kamarátok, ktoré si nepamätala? „Čo môžem pre vás urobiť, Lili?“

„Asi by som nemala volať…“

„Čo chcete?“ Prečo ešte neukončila tento hovor? Prečo nezložila?

„Myslím…“

„Áno?“

„Pozerala som sa na tie skice na internete.“ Lili stíchla. „Veď viete… kresby vašej dcéry…“ Caroline sklonila hlavu. A je to tu, pomyslela si. Znova. Stávalo sa jej to každý rok o tomto čase. Pred piatimi rokmi jej zavolal istý muž z Floridy a tvrdil, že dcéra jeho suseda sa podozrivo podobá na skice Samanthy. Caroline okamžite vyrazila do Miami, zameškala všetky tri stredoškolské predstavenia Olivera!, v ktorých účinkovala jej dcéra, ibaže jej nádeje sa rozplynuli a mužove podozrenia sa ukázali nepodložené. Ďalší rok nejaká žena telefonovala, že videla Samanthu v Starbuckse v Tacome v štáte Washington. Vypravila sa tam, no znova márne. A keď teraz uverejnili v novinách aj na internete najnovšie skice… „Lili,“ začala.

„Presne o to ide,“ skočilo jej do reči dievča a Caroline sa znova podlomili kolená a dych je zamrzol v pľúcach. „Myslím, že sa nevolám Lili.“ Znova ticho. „Myslím, že sa volám Samantha. Myslím, že som vaša dcéra.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#knižná novinka #Ikar #Joy Fieldingová #Nie je tam
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku