Kniha týždňa: Na sútoku sa nájdu tí stratení

Sú takí, ktorí v živote dostali miestenku do dobrého kupé. Je v ňom láska a starostlivosť, na problémy existuje riešenie, na bolesť náplasť. Z ich pohľadu vyžaruje pokoj, v očiach sa odráža cesta pohodlným vlakom. A potom sú tí druhí... Príbehy plné utrpenia, okamihov beznádeje – hlad po obyčajných veciach, po obyčajných vzťahoch, po tom, čomu sa vraví normálny život.

10.09.2016 16:00
debata (1)
Monika Kompaníková: Na sútoku
Monika Kompaníková: Na sútoku Monika Kompaníková: Na sútoku

Spisovateľka Monika Kompaníková píše v knihe Na sútoku práve o nich. O ľuďoch, ktorí musia v mori marazmu trpezlivo loviť svoje krátke momenty šťastia, pretože ich nikdy nedostali na podnose.

Dar vidieť a vedieť

„Cítim nesmiernu únavu svalov a kostí, celé telo mi oťaželo, na čele vyrazil pot. Rozkašlem sa, lebo studený vzduch ma škriabe v hrdle a vyplaším kŕdeľ vtákov. Vtáky vyleteli kolmo hore, sadli si na konáre a stíchli. Neukázali mi smer, ktorým sa mám pohnúť, a ja už s miernou obavou cítim, ako sa moje telo aj napriek kašľu – alebo práve vďaka nemu – opäť prebúdza. Stačí nádych, ruky aj nohy sa zaprú do zeme, preskočia betónovú prekážku a bežia ďalej. Nádych, výdych.“

Prozaická tvorba Moniky Kompaníkovej sa vyznačuje citlivým pohľadom do sveta ľudskej osamotenosti. Jej chirurgický nôž, ktorý otvára zahnisané priestory vnútorného bytia, je ostrý a ohľaduplný zároveň. Autorka bravúrne pracuje so všetkými aspektmi svojho textu, príbehové línie navzájom harmonizujú, jazyková výbava podlieha presne určenému tempu, ktorý neomylne bije až do samého konca románu.

Autorka má dar vidieť a vedieť – odkrýva len to, čo je potrebné, našepkáva iba, čo je nevyhnutné prezradiť. Zdanlivo banálne životné situácie, dennodenné rutiny, povinnosti, túžby a takmer vytesnené nádeje – to všetko je poznačené prizmou minulosti, stigmou dlhodobo chýbajúceho pokoja, ktorý človek môže nájsť len na jednom mieste, v rodine. Kompaníkovej hlavní hrdinovia rodinu majú, ale je to rodina pôsobiaca skôr ako záťaž, železné puto.

Otcovia a dcéry

„Na sútoku" sa stretávajú dve ženy. Jedna je ešte len dievčatko, druhá je slobodnou matkou vychovávajúcou svojho malého syna. Kompaníková sa vo svojej tvorbe väčšmi zameriava na svet žien, ale jej perspektíva nie je stereotypná. Dá sa síce povedať, že mužskí hrdinovia sú v románe skôr tí „nechápajúci a slepí“, zohrávajú však významnú rolu pri jeho kreovaní. V dvoch navzájom sa prelínajúcich dejových líniách možno nájsť viaceré paralely, a to nielen čo sa týka témy disfunkčných rodinných pút.

Obe hrdinky ťaží vzťah s otcom. Malá Anička ho zamyká do spálne, aby zase raz nepodľahol alkoholovému kolotoču, staršia ho chodieva pravidelne navštevovať do sanatória, aby mu konečne vypovedala všetko, čo ju ako kameň sťahuje nadol. Lenže obaja muži mlčia, sú nemí voči hlasom citu, slepí voči pravde. Žijú si svoj izolovaný život, lebo tam – niekedy dávno – sa ho naučili vnímať ako jediný možný.

Detské oči, ktoré prislúchajú skôr školáčke Aničke, ostávajú aj druhej postave, slobodnej matke. Obe sa stali príliš skoro dospelými, ako mohli raz a navždy opustiť krajinu detstva. Vnútorní démoni, s ktorými dennodenne zápasia, ich stavajú mimo múry reality – je tam večná noc a prízraky.

„Čo je to ten iný svet, o ktorom sa jej stále čosi marí? Ak sa aj k tomu inému svetu raz priblíži (možno už čoskoro), bude to ten pravý svet? Bude to ten ,iný‘ alebo to bude zase len ďalšia prestupná stanica? A koľko prestupných staníc ju čaká, kto jej to povie? Kto ju na tú cestu pripraví? Kde je tato? A kto je ona? Je stále tou Aničkou, ktorou bola pred chvíľou, kým bolo jej srdce ešte vnútri jej tela, schované pod svetrom neurčitej farby?“

Nechcieť mnoho

Dve hlavné dejové zložky sú kompaktné navzájom aj samostatne, príliš sa nerozvetvujú, čo umocňuje intenzitu ponoru do vnútorného sveta postáv. Anička sa prihlási do divadelného krúžku a čaká ju vystúpenie. Staroružové organzové šaty, ktoré si deň pred predstavením prináša domov, sú akýmsi symbolom iného života, metaforou na sny o princeznej a sny o záchrane. Anička si šaty úzkostlivo stráži, jej krátka chvíľa slávy pred zrkadlom je plná dojímavého detského napätia, nádeje, radosti a oddanosti. Otec je preč, ktovie kde. Možno sedí opäť v krčme a zapíja svoj žiaľ a život, možno je predsa len na nočnej.

Spisovateľka Monika Kompaníková má citlivé... Foto: Pravda, ĽUBOŠ PILC
Monika Kompaníková Spisovateľka Monika Kompaníková má citlivé pero, no nepíše ním chlácholivé príbehy.

Malý chlapec je zase vykúpením slobodnej matky, ktorá osciluje medzi rolou zodpovednej pracovníčky, milujúcej matky, starostlivej dcéry a milenky, ktorá nechce stratiť viac, ako dostáva. Chlapčeka matka učí žiť – učí ho trpieť s hrdosťou, všetko prijímať s pokorou, nechcieť mnoho. Matka, poznačená chladným a odťažitým vzťahom s otcom, ktorý svoje posledné dni trávi pripútaný na lôžku, sa všemožne snaží neprenášať na syna vlastné traumy. Kdesi v hĺbke však tuší, že to nie je možné, že všetko nahromadené, potlačené a odžité sa tlačí von, vystrekuje nečakane ako gejzír, ktorého výtrysk nepodlieha žiadnym zásadám.

„Vytiahnem z tašky telefón a naťukám číslo, no je to len prázdne gesto, ktoré mi má zamestnať ruky, pretože už dopredu viem, že nezavolám. Čo by som doň povedala? Čo by som sa spýtala? Kam kráčaš a odkiaľ si? Len by som sa cítila ešte trápnejšie a opustenejšie. Chcelo by sa mi len tak klábosiť a netriediť si myšlienky pre nedostatok času na dôležité a nedôležité.“

Hlas slabších a trpiacich

Detaily príbytkov, krčiem, miestností, nemocníc a tried – obraz na stene, stavebný odpad na záhrade, chladné betónové parkovisko. Tie všetky, zdanlivo nepodstatné kulisy sú v skutočnosti dôležitými fragmentmi prostredia, z ktorého Monika Kompaníková čerpá atmosféru svojho silného príbehu. Jej akcent na vizuálne je zjavný, obrazy sa kryštalizujú na základe detailných opisov vybraných objektov a okolie sa tak stáva čímsi viac ako len pódiom. Je nemennou súčasťou krajiny – duševnej aj vonkajšej. Hmotné sa podieľa na rysovaní abstraktného a skladá sa z neho mozaika.

Nie je to svet veselý ani radostný. Je to realita – skutočnosť, pred ktorou by sme tak radi občas zavreli oči. A keď sa aj odhodláme pozrieť, túžime vidieť to pomyselné svetlo na konci tunela, ten plamienok nádeje, ktorý azda – možno pretvorí sivé na pestrofarebné. Sú to organzové šaty alebo hrajúci sa syn? Predzvesť nových začiatkov, spopolnenie starých koncov? Najskôr nie.

Monika Kompaníková má citlivé pero, ale nepíše ním chlácholivé príbehy. Obe hrdinky utekajú, aby unikli, hľadajú svoje sútoky a pevné brehy, ale sú poznačené nemilosrdným závažím. Krátky dych a vyčerpanosť, vnútorný zmätok a bolesť, to všetko vytvára nepriehľadné mraky, cez ktoré lúč slnka prenikne len nakrátko. „Sloboda v osamelosti šťastím človeka nenaplní,“ počuť z každej strany knihy, ktorá je hlasom slabších a trpiacich. Neplatia tu žiadne múdre vety typu: „Vstaň a choď, zabudni, prekonaj sa, odpusti, neotáčaj sa.“ Pretože naše korene žijú v nás, sme nimi vrastení do zeme, sme nimi a sú nami.

Monika Kompaníková: Na sútoku, Artforum 2016

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #rodina #kniha týždňa #Artforum #Monika Kompaníková #Na sútoku