Kniha týždňa: Veľká pusta(tina) à la Peter Macsovszky

Hromozvonár (2008), Mykať kostlivcami (2010), Želáte si novú kúpeľňu? (2012) a najnovšie Tantalópolis (2015) – romány vynaliezavého konštruktéra a húževnatého literárneho prieskumníka Petra Macsovszkého (1966) predstavujú šťavnaté plody európskej postmoderny.

18.09.2016 12:00
debata (2)
Peter Macsovszky: Tantalópolis Foto: Drewo a srd/Vlna
Peter Macsovszky: Tantalópolis Peter Macsovszky: Tantalópolis

V rovine makroštruktúry i mikroštruktúry sú presne rozohrané a náležite rozihrané. Do žonglovania s jazykom a s jazykmi, s témami a motívmi vstupujú, ako inak, hry s literatúrou a s priľahlými umeleckými oblasťami. Tieto „metareality megareality“ sú vodidlom v genetovsky grotesknom divadle-bordeli so zrkadlami či v strašidelnom bludisku, v akom sa popletá „hrdina“, zglobalizovaný súčasník.

Muky v meste, mesto múk

Svet, v ktorom sme odsúdení žiť, tvarujeme či spotvorujeme? Alebo si ho len potvorsky užívame? Mesto Tantalópolis, kam prichádza Macsovszkého hrdina a hovorca Szoborkay (maďarská socha v jeho mene sa križuje so slovanským kostolom), povolaním širokorozchodný „prírodovedec“ (podľa záložky „biológ, lekár, inžinier“), leží v brazílskom vnútrozemí šesťsto kilometrov od civilizovaného pobrežia. Názov mesta neveští nič dobré, keďže sa vzťahuje nielen na starogrécke polis, ale aj na spupného Diovho syna, ktorý za vraždu vlastného potomka a spochybňovanie vševedúcnosti bohov pyká v podsvetí. Tantalos – žeby zašifrovaná narážka na belošského kolonizátora všetkých troch Amerík, prekliateho ako celý átreovský rod?

Výkladov sa núka viacero, no ďalšia autorská hypotéza, odvodzujúca toponymum Tantalópolis z talianskeho zámena v ženskom rode, vyznieva ako nepodarený žartík, ktorý by obstál, keby sme medzi tanta a polis vsunuli – napríklad – maďarského koňa (ló). Pravdupovediac rozpaky vyvoláva aj stotožnenie slova rozmaznaný a rozmazaný, ktorého výkladom sa román začína, i keď etymologicky obstojí, ako aj autorský „vynález“ uplatňovaný s kolísavým úspechom už v básnickej zbierke Santa Panica (2014), a to presekávanie výpovede hlava-nehlava aj vtedy, keď nejde o pralesnú húštinu.

(Pars pro toto: „Szentkuthyho výstredný prozaický počin. /…/ Pri druhom vydaní v roku 1980. Ho redaktorka s autorovým súhlasom. Rozčlenila na kapitoly a odseky.“) Postupne si však čitateľ na tento mechanický grif či počítačový tik, ale aj zrejmú reakciu na „jednoliaty, nečlenený text“ bez interpunkcie spomínaného „budapeštianskeho hyperharlekýna modernistickej štylistiky“ zvykne. Kuriózne naň občas zabúda autor, keď holduje plynulým dlhším súvetiam…

Medzi pustou a pustatinou

Všetky „domorodé“ postavy, s ktorými prichádza v Tantalovom meste Szoborkay do styku, sú preňho iba prechodnou epizódou. Od predavačov, čašníkov, úradníkov či susedov na čele s uvrieskaným černochom a jeho rodinou, vzbudzujúcou „nežiaduce asociácie“ s rómskymi obyvateľmi niektorých mestských sídlisk v našich končinách, cez kolegyne a kolegov na univerzite po vyznávačky a vyznávačov indiánsko-černošských kultov a rítov, dômyselne prispôsobovaných belochom.

Brazílčania rôzneho pohlavia, veku, rasy, vzdelania a postavenia naberajú na význame až ku koncu knihy, pričom záujem obdivovateľa Hokusaiho a dvornej dámy Sei Šonagón, autorky Zápisníka spod vankúša, nepútajú autochtoni, ale – japonskí prisťahovalci. Szoborkay, ktorý si od puberty zvykol umocňovať čitateľský zážitok starostlivo vyberanými maškrtami, začne preciťovať vlastné ja, a spolu s tým celú brazílsku realitu a dnešný svet vďaka – japonskej kuchyni udomácnenej v miestnej reštaurácii!

Vita nuova? A či len završovanie procesu zapĺňania existenciálnej prázdnoty ideami, predmetmi, osobami, fóbiami a rárohami, celou tou myšlienkovou a (po)citovou výbavou, prenesenou z domova a bujnejúcou opakovaným, priam obsesívnym rozpamätávaním v trópoch, čiže v prostredí vystavenom nevyspytateľnej a „neľudskej“ sile prírody?

Vlastným dejiskom Macsovszkého románu totiž nie je malebná a zmyselná Bahia z románových „bedekrov“ Jorgea Amada ani mýtotvorné „grande sertão“ iného brazílskeho autora menom João Guimarães Rosa. Nie veľká pustatina na južnej pologuli, lež veľká pusta na severnej pologuli s nekonečnou ríšou imaginárna, budovanou od hrdinovej ranej mladosti čítaním cestopisov a umeleckých (literárnych) textov, ako aj textov o umení. Vďaka tridsiatim ôsmim debnám s knihami, ktoré si náš prírodovedec dá poslať na nové pôsobisko (sic), všetko žije a pretrváva.

Celá minulosť chlapca vyrastajúceho bez otca a súrodencov v národnostne a jazykovo-kultúrne zmiešanom prostredí na juhu Slovenska s tragikomickými režimovými peripetiami pred rokom 1989 a s hľadaním-dozrievaním v spoločnosti ďalšieho osamelca, vrstovníka Ruda. Ten stelesňuje biologizmus najhrubšieho zrna v kontraste k Szoborkayovej neschopnosti „precítiť hmotnú realitu“, ktorá je možno „dedičstvom nesprávne pochopeného katolicizmu“.

Román-esej alebo vizionári a kaukliari

Román u Maczovszkého je vždy aj úvahou nad románom (písaním) či projektom románu. Pred vypreparovaným konštruktom ho zachraňuje humor, (seba)irónia, sarkazmus, ale aj konkrétnosť hrdinových zážitkov. Tantalópolis je v istom zmysle románom-esejou, keďže jeho stredobodom je sama literatúra a rovnocenne s ňou výtvarné umenie a dobrodružstvo poznávania, ktoré prežíva hlavná a trojjediná postava, je predovšetkým zrkadlením poznania iných, reflexiou reflexie, interpretáciou interpretácie.

Trojjediná postava? Rovnako dôležití ako Szoborkay sú dvaja ďalší cestovatelia, jeho pomyselní protihráči a spoluhráči, adoptívni otcovia, vzory aj alter egá. Prvým je Tivadar Csontváry (1853 – 1919), maliar „dejín náreku či náreku dejín“ a tvorca jedinečných „kozmických scenérií“, z ktorého sa stal v zrelom veku svetobežník – dodajme, že do štyridsiatich siedmich rokov sa volal Kosztka, čiže Kostka (maďarské csont znamená kosť), pochádzal zo Sabinova a dlho pôsobil ako lekárnik v Novohrade a v Spišskej Novej Vsi. Druhým je Miklós Szentkuthy (1908 – 1988) – dodajme, že vlastným menom Pfisterer – ultraplodný spisovateľ domased, obklopujúci sa vo svojej budapeštianskej citadele státisícmi kníh iných autorov a státisícmi strán vlastných výtvorov.

Ťažiskom Macsovszkého písania je Szoborkayovo čítanie týchto „maďarských titanov“ na rozhraní „geniálnych diletantov“, „megalomanských vizionárov“ a „kaukliarov“, ktorých osudy a názory slúžia na pochopenie problémov súčasníka, najmä vo vzťahu príroda a spoločnosť či telesno a duchovno (byť „ukotvený vo svojom tele“).

Popri tom samotársky štyridsiatnik číta aj iných – od cestovateľskej dvojice Hanzelka a Zikmund z bývalého Československa cez francúzskeho metafyzika Reného Guénona či antropológa Clauda Léviho-Straussa až po množstvo umenovedcov. So všetkými vedie tento zástanca zbližovania, ba sceľovania exaktných vied s humanitnými vedami a s umením nepretržitý rozhovor, a niekedy aj spor, do ktorého pod tlakom brazílskej reality pomaly presakujú aj iné správy a podnety, až Szoborkayovo ja nadobúda konzistenciu a možno aj opodstatnenie.

Tantalópolis alebo mučivosť bytia.
Putovanie za skutočnosťou, návraty k prameňom, pohyb v kruhu, identita ako výlučnosť aj ako komunikácia – s tým druhým, so svetom. Aj s tým miznúcim. Realita ako interakcia – možná a potenciálne rozplývavá. Cestovanie ta i späť. „Kde niet príbehu, niet ani okov,“ hovorí autor.

Peter Macsovszky: Tantalópolis
O. z. Vlna / Drewo a srd, Bratislava 2015

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #kniha týždňa #Peter Macsovszky #vlna #Drewo a srd #Tantalópolis