Foto: SITA/AP
Hercule Poirot je aj po sto rokoch od svojho „zrodenia“ celebritou. Sláva literárnej postavy dávno prekročila hranice literatúry, jeho fenomén prenikol aj do filmu, tvár fúzatého mužíka sa objavuje na reklamných predmetoch a oblečení a niektoré jeho výroky zľudoveli.
Poirot je hrdý Belgičan žijúci v Londýne, ktorý neznáša, keď si ho ľudia pletú s Francúzom. Alergický je tiež na to, keď sa komolí jeho meno, každému by malo byť predsa jasné, že sa vyslovuje „Erkyl Poaró“. Je vyberavý v jedle, má vybrané spôsoby a starostlivo sa o seba stará, prehnane sa venuje najmä svojim povestným fúzom. Jeho najväčšou zbraňou pri vyšetrovaní sú potom jeho dokonalé „sivé bunky mozgové“. Tie nikto neprekoná.
Agatha Christie (1890 – 1976) vo vlastnom životopise napísala, že jej rodné Torquay bolo za prvej svetovej vojny plné belgických utečencov, medzi ktorými ju zaujal belgický policajt vo výslužbe. A tak sa zrodil Hercule Poirot. Bol to malý mužíček, preto vraj zvolila meno podľa hrdinu gréckej a rímskej mytológie poloboha Herkula, ktorý bol obdarený nadľudskou silou, odvahou i dôvtipom. A meno Poirot? „Už ani neviem, kde sa vzalo, možno som ho niekde videla v novinách,“ povedala raz.
Vo svojom prvom prípade Záhada na zámku Styles, ktorý Christie napísala na základe stávky so svojou sestrou, Poirot rieši náhle úmrtie bohatej pani Ingelthorpovej. K jeho vyriešeniu ho pozval jeho priateľ a jeden z najvernejších spolupútnikov kapitán Arthur Hastings, ktorý sa na zámku zotavoval zo zranenia, ktoré utrpel na bojiskách prvej svetovej vojny. Christie asi vtedy netušila, že sa práve zrodila jedna z najslávnejších literárnych postáv. V niektorých jej ďalších románoch zase rieši prípady slečna Jane Marplová, ktorá je starou dámou spoliehajúcou sa predovšetkým na vlastnú intuíciu.
Foto: SITA/AP, Acorn Media
Poirot sa objavil v 33 románoch, 54 poviedkach a v divadelnej hre. K asi najslávnejším knihám s Poirotom patrí Vražda v Orient-exprese (1933) alebo Smrť na Níle (1937), sama Christie aj kritici si tiež cenili Vraždu Rogera Ackroyda (1926).
„Boli chvíle, keď som sa sama seba pýtala, prečo som stvorila takého protivného a nafúkaného tvora,“ povedala kedysi spisovateľka, ktorá vraj Poirota „niekedy hlboko neznášala“. Niekoľkokrát s ním chcela skončiť a jej vzťah k Poirotovi je často prirovnávaný k vzťahu Arthura Conana Doylea k asi najslávnejšiemu literárnemu detektívovi všetkých čias Sherlockovi Holmesovi. Poirot sa počas života dvakrát zamiloval a okrem Hastingsa patrili k jeho verným spolupracovníkom vrchný inšpektor James Japp zo Scotland Yardu, snaživá slečna Felicity Lemonová alebo spisovateľka Ariadne Oliverová, ktorá si získala priazeň čitateľov ako karikatúra samotnej Christie.
Hercule Poirot knižne zomrel na srdcový záchvat v knihe Opona: Posledný prípad Hercula Poirota, ktorú Christie napísala v 40. rokoch, ale ktorá vyšla až v roku 1975. The New York Times vtedy dokonca vytlačili jeho nekrológ. Poirot zomrel na zámku Styles, teda v miestach, kde začínal. V roku 1976 zomrela Agatha Christie, ale jej smrťou sa prípady detektíva Poirota neskončili nadobro. Jej potomkovia dali súhlas na pokračovanie príbehov britskej spisovateľke Sophii Hannahovej. Román Vraždy s monogramom vyšiel ako nový titul s Poirotom v roku 2014, teraz vychádza ďalšia kniha, ktorá sa volá Zatvorená truhla.
Poirot sa dostal aj na plátna kín a do televízie. Za najlepšieho filmového Poirota je považovaný britský herec David Suchet, ktorý sa predstavil asi v siedmich desiatkach televíznych filmov. Sucheta si vybrala priamo rodina Agathy Christie a tiež herec sám toho pre úspech veľa urobil, vrátane nácviku akcentu, kostýmov alebo typickej cupitavej chôdze. Samozrejme tiež hltal romány s Poirotom, čo sa mu vyplatilo.
Vo filme Trinásť pri stole si najslávnejší filmový Poirot Suchet dokonca zahral inšpektora Jappa, Poirotom bol v tejto snímke jeho najväčší konkurent v pomyselnej bitke o najlepšieho Poirota Peter Ustinov, ktorý zažiaril vo filmovom hite Smrť na Níle (1978). Ďalšia legenda britského filmu Albert Finney si Poirota zahral vo Vražde v Orient-exprese (1974).
