Na rozdiel od Dominika Dána dvadsaťosemročný František Kozmon svoju identitu netají. Rodák z Nitry vyštudoval masmediálnu komunikáciu v Trnave a z más strach nemá. Možno trošku trému, ale s novinármi aj čitateľmi sa stretne rád, zaujímajú ho ich názory. Na rovinu povie, že jeho literárnou ambíciou je písať knihy, ktoré budú baviť jeho samého i čitateľov. Ohlasy na jeho prvotinu, s ktorou zvíťazil v súťaži Detektívka 2014, boli povzbudzujúce.
„Super, knihu Posledný prípad kapitána Čontoša som prečítala za pár hodín. Nedalo sa od nej odtrhnúť. Čítanie ľahké, dej vynikajúci a hlavne napínavý,“ píše čitateľka Soňa. Silvia zasa hovorí o príjemnom prekvapení od mladého slovenského autora. Chváli prepracované postavy, ich charaktery, štýl autora, ktorý si podľa nej získa každého, kto si rád prečíta kvalitnú detektívku zo slovenského prostredia. Táto sa začína brutálnou dvojnásobnou vraždou v hlavnom meste…
Zdá sa, že Kozmon chytil slinu a zaujal nielen mladé čitateľky, ale aj vydavateľstvo Ikar. To mu okrem Potkana plánuje vydať hneď niekoľko kníh, ktoré bude prepájať postava nového kapitána Wolfa. Vráťme sa však k samotnému autorovi.
Lúskal Agathu Christie aj Verna
Už vieme, že pochádza z Nitry. Odtiaľ je aj jeho nezvyčajné meno Kozmon? Alebo je to azda pseudonym? „Nie je nás veľa, v nitrianskom telefónnom zozname sme boli jediní, ale mám rodinu aj vo Svätom Jure. Je to nemecké priezvisko, po koreňoch som však nepátral.“ Jedinečné meno môže byť pre spisovateľa výhodou, aspoň si ho čitatelia nebudú mať s kým pomýliť. A on chcel byť spisovateľom už v deviatich rokoch. Každý môže snívať, ale František neostal pri písaní do zošita pod perinou. Od zošitových dobrodružstiev nazvaných Dobrodružní priatelia – našťastie ich nikto nečítal, prizná dnes – prešiel k poviedkam, hlásil sa do súťaží a v pätnástich už posielal rukopis do vydavateľstva.
Iste v škole vynikal v slohoch, predpokladám, no František ma vyvedie z omylu: „Písanie aj slohovanie ma bavilo, ale z maturitného slohu som dostal trojku.“ Kto ho teda povzbudil, že písanie má zmysel? „Moje výtvory čítala kamarátka, ktorá tiež píše. V pätnástich som sa jej zdôveril s nápadom na príbeh, ktorý by som chcel raz napísať. A ona nato: Prečo raz? Začni hneď. Tak som ju poslúchol,“ rozpráva Kozmon.
Podľa vlastných slov bol veľmi zvláštne dieťa. „Počúval som Slobodnú Európu, v 12 rokoch čítal Agathu Christie, bavili ma iné veci ako rovesníkov. Hlavne knižky. Odkedy som dostal čitateľský preukaz, prelúskal som týždenne aj štyri knihy. Od detských kníh som prešiel k fantasy a detektívkam, mal som obdobie, keď som rad za radom prečítal azda všetky knihy Jula Verna.“ Široký záber mu vraj zostal dodnes. „Práve mám rozčítanú Kamennú opicu od Jeffereyho Deavera, to je autor známeho Zberateľa kostí. Ale nie som zameraný iba na kriminálky.“
Foto: Ikar
Čítal aj Dominika Dána? Iste, ale nie všetkých jeho vyše dvadsať kníh. Nemá azda ambície byť Dánovi konkurenciou? „To sú veľmi vysoké ambície, Dominik Dán je kráľ slovenskej detektívky. Ja mám za sebou iba druhú knižku, ale budem rád, ak oslovím aj jeho čitateľov,“ dodáva skromne. Samozrejme, pozná aj populárne severské kriminálky, najradšej má Nóra Jo Nesba. Zato pri autorovi Milénia, Švédovi Stiegovi Larssonovi zaváha. „Viete, veľa ľudí dá knihe šancu do prvých 50 strán. Ale Larsson na prvých 50 stranách mnohých nezaujal a jeho knihy odložili. Žiaľ, dnes sa žije veľmi rýchlo a nemôžeme venovať čas niečomu, čo nás hneď nechytí. Treba zaujať hneď,“ tvrdí.
Kde sa končí ľúbostný život
Čím vlastne majú Kozmonove detektívky upútať v záplave severských či amerických kriminálok? „Samozrejme, snažím sa, aby boli knižky zaujímavé od začiatku do konca. Tie moje sa obzerajú do minulosti a stoja na postavách. Veľkú časť príbehu rozprávam z pohľadu: čo sa stalo. Naznačujem, že vyšetrovateľ nemá šancu odhaliť všetko, jeho oku veľa ostane skryté.“
Aj preto sa v každej kapitole Potkana mení rozprávač a uhol pohľadu? Nie je to pre čitateľa mätúce? „Dúfam, že nie. Navyše čitatelia kriminálok rozmýšľajú a hľadajú stopy. Myslím, že majú radi, ak dej naoko nesúvisí a mozaika začne dávať zmysel až neskôr.“
Jeho novinka Potkan sa rodila päť týždňov. Kým sa František pustil do písania, rozprával sa s vyšetrovateľmi, s kriminológom, mal vraj šancu nahliadnuť do spisov. „Rád by som povedal, že ide o čisto vymyslený príbeh. Je inšpirovaný skutočnými udalosťami, ale nestal sa presne tak, ako ho rozprávam.“ Koľko je teda v knihe reálneho? „Chcete to na percentá?“ smeje sa, ale žiadne číslo nepovie. „Samotná vražda sa nestala tak, ako ju opisujem.“
Už záložka Potkana avizuje, že vyšetrovanie brutálnej vraždy (maskovanej ako útok potkanov) sa začína v kanalizácii pod Bratislavou, no kľukatou cestou cez minulosť aj nadchádzajúce prezidentské voľby nás zavedie priamo za väzňom v Leopoldove.
Hneď na začiatku knihy autor ďakuje aj dvom členom Policajného zboru – vraj mu pomohli v oblastiach a témach, o ktorých sa bežný smrteľník veľa nedozvie. Kozmon píše, že páni nechceli byť menovaní, no krstné meno jedného z nich dostal hlavný hrdina Marek Wolf.
Zaujíma ma, ako sa Kozmon k poradcom dostal. Zavolal na políciu, že chce s nimi konzultovať knihu? „Čisto teoreticky je tu aj takáto možnosť, ale bolo to inak. Mám viacerých známych, jeden pracuje na bratislavskej kriminálke, iný vysokopostavený vyšetrovateľ sa mi sám ozval po tom, čo prečítal moju predošlú knihu. A mám aj kamarátku, ktorá sa venuje trestnému právu.“
S čím mu radili? „Vyšetrovatelia sú striktne zameraní na fakty. Ak im niečo nesedí s realitou, strašne vás buzerujú, že takto nie. Namietal som, že keby som šiel presne po realite, kniha by nebola atraktívna. Vyšetrovacie postupy sú totiž presne dané.“
Hádam nemá kriminalistov aj v rodine? „Nie, vôbec. Mama je učiteľka matematiky, otec je už na dôchodku, ale pôsobil vo verejnej správe.“
Čo povedali odborní konzultanti na scénu, kde policajná hovorkyňa zvádza vyšetrovateľa? Nakoľko je to reálne? „O tom si asi ešte niečo vypočujem, celý rukopis nečítali. Ale myslím, že to k tomu patrí. Tvárime sa, že sme všetci veľmi profesionálni, ale stáva sa. A keď veľa času trávite v práci, tak tam skončíte aj s ľúbostným životom.“
Čitateľa možno pobaví scéna, kde hovorkyňa vyšetrovateľovi necháva červenú podprsenku „ako spomienku“. Že by červená farba v detektívke symbolizovala krv? „Červená je skôr erotická farba, ale vlastne aj farba krvi,“ uznáva. Pri pripomienke, že v knihe sa často nejaká postava s úľubou pozerá inej na zadok, sa mladý autor zasmeje. „Myslíte, že mám úchylku? Zamyslím sa nad sebou.“
S postavami nie je sám
Vydavateľstvo Ikar plánuje Kozmonovi vydať aj ďalšie knihy, pričom každá bude mať v názve nejaké zviera. Koľko ich má Kozmon v talóne? „Teraz som odovzdal Rosničku, už mám vymyslený tretí príbeh a nejaké vetvy štvrtého. Spájať ich bude ten istý vyšetrovateľ, ale knihy sa budú dať čítať aj osve, budú mať samostatný dej. Uvidíme, koľko zvieratiek dokážem vytiahnuť.“
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Zatiaľ píše rýchlo, dokonca vraj láme vlastné rekordy. Za deň dokáže napísať aj tridsať strán textu. „Inšpirácia nie je všetko. Veľkým priateľom autora je rutina, musí vedieť písať za každých okolností,“ podelí sa o svoj recept. Kde rutinu získal on, keď vysokú školu ukončil len pred piatimi rokmi? „Je to otázka disciplíny. Navyše pracujem ako televízny novinár, venujem sa webu. Začal som tam ešte ako vysokoškolák.“
František Kozmon by sa písaním kníh raz rád živil. Zatiaľ si na písanie berie dovolenku alebo píše po návrate z práce a spať chodí o druhej v noci.
Apropo, práca spisovateľa možno navonok pôsobí romanticky, v skutočnosti mnohí, aj bestselleroví, autori priznávajú, že je to veľmi osamelé povolanie. „Znie to schizofrenicky, ale autor nie je doma sám, je tam so svojimi postavami. Musí sa presunúť do ich sveta, rozmýšľať za ne, fungovať s nimi. Nie je to nuda,“ presviedča Kozmon. „Samozrejme, je to introvertná činnosť, ktorú treba vyvážiť v súkromí.“ Čím to vyvažuje on? „Momentálne mi písanie zaberalo veľa času, inak sa venujem knihám, písaniu, filmom. Šport ma nebaví, akurát beh.“
Ako navnadí čitateľov na svoju novinku? Povzdychne si: „To je najťažšie. Síce som to celé napísal, ale vypichnúť len jednu vec… azda príbeh lásky. Potkan je o mužovi, ktorý veľmi ľúbil svoju ženu, ale napokon sedí vo väzení za jej vraždu, aj keď ju nespáchal. A je to aj o prezidentských voľbách a kandidátoch, ktorí sa snažia vyhrabať špinu na konkurentov, a medzi nimi sa skrýva vrah…“
