Kniha týždňa: Nový román Eleny Ferrante

08.10.2016 14:00

Pred pár dňami bol taliansky novinár Matteo Palumbo milo prekvapený, keď videl v Bruseli vo výklade na poprednom mieste vystavené knihy Eleny Ferrante, potom v malom mestečku neďaleko Paríža stretol osemdesiatročnú pani s dvoma zväzkami Geniálnej priateľky pod pazuchou a v Nemecku videl, že vydanie jej románu sa očakávalo s nadšením hodným príchodu nového Harryho Pottera.

Elena Ferrante: Príbeh nového priezviska
Elena Ferrante: Príbeh nového priezviska Autor: Inaque

V auguste tohto roka tam vyšla Geniálna priateľka, prvý diel rovnomenného štvordielneho cyklu, ktorý ďalej tvoria romány Príbeh nového priezviska, Tí, čo odchádzajú, tí, čo zostávajú a Príbeh strateného dievčaťa. Už pred vydaním knihy nemecká verejnoprávna televízia ZDF odvysielala reportáž z Neapola a z miest, kde sa príbeh dvoch dievčat a ich priateľov odohráva. Očakáva sa, že na knižnom veľtrhu vo Frankfurte v októbri tohto roka záujem o fenomén Ferrante vyvrcholí.

Mimoriadny jav

Na knižnom veľtrhu v portugalskom Porte, ktorý sa koná v prvej polovici septembra tohto roka, sa o knihách Eleny Ferrante vyslovil s uznaním aj prezident republiky Marcelo Rebelo de Sousa, ktorý sa pochválil, že práve číta jej román Tí, čo odchádzajú, tí, čo zostávajú. Podľa neho príbeh o priateľstve dvoch žien je aj príbehom povojnového Talianska a kultúrne to obohacuje aj sféru politiky možno práve preto, že o politike priamo nehovorí. Keď k tomu prirátame mimoriadny úspech kníh Ferrante vo Veľkej Británii, kde sa dostala medzi finalistov ceny Man Booker International za rok 2016, a v USA, kde New York Times už v roku 2015 zaradili jej román Príbeh strateného dievčaťa medzi desať najvýznamnejších kníh roka a  jej autorku medzi sto najvplyvnejších ľudí; ak prirátame, že do radov svojich čitateľov získala aj Michelle Obamovú a herečku Nicole Kidmanovú, ktorá sa pochválila, že knihy Eleny Ferrante zhltla jedným dychom, môžeme brať príbeh tejto autorky, ktorá napriek všetkému zostáva v anonymite, ako mimoriadny jav súčasnej svetovej literatúry. Dokonca aj Hillary Clintonová sa priznala, že číta knihy Eleny Ferrante a pripadajú jej hypnotické.

Teraz k zoznamu krajín, kde sa knihy tejto tajomnej autorky prekladajú a čítajú, pribudlo aj Slovensko, lebo vo vydavateľstve Inaque vyšiel už druhý diel jej štvordielnej neapolskej ságy pod názvom Príbeh nového priezviska. Prekladateľkou je tak ako pri prvom diele spisovateľka Ivana Dobrakovová.

Keď sa zamyslíme nad tým, aká je dnešná doba uponáhľaná, ako aj v umení akcia dostáva prednosť pre reflexiou, pripadá nám úspech Ferrante s jej štyrmi dielami Geniálnej priateľky, ktoré majú dohromady vyše tisíc strán, ako niečo nepochopiteľné. Nevytvorila len rozsiahlu epopeju, ako je Vojna a mier či Buddenbrookovci, ale napísala ju aj podobným spôsobom.

Dejová línia v podaní Ferrante napreduje v súlade s plynutím času, len výnimočne ho naruší, keď chce vyrozprávať, čo sa prihodilo niektorej z postáv v čase, keď rozprávačka venovala pozornosť vlastnému príbehu. Jej postavy naozaj postupne dozrievajú, menia sa spolu s prostredím, v ktorom sa pohybujú. James Wood v týždenníku The New Yorker o nej napísal: „Geniálna priateľka je rozsiahly, podmanivý a ľúbezne zaľudnený bildungsromán.“

Podobnosť s tradičnými románmi je však klamlivá. Treba súhlasiť s Václavom Černým, ktorý tradičný, skoro realistický sloh Kafkových fantastických a nepravdepodobných príbehov uvádza ako dôkaz, že „deštrukcia románu starého a zrodenie nového je… účinkom zmeneného pocitu, ktorý človek o sebe nadobúda, nie dôsledkom nových moderných techník“.

Každý z nás je zložený aj z ostatných

Keď pristúpime k formálnej stránke povrchne, môžeme jednotlivé zväzky Geniálnej priateľky brať aj ako časti televízneho seriálu, kde sa na začiatku novej epizódy zhrnie, čo sa udialo v tej predchádzajúcej. Na začiatku Príbehu nového priezviska sa v zozname rodín, ktoré „zaľudňujú“ román, tiež pripomenie, čo sa vo vzťahoch medzi jednotlivými členmi rodiny zmenilo v prvom dieli Geniálnej priateľky. Ten sa končil rozhodnutím Lily vydať sa za Stefana Carracciho, hoci to bol syn nebezpečného priekupníka, ktorý bol pre Lenu a Lilu v detstve strašiakom. Tým získala Lila nové priezvisko a druhý diel nám povie, aké to malo následky.

Odbojná mladá žena čoskoro zistila, že vydaj bol chybný krok a poriadne to svojmu manželovi dala pocítiť. Všetko vyvrcholí počas letného pobytu na Ischii, kam Stefano ako solventný manžel poslal svoju ženu spolu s jej matkou a Lenou. Lila sa zblíži s Ninom Sarratorem, ktorého už v prvom diele Lena tajne obdivovala. Lila sa bez zábran pustí do dobrodružstva s Ninom a Lene zostane len úloha pozorovateľky a trpiteľky. Búrlivý vzťah sa aj búrlivo skončí, zatiaľ čo disciplinovaná Lena odíde študovať na Scuola Normale Superiore v Pise.

V rozprávaní Ferranteovej sa nevyskytujú detailne opisy reality, vždy sa obmedzí na čiastkové údaje. Dokonca ani pri hlavných postavách nevieme, ako vyzerali, vždy sa spomenú len blond vlasy či okuliare u Leny alebo štíhla postava a vystupujúce lícne kosti u Lily. Tak je to aj so Scuola Normale, kde spomenula iba jej náročnosť. Prozaické meno školy pritom skrýva prominentnú vzdelávaciu inštitúciu, ktorá vznikla podľa rovnomennej Napoleonovej školy v Paríži, kde by mali deti z chudobných rodín podmienky na štúdium ako aristokracia. V Pise sídli v jednom z najkrajších palácov a jedáleň, kde študentov obsluhujú čašníci v bielych sakách, navrhol známy renesančný architekt Giorgio Vasari. Ale strava tam bola mizerná. Sám som sa o tom presvedčil. Študovať bolo treba na samé jednotky, teda podľa talianskeho hodnotenia na tridsať bodov, a vyhadzovalo sa už keď to bolo o bod-dva menej. Devätnásť bodov Leninho priateľa Franca Mariho v tamojších pomeroch pôsobí ako románová fikcia.

Kým sa Lena venovala rokom svojho štúdia na severe, ako to vnímali Neapolčania, na Lilu doľahli tvrdé dôsledky je živelného rozhodovania. To je aj jeden z tých prípadov, keď rozprávanie nenapreduje po časovej osi, ale vracia sa do minulosti, o ktorej sa Lena dozvedá len od ostatných priateľov. Dospievanie sa zavŕšilo, Lena vydáva svoj prvý román, Lila sa stará o dieťa, ktoré mala s Ninom.

V rozhovore s Nicolom Lagioiom – mimochodom, to je ten nešťastník, ktorý podľa Roberta Saviana vyhral cenu Strega vďaka tomu, že za ním bolo veľké vydavateľstvo Einaudi, zatiaľ čo za Ferrante iba malé vydavateľstvo E/O a skončila až tretia, ako sme spomenuli v recenzii na prvý diel Geniálnej priateľky(Víkend 19. 3.) – potvrdila jeho postreh, že v jej románoch existuje silné prepojenie medzi jednotlivými postavami. Keď napríklad Lena opisuje len svoje zážitky a duševné stavy, Lila, hoci je ďaleko, akoby stále bola v jej vnútri, ovplyvňuje jej pohľad na ľudí okolo nej, na jej činy a rozhodnutia. Ferrante dodáva, že v preľudnenej chudobnej štvrti Neapola sú ľudia na seba tak natlačení, že je nemožné uchrániť si vlastnú individualitu. Tam je názor, že každý z nás je zložený aj z tých ostatných, nie teoretickou dedukciou, ale tvrdou realitou.

Uznanie a dobrý krok

V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa už niektorým obyvateľom Neapola darilo vymaniť sa zo sveta chudoby a prejsť do sveta dostatku, hoci pach špinavých domov si v správaní a v jazyku niesli so sebou. Nárečie a spisovný jazyk boli rozlišovacím znakom. A hoci bolo nárečie charakteristickým znakom jej postáv, Ferrante ho používa len minimálne. Možno aj to prispelo k tomu, že v Anglicku a v Amerike dostávajú jej knihy aj ceny za najlepší preklad. Poradiť si s nárečím, ktoré je vždy úzko spojené s istým kultúrnym prostredím, je pre prekladateľa vždy nevďačnou úlohou. Presvedčil sa o tom známy krajan Eleny Ferrante, otec komisára Montalbana, spisovateľ Andrea Camilleri, ktorý používa mesticový jazyk zložený z taliančiny, rímskeho a sicílskeho dialektu. Jeho knihy vyšli vo viac ako tridsiatich krajinách, ale ani jeden preklad sa mu nepáčil. Makarónsky jazyk poskladaný z iných ingrediencií len ťažko môže dosiahnuť pôsobivosť pôvodného kokteilu.

Preklad je nevďačná robota, lebo si ju málokto všimne. Čítal som recenziu, kde skúsený spisovateľ vyzdvihoval štýl a jazyk autora, no meno prekladateľa ani nespomenul, hoci čítavosť a plynulosť slovenského textu, ktorý chválil, bola z veľkej časti zásluha prekladateľa. Slovenský vydavateľ románu Príbeh nového priezviska to zariadil inaque: meno prekladateľky dal na titulnú stranu, hoci sa to nezvykne robiť. Je to uznanie i dobrý krok. Keď sa bude našim čitateľom text románu Eleny Ferrante dobre čítať, bude to aj pričinením slovenskej prekladateľky, spisovateľky Ivany Dobrakovovej.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kniha týždňa #Inaque #Elena Ferrante #Príbeh nového priezviska
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku