Kniha týždňa: Príležitosť porozumieť nerovnosti

11.10.2016 09:00

Československo nikdy nemalo kolónie – naopak, v istom prenesenom zmysle bolo kolóniou Sovietskeho zväzu.

Napriek tomu sa na krajiny globálneho Juhu (Afriku, Áziu a Latinskú Ameriku) často pozeráme koloniálnym pohľadom ako na zaostalé regióny a zdroje globálnych problémov.

Táto perspektíva sa odráža aj v súčasnej českej a slovenskej diskusii o migrantoch, ktorí sú vnímaní ako bezpečnostná a ekonomická hrozba a ich bezprecedentný pohyb smerom do Európy vyvolal zásadný rozkol v domácej politike. Je to spôsobené jednak tým, že Česko a Slovensko sa po páde železnej opony vstupom do NATO a EÚ začlenili medzi krajiny globálneho Severu a na krajiny bývalého tretieho sveta sa pozerajú s pocitom európskej nadradenosti, a jednak tým, že o týchto krajinách vieme málo.

Slovenské a české spoločenské vedy, ktoré boli do roku 1989 pod ideologickým tlakom historického materializmu, sa po páde komunistického režimu priklonili k západným prístupom stredného prúdu, ktoré začali určovať štandardy domáceho výskumu a výučby. V českej a slovenskej spoločnosti, politike aj vo vede preto chýba sebareflexia nerovných vzťahov, ktorú v 80. a 90. rokoch priniesli teoretici pôvodom z globálneho Juhu ako Edward Said, Gájatrí Čakravartíová Spiváková, Homi K. Bhabha, Valentin-Yves Mudimbe a iní. V tomto zmysle chce kniha Mimo Sever a Jih: Rozumět globálním nerovnostem a rozmanitosti oneskorene „dekolonizovať“ slovenskú a českú akademickú obec tým, že jej pomôže zbaviť sa eurocentrických tendencií, ktoré jej bránia pochopiť globálne vzťahy medzi Severom a Juhom, ako aj nerovné vzťahy vo vlastnej spoločnosti.

Cesta tam a zase späť

Kolektívna monografia českých a slovenských spoločenských vedcov z rôznych disciplín vypĺňa veľkú medzeru v našom myslení o postkoloniálnej súčasnosti. Táto vysoko aktuálna kniha postavená na terénnom výskume autorov analyzuje najvýraznejší geopolitický fenomén po skončení studenej vojny – prehlbujúcu sa nerovnosť medzi globálnym Severom a Juhom – pomocou nástrojov postkoloniálneho myslenia. Problematizuje nielen postkomunistický optimizmus 90. rokov, ktorý videl v dekolonizácii a rozpade ZSSR ukončenie boja proti útlaku a nástup „kultúrnej a politickej plurality“ a „rozmanitosti v rámci jedinej globálnej civilizácie“, ako to formuloval Václav Havel v roku 1994, ale aj samotné kategórie ako globálny Sever a Juh.

Je to vôbec prvá ucelená monografia v češtine a slovenčine, ktorá systematicky približuje prístupy postkolonializmu v najrôznejších spoločenskovedných oblastiach: politická ekonómia, rozvojové štúdiá, ľudské práva, práva žien, sociológia náboženstva, medzinárodné vzťahy a sociálna antropológia. Má teda tri ciele, vďaka ktorým ju možno použiť aj ako výbornú učebnicu: zrozumiteľne podať odborným, ako aj laickým čitateľom prehľad teoretických prístupov v analýze postkoloniálnych nerovností a využitie týchto prístupov pre pochopenie a smerovanie jednak globálneho Juhu a jednak vlastnej spoločnosti.

Žiadna domáca publikácia nepokrýva toľko rôznorodých aspektov mocenských nerovností ako táto kniha. Ukazuje, že dedičstvo európskeho kolonializmu pretrváva nielen na kultúrnej úrovni, ale aj na hospodárskej, ma­teriálnej a environmentálnej. To sa odzrkadľuje napríklad v spôsoboch, ktorými poskytujeme humanitárnu i rozvojovú pomoc, zasahujeme do poľnohospodárstva alebo vnútornej politiky krajín Juhu alebo vnímame odev moslimských žien.

Kniha má však ešte väčší cieľ: otvára nové cesty pre poznanie vlastnej spoločnosti použitím teórií pôvodne vyvinutých pre „rozvojový svet“, ako býva často označovaný. Nie je to len preto, že postkolonializmus poukazuje na previazanosť a vzájomné spoluvytváranie Severu s Juhom, ale tiež preto, že Česko a Slovensko sa ako krajiny bývalého „východného bloku“ po mnohých stránkach nachádzajú v ambivalentnej geopolitickej pozícii. Bez toho, aby kniha znižovala rozsah mocenskej a materiálnej nerovnováhy medzi Severom a Juhom, do veľkej miery rozdiely medzi nimi spochybňuje podobne, ako spochybňuje jednoznačné používanie nálepiek Východ a Západ, ktoré sa stále používajú na označenie krajín v rámci Európy. Kniha teda predstavuje akúsi „cestu tam a zase späť“ od globálneho Severu k Juhu a späť na Sever.

Kríženie nerovností

Ako vysvetľuje Tomáš Profant v prvej kapitole, postkoloniálny diskurz, ktorý vznikol v prvom rade v oblasti literárnej vedy, teda analýzou reprezentácie kolonizovaných kultúr v európskej literatúre, tvrdí, že krajiny globálneho Juhu sú v podriadenom vzťahu (kultúrne, ekonomicky a politicky) voči Európe a Severnej Amerike. Postkolonializmus zároveň spochybňuje západnú dominanciu poznania a otvára možnosti konceptualizácie nezápadného poznania, hlavne takého, ktoré napomáha snahe transformovať globálne nerovnosti.

Postkolonializmus však zároveň poukazuje na zložitú sieť prekrývajúcich sa mocenských vzťahov a identít nad rámec blokov Sever a Juh: napríklad nerovnosti na základe triedneho postavenia, rodu, etnicity, náboženského vyznania, sexuality či vzdelania, ktoré vytvárajú rôzne kríženie diskriminácie. V tomto zmysle je postkolonializmus pokusom o postmarxistickú, postštruktura­listickú analýzu globálnej nerovnosti, pretože spochybňuje marxistické hegemonické videnie utláčateľov a utláčaných a poukazuje na to, že prekrývanie identít spôsobuje rozptyl moci a identity kolonizátorov a kolonizovaných sú často flexibilné. Toto kríženie nerovností tematizujú nasledujúce kapitoly. Najmä kapitola Blanky Knotkovej-Čapkovej, ktorá sa na problematiku pozerá z prierezového hľadiska rodu, dichotómia Sever – Juh zakrýva vnútornú nerovnosť postavenia mužov a žien. Veľmi zaujímavý je postkoloniálny pohľad na „oslobodzujúce“ osvietenské diskurzy ako liberálny humanizmus, sekularizmus, demokracia alebo ľudské práva, ktoré boli v kontextoch globálneho Juhu často zneužité či deziterpretované v prospech moci, ako to vysvetľujú Miša Krenčeyová, Teodor Gyelník, Tomáš Ryška a Pavel Barša. Ten posledný spochybňuje súvislosť medzi sekularizmom a demokraciou a zároveň ukazuje „návrat k náboženstvu“ na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia ako transcivilizačný, a nie moslimský fenomén.

Pre každého, kto chce porozumieť

S niektorými tvrdeniami v knihe by sa dalo polemizovať, ako napríklad s tvrdením Vladana Hoduláka, že postkoloniálni teoretici sa vyhýbajú priamej diskusii o materiálnych otázkach hospodárskej politiky. Naopak, v postkolonializme existuje silný materialistický prúd, ktorý predstavujú napríklad britskí kritici Benita Parry, Neil Lazarus a Robert Young. Ak je v ekonómii postkoloniálny prístup absentujúci, odzrkadľuje to predovšetkým prácu ekonómov, nie postkoloniálnych teoretikov. Na druhej strane je povzbudivé, že postkoloniálne prístupy sa stali inšpiráciou pre vedcov v rozvojových štúdiách, ktorí vyvinuli svoj vlastný „postrozvojový“ diskurz, kritizujúci tradičný rozvojový diskurz zakorenený v osvietenskom liberálnom humanizme.

Monografia je dôkazom, že postkoloniálna perspektíva je silno aktuálna a aplikovateľná na súčasné spoločnosti Česka a Slovenska. Môže poslúžiť napríklad v konceptualizácii humanitárnej pomoci, vo vzťahu k utečencom a migrantom, ale aj vo vzťahu k iným vo vnútri českej a slovenskej väčšinovej spoločnosti, ako sú napríklad Rómovia. Tu môže postkolonializmus ponúknuť model spolužitia, ktorý sa líši od asimilačných snáh a môže viesť k zásadne iným politikám, než aké momentálne dominujú. Celkovo kniha podporuje analytickú „hybridizáciu“, ktorá umožňuje nuansovitejšie skúmanie bez toho, aby sa vzdala jasného pomenovania dominancie. Je to nevyhnutné čítanie nielen pre humanitných vedcov a študentov, ale pre každého, kto chce porozumieť súčasnej svetovej spoločensko-ekonomickej kríze.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rozumět globálním nerovnostem a rozmanitosti #Mimo Sever a Jih
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk