V štrnástich kapitolách, ktoré možno čítať aj ako samostatné filozofické eseje, analyzuje autor fenomén kultúry v jeho existenciálnej, poznávacej, pragmatickej a mocenskej rovine: Kultúra je nielen „sieť symbolov, foriem prejavu myšlienok, vôle a emócií, na základe ktorých si jednotlivci formujú svoje vzťahy k svetu a k sebe navzájom“, ale aj istým rámcom, v ktorom interpretujeme naše bytie vo svete.
Svojej povesti prenikavého teoretika – a zároveň vysvetľovateľa par excellence zložitosti zdanlivých samozrejmostí nezostáva autor ani v tejto monografii nič dlžný. Z knihy prehovára vysoko erudovaný znalec intelektuálnych dejín západného myslenia, ktorý uviedol, domestikoval (a aj preložil do slovenského jazyka) mnohých kánonických sociológov a filozofov vrátane Maxa Webera, Martina Heideggera či Wilhelma Diltheya.
Kapitola s názvom Genéza noriem je len jednou z mnohých ukážok „precíznej panoramatickosti“ autora. Normy koexistencie, ako píše, „majú sprvu viac-menej pragmatickú povahu“, lebo uľahčujú spoluprácu určitej kolektivity; neskôr sa však kultúrna norma „postupne vžíva, sedimentuje, odpútava sa od svojho pôvodu, získava uznanie sama osebe a nadobúda charakter platnosti osebe“. Vzťah užitočnosti a rešpektu sa obracia naruby – „norma je užitočná, pretože je rešpektovaná“. A tak sa pragmatika mení na deontológiu – etický záväzok – stoj čo stoj! – bez ohľadu na užitočnosť dôsledku.
Možnosti a limity
Nielen v kontexte týchto úvah by bolo chybou čítať Novosádov text ako teóriu kultúry, určenú výlučne akademickému publiku. V zrkadle kultúry možno pojať aj osobnejšie, a to ako náhľad pre každého, kto chce aspoň sčasti pochopiť, čo znamená byť človekom a akú úlohu v našom sebautváraní a sebapochopení zohráva kultúra. Autor totiž vychádza z predpokladu, že „vrastať do kultúry znamená osvojovať si kompetencie, riadiť sa komplexom noriem a foriem, v rámci ktorých sa formuje naša individuálna skúsenosť“.
V kapitole Subjekty kultúry autor poznamenáva, že „príslušníci tej istej kultúry sa zhodujú v hlavnom, v základných predpokladoch, na pozadí ktorých vidia skutočnosť; môžu sa však odlišovať vo vyvodzovaní dôsledkov z nich“. Inými slovami, „používajú rovnakú mentálnu mapu, odlišujú sa však voľbami životných dráh“. Pozorným čitateľom tak pomôže odkryť tak možnosti, ako aj limity pri voľbe a vytváraní svojho „osudu“.
V zrkadle kultúry však možno prečítať aj ako praktickú príručku osvieteného „vladára“. Berúc do úvahy dobu, v ktorej žijeme a kde, podľa autora, interpretujeme kultúru aj ako zdroj či médium konfliktu, by knihy anatomizujúce a kontextualizujúce fenomén kultúry nemali chýbať v knižnici žiadneho „sluhu ľudu“. Keď už pre nič iné, realita prepojeného sveta „globálnej dediny“ nepustí. Budeme sa musieť naučiť žiť s „inakosťou“ (akokoľvek ju zadefinujeme), a to napriek tomu, že človeku je „prirodzenejšie“ orientovať sa pomocou strážených hraníc vlastnej kultúrnej identity, ako v kategóriách znášanlivosti voči „cudziemu“.
Vo svete metamorfóz a vedľajších nepredvídateľných efektov civilizačného „pochodu“ (medzi ktoré patrí aj klimatická zmena a s ňou spojené ďalšie migračné vlny) nám nezostáva nič iné, ako hľadať kompatibilné spôsoby spolužitia a prežitia rôznorodých „systémov symbolických foriem“. Jedným z predpokladov takého spolužitia je aj pochopenie toho, čo máme ako ľudia univerzálne, spoločné, a toho, čo, naopak, spôsobuje kultúrne rozdielnosti vyúsťujúce do „neriešiteľných“, často vojnových, konfliktov. Nastaviť im „zrkadlo kultúry“, ozrejmiť rozdielne „interpretačné kánony“ môže byť prvým krokom k riešeniu.
Čo treba „dotiahnuť“
V neposlednom rade bude kniha inšpiráciou pre tých, ktorí hľadajú cesty a spôsoby, ako inteligentnejšie využiť „pedagogický“ potenciál kultúry, keďže, podľa autora, predstavuje kultúra aj súbor nárokov, ktoré spoločnosť kladie na seba samú. V tejto súvislosti sú v našich podmienkach obzvlášť inšpiratívnymi autorove úvahy o tom, aké možnosti majú spoločnosti v kultivovaní človeka. Jednou takou možnosťou je dôkladný, inštitucionálne (napríklad cez vzdelávací systém) vypracovaný súbor „povinných“ diel, ktoré má každý poznať a môže sa o ne oprieť pri interpretácii rôznych životných situácií. Inak povedané, ide o literatúru, ktorá by nám mala pomáhať žiť.
Tam, kde, ako autor hovorí, chýbajú isté typy diel v národnom jazyku, by mala dostať priestor zahraničná literatúra. Životaschopnosť tej-ktorej kultúry autor vidí vo flexibilite, využívaní vlastných napätí pre svoju dynamizáciu: „Identita každej kultúry je teda dynamickým fenoménom a reálne existuje len ako komplex neustále sa vyvažujúcich síl, ktoré sa udržujú v relatívnej rovnováhe; premáha tlak zvonku, prisvojuje si vonkajšie zdroje, využíva ich na svoje posilnenie.“
To isté platí, aj pokiaľ ide o normatívne nároky na človeka. Každá spoločnosť by mala mať selektívne vybudovanú „galériu osobností“, ktorých myšlienky, činy a vlastnosti sa oplatí osvojiť či nasledovať. V spoločnosti, ktorá roky nevie riešiť svoju tzv. krízu identity, sú tieto úvahy zásahom do čierneho – ale aj praktickou inšpiráciou k tomu, čo by bolo treba „dotiahnuť“. Je potrebné si uvedomiť, že „keď sa kánon nevytvára spontánne – silou vlastnej kvality a interpretačných inšpirácií – tak sa musí vytvoriť istým tlakom. Vedome, politicky sú isté diela z vlastnej literárnej tradície povýšené, kanonizované a musí ich, pokiaľ sa hlási k danému spoločenstvu, poznať každý vzdelaný človek – alebo aspoň musí predstierať, že ich pozná“.
Aj preto Novosádovo V zrkadle kultúry – svojím mnohovrstevným fundovaným náhľadom, pre autora už tradičnou explikačnou jasnosťou a implicitnou intelektuálnou výzvou „posunúť“ kultúrou stanovené hranice nášho chápania sveta a seba samých – si môže nárokovať popredné priečky v sylabách príslušných univerzitných kurzov (prinajmenšom v odboroch, ako sú sociológia, antropológia, humánna geografia, kulturológia či novinárstvo a mediálne štúdiá).
František Novosád: V zrkadle kultúry, Iris 2016