Kniha roka denníka Pravda: Galileo hudby

Dvadsiate storočie malo nielen podľa mojej mienky dvoch skutočných géniov hudby: Bélu Bartóka a Dmitrija Šostakoviča.

25.10.2016 13:00
debata

O tom druhom napísal svoj výnimočný román jeden z najlepších britských prozaikov Julian Barnes (možno by sa mal nazývať dokumentárny román) Šum času.

Julian Barnes, Šum času

Ako stojí na obálke knihy (perfektný dizajn a layout Paľa Bálika) „Pocta Juliana Barnesa Dmitrijovi Šostakovičovi: hudobnému géniovi, konformistovi, hračke v rukách moci“. S tým by som hneď na začiatku nesúhlasila: pomenovanie génius neznesie pri sebe výrazy konformista či hračka v rukách moci. Nebudem ďalej rozvádzať pre a proti, existuje obrovské množstvo sekundárnej literatúry, ktorá vášnivo obhajuje obe stanoviská. Šostakovič nebol ani Kristus, ani hračka v rukách moci.

Jediný víťaz – hudba

Kniha nie je jednoduchým čítaním, štýl písania je triezvy a komplikovaný. Štruktúra románu vyžaduje sústrediť sa naraz na niekoľko časových rovín. Preklad je kompaktný, dobre plynúci, škoda, že sa do knihy dostalo niekoľko slov „litvákovskej“ poetiky, ktoré nie celkom zapadajú do tej Barnesovej a celkového vyznenia textu.

110 rokov od narodenia skladateľa a  vyše 40 rokov po jeho smrti vášnivé debaty o ňom a jeho diele neutíchajú. Zatiaľ je len jediný víťaz – geniálna hudba Dmitrija Šostakoviča. (Mimochodom, prvýkrát v Československu zaznela Šostakovičova opera Lady Macbeth z Mcenského okresu práve v Bratislave, 23. novembra 1935 v hudobnom naštudovaní Karla Nedbala. Bolo to po Štokholme druhé európske uvedenie tohto vrcholného diela ruskej (sovietskej) expresionistickej opery mimo územia bývalého Sovietskeho zväzu.) A bola to práve táto opera, ktorá zvrtla osud vtedy už svetoznámeho skladateľa.

Prázdna lóža

Časová os románu nie je lineárna, udalosti, ktoré spisovateľ vybral zo života skladateľa, sú prísne podriadené celkovej štruktúre románu, ktorý sa začína mottom:
Jeden, ktorý počúva,
jeden, ktorý spomína
a jeden, ktorý popíja.
(príslovie)

Potom nasleduje prológ, opis príhody na stanici uprostred vojny: so žobrákom na vozíku a dvoma pasažiermi z prvej triedy (ten s okuliarmi zrejme Šostakovič – nepomenovaný). Fľaša vodky, tri poháre – a tí traja si pripijú.

Prvá časť Na medziposchodí začína tým jedným, ktorý stojí pred výťahom a čaká na zatknutie, a ktorý spomína na všetko: ženu, dcéru, matku, otca, rodinu, v hlave sa mu premieta detstvo, dospievanie, prvá láska na Kryme, kde sa lieči z tuberkulózy. Osudové priateľstvo s maršalom Tuchačevským, ich stretnutie, jeho nezištné mecénstvo a najmä dva dátumy: „A tak skladateľovi nariadili, aby 26. januára 1936 navštívil predstavenie svojho vlastného diela. Mal tam byť súdruh Stalin… vo vládnej lóži.“ Na začiatku štvrtého dejstva bola vládna lóža prázdna.

Druhý osudový dátum je 28. január 1936, miesto Archangeľsk, kde si Dmitrij Šostakovič prečíta zdrvujúcu kritiku svoje opery v Pravde s nadpisom Chaos namiesto hudby. Operu označili za nepolitickú a zmätenú. Moci sa nepáčila a recenziu možno napísal aj samotný Stalin…?

Nedá sa uniknúť

Julian Barnes vo svojej románovej koncepcii nerozoberá Šostakovičovu hudbu, ale použije ju ako formu románu, ktorý sa skladá z kratších či dlhších odsekov, častí: tie dlhšie sú akoby malé symfónie, tie kratšie – komorné diela, niektoré majú len štyri riadky – kvarteto?

Majstrovsky volí a vyberá zo života Šostakoviča to podstatné, vnútorné. V románe to objektívne zobrazuje v prúde vedomia „jedného, ktorý spomína“, keď analyzuje seba, skúma svoj život, pýta sa, kde to celé vzniklo, a myslí si, že aj vo vzťahu s matkou, ktorej nevedel priamo odporovať: „Silnejší nedokáže konfrontácii predísť; slabší sa jej nedokáže vyhnúť… “ Bola to v jeho očiach silná žena. Rozmýšľa o tom, že keby sa bol matke častejšie vzoprel, mohol byť jeho život iný.

Zároveň si uvedomoval, že podstatnou črtou jeho osobnosti ako človeka a umelca bola hlboká úzkosť, bol neurotik, možno hysterik. Empatický spisovateľ vie o tom a správne napíše, že sa nedá uniknúť pred vlastnou povahou a „nik nemôže uniknúť pred vlastným osudom; a jeho osudom v tejto chvíli bolo zrejme prežiť“.

Vyšetrovateľ, ktorý ho vypočúval ako priateľa Tuchačevského a chcel zistiť, čo vedel o Tuchačevskom a jeho sprisahaní proti Stalinovi, zmizol tiež v mašinérii krvavej diktatúry. Skladateľ darmo čakal desať dní s kufríkom vecí pripravený na zatknutie na medziposchodí pred výťahom, nikto si preňho neprišiel. Strach zostal a moc to využívala. Prehlbovala vrodenú úzkosť umelca. Vedela to skvele zneužiť – tlačiť a manipulovať.

Maršala Tuchačevského aj s elitou generálov zastrelili. Po týchto udalostiach Šostakovič zložil Piatu symfóniu, ktorá mala premiéru v novembri 1937. Úspech symfónie bol svetový, muzikológovia, poslušní moci, ju nazvali „optimistickou tragédiou“. Hudba chránila skladateľov život. Moc ho potrebovala ako dôkaz, že jeden z najväčších hudobných géniov tvorí práve Tam.

S citom pre drámu

Druhá časť románu má názov V lietadle a v nej sa takisto ako v prvej časti prelína to súčasné (let do Ameriky na Mierový kongres) s predošlým (spomienky na rozhovor so Stalinom, ktorý mu osobne zatelefonoval a „poslal“ ho, vlastne prinútil ísť na kongres).

V lietadle reflektuje Barnes v hlave Šostakoviča (nezabúdajme, vážení čitatelia, že ide o brilantný román, ktorý obstojí ako literatúra aj ak nepoznáme iné okolnosti života ako tie, ktoré vybral s nesmiernym citom pre ľudskú drámu autor) vnútorný monológ skladateľa, ktorý medituje o tom, čo je mu drahé: hudba, láska, rodina; láska, rodina, hudba… Poradie sa mohlo meniť, ale tieto tri konštanty zostávali.

Okrem drámy, ktorá sa v Šostakovičovom živote odohrávala na verejnosti (život skladateľa, kritika jeho diela, hudba, jej svetový úspech, poníženie recenziami, jeho tvorba hudby k filmom, ktoré boli v intenciách kultu osobnosti, jeho vyhlásenia , ktoré nepísal – len čítal), tu bolo aj jeho úplné súkromie (to, čo nikto nevidel – nenaplnené lásky, nie celkom vydarené manželstvá, strach o deti a čo by s nimi bolo, keby v určitých veciach neustúpil moci a zavreli by ho alebo dokonca zavraždili. V strašnej predstave videl svoju dcéru v sirotinci na Sibíri; syn Maxim musel v škole desaťročný hanobiť svojho otca na skúške z hudobnej výchovy).

Trio

Text polyfónne postupuje presnými odrezanými ostrými vetami ako Šostakovičove noty. Zviazané a prepojené legatami uvažovania o zmysle umenia vôbec, nielen o hudbe, ale aj o literatúre: o Shakespearovi, Puškinovi, ktorý vložil do úst Mozarta slová o tom, že génius nemôže byť zlý…

Barnes je objektívny vo svojom pohľade: vidí, ako moc postupne ničí človeka Šostakoviča, po smrti Stalina ešte úlisnejšie. Skladateľa sa zničiť nepodarilo.

A to sme už v tretej časti tejto literárnej symfónie alebo veľkého obrazu – fresky podivuhodnej druhej polovice dvadsiateho storočia, nazvanej V aute. Tu starnúci skladateľ pozerá na ucho šoféra, uvažuje a neustále premieta a hodnotí v sebe celý svoj život. Myslí na dve najsilnejšie ženy svojho života: matku a manželku Nitu, boli to „ jeho sprievodkyne učiteľky, ochrankyne“. Druhé manželstvo bola chyba, tretia manželka bola láskyplná a rozumela mu.

Barnes prostredníctvom svojho románového Šostakoviča rozvíja v závere textu aj vlastnú obsedantnú tému: smrť. Našiel si správneho hrdinu. Šostakovič veľa a  často rozmýšľal o smrti a smrť bola nakoniec tým, čo ho asi najviac desilo. Možno ako každého z nás. Jediné, čo ho pred smrťou zachraňovalo, bola hudba a láska. A ku koncu života zostala len hudba. Skladby z konca jeho života možno považovať za to najkrajšie a najhlbšie, čo zložil: komorné kompozície sú jeho hudobným denníkom.

Román sa končí nádherným oblúkom smerom k začiatku: ešte raz sa ocitneme na nástupišti so žobrákom a Dmitrijom Dmitrijevičom, ktorý drží fľašu, a druhý muž poháriky. Po naliatí cinknú o seba tri poháriky a jeden, ktorý nielen spomína, je ten jeden, ktorý aj pije, a najmä jeden, ktorý načúva, povie: „Trio.“ Hudba bola napokon to jediné, na čom záležalo.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Julian Barnes #Šum času #preklad Ján Litvák